Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Kde ešte zúri socík

29.12.2011, 14:49 | Pavol Kubík | Pavel Sibyla | © 2011 News and Media Holding

Oblasti, v ktorých sme aj 22 rokov od pádu totality neslobodní ako občania

  • Tlačiť
  • 49

Budúci rok množstvo Slovákov schudobnie. Niektorým klesne reálna mzda, iní prídu o prácu. V tejto situácii si nezaškodí pripomenúť, že napriek všetkým ťažkostiam to bude už 23. rok, v ktorom sa všetci môžu viac-menej slobodne domáhať svojho šťastia. Týždenník TREND tento príbeh, najmä z pohľadu podnikania, sprevádza takmer od jeho začiatku. Čo sa počas dvoch desaťročí existencie tohto časopisu podarilo a čo ešte nie v slovenskom biznise, píšeme v samostatnej prílohe. Na tomto mieste sa TREND pozrel na vybrané oblasti, v ktorých sme aj 22 rokov od pádu totality neslobodní ako občania.

Keď sa chcel niekto pred rokom 1989 vzdelať vo výchove svojich potomkov, mohol siahnuť po knihe Naše dieťa. Ak by niekto siahol po tejto knihe dnes, popri užitočných veciach o deťoch by sa dočítal aj o tom, ako rodičia nemajú zasahovať do výchovného procesu socialistických jaslí. Mentalitu totalitného štátu dobre ilustrujú dobové fotografie novorodičiek, ktoré mohli k svojmu dieťatku pristupovať iba s rúškom na ústach. V časoch, keď od robotníkov po umelcov museli „písať všetci rovnako“ bolo jednoducho neprípustné, aby rodičia „nakazili“ svoje deti.

Našťastie, tieto časy sú už preč. Umelci sú dnes otvorene voľnomyšlienkárski, tanky natierajú naružovo a dokonca sa naverímboha prechádzajú po hladine Dunaja. No ak je reč o „nákazách“, rýchlo zistíme, že s tou slobodou to také jednoduché nebude.

Telá pod kontrolou

Lucia Nimcová je mladá slovenská fotografka, držiteľka najvýznamnejšej slovenskej ceny pre umelcov do 35 rokov. Pred rokom sa stala matkou. No v starostlivosti o dieťa určite nepatrí medzi voľnomyšlienkarov. Tak ako káže zákon, dala malého Maxima v prvom týždni života zaočkovať proti tuberkulóze (TBC).

V treťom mesiaci sa však Maximovi zdurila ľavá lymfatická uzlina pod pazuchou. Nasledovala operácia a päťmesačná agresívna liečba zaťažujúca pečeň a celý imunitný systém dieťaťa. „Boli sme dosť nahnevaní, že nám lekári neposkytli všetky informácie o rizikách spojených s očkovaním,“ hovorí Maximov otec Roman Babjak.

Príbeh malého Maxima sa skončil dobre. No v novodobej ére susednej Českej republiky bolo podľa docenta na brnianskej Masarykovej univerzite Vojtěcha Thona zaznamenaných päť prípadov, keď vplyvom pochybení pri povinnom zaočkovaní došlo k smrti novorodenca. Prípady týmto spôsobom zavinenej smrti novorodenca na Slovensku zaznamenané v posledných rokoch neboli. (Na takzvaný syndróm náhleho úmrtia dojčaťa, teda do jedného roku života, zomrelo pred dvomi rokmi 25 detí.)

Pri očkovaní proti TBC predstavuje možnú komplikáciu oslabená alebo porušená imunita dieťaťa. Tú je možné diagnostikovať a úspešne liečiť až po pol roku života. Na Slovensku sa však prvý raz očkuje proti TBC už pár týždňov po narodení. Napriek týmto rizikám zákon rodičom prikazuje dať dieťa zaočkovať. Ak by to odmietli, Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) im môže uložiť pokutu do 331 eur.

Aj napriek hrozbe pokuty pribúdajú pod Tatrami rodičia, ktorí odmietajú dať svoje dieťa zaočkovať. Dôvodom sú najmä obavy z nežiaducich účinkov očkovacích látok, o ktorých lekári často informujú len veľmi povrchne. „Ak sa tak deje, je to aj dôsledok systému zdravotníctva, v ktorom sú lekári prinútení robiť čo najviac výkonov. No pacientovi nikto nebráni opýtať sa,“ hovorí Svetozár Dluholucký, dekan Fakulty zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity a azda najznámejší obhajca štátom nariadeného očkovania. Vakcinácia proti TBC, záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, osýpkam či pneumokokovým ochoreniam podľa neho nepredstavuje pre dieťa žiadne riziko. „Teda, nie také, pre ktoré by sa bolo treba báť o jeho život,“ spresňuje.

Vojna za šesť miliónov

No nie všetci majú tento názor. Na Slovensku existuje neformálne občianskej združenie Sloboda v očkovaní, podľa ktorého je povinné očkovanie v rozpore s právom občana slobodne rozhodovať o sebe a svojom dieťati. Otvárajú tak dilemu o tom, kto vie lepšie rozhodnúť o dobre dieťaťa. Rodič alebo štát?

Pokiaľ ide o samotné vakcíny, Marián Fillo z tohto združenia argumentuje nedostatočne preskúmanými nežiaducimi účinkami vakcín a zložením ich pomocných látok: rozličné antibiotiká, karcinogény, ortuť. No v petícii za zrušenie povinného očkovania združenie upozorňuje najmä na to, že vo väčšine európskych krajín na západ od Slovenska býva vakcinácia len odporúčaná, nie štátom nariadená.

Ľudia zo združenia argumentujú, že viaceré choroby, proti ktorým sa povinne očkuje, nie sú smrteľné, a ak ich človek v detskom veku prekoná, získa voči nim imunitu.

Ďalší argument proti povinnému očkovaniu by mohol zaujímať ekonómov. Ročné výdavky Všeobecnej zdravotnej poisťovne na liečbu pneumokokových ochorení sa pred rokom 2009 pohybovali od 65-tisíc do 95-tisíc eur. Plošné povinné očkovanie proti pneumokokom, ktoré poslanci schválili pred dvomi rokmi, vyjde daňovníkov na päť až šesť miliónov eur ročne. Účinok 60-násobného zvýšenia výdavkov na vojnu proti pneumokokom? Podľa S. Dluholuckého je ním pri otrave krvi pokles ochorení na pätinu.

To nie je málo. No stále menej ako v USA, kde medzi rokmi 1999 a 2000 došlo k 94-percentnému poklesu pneumokokových ochorení. Prekvapenie: nestalo sa tak vďaka zavedeniu povinného celoplošného očkovania – to nepoznajú ani v Spojených štátoch. Hlavnú zásluhu na znížení výskytu pneumokokov mala podľa S. Dluholuckého osvetová činnosť vládnej organizácie Centers for Disease Control and Prevention. Pre úplnosť treba povedať, že z jej rozpočtu (10,8 miliardy dolárov na tento rok) sa niektorým skupinám obyvateľstva preplácajú aj odporúčané vakcíny.

Imúnni politici

Zástancovia povinného očkovania hovoria, že celoplošná vakcinácia je síce nákladná, ale zabraňuje vzniku epidémií, ktoré by spôsobili rádovo vyššie škody. K zníženiu výskytu TBC aj podľa nich došlo hlavne vďaka zlepšeniu životných podmienok obyvateľstva, no upozorňujú, že riziko dnes predstavujú imigranti.

Výskyt TBC sa dostal na Slovensku pod hranicu, pri ktorej Svetová zdravotnícka organizácia odporúča prestať s celoplošným očkovaním novorodencov (desať ochorení na 100-tisíc obyvateľov). No S. Dluholucký by ho nerušil. Podľa neho západné krajiny robia chybu, keď ľuďom umožňujú slobodne sa rozhodnúť či seba alebo svoje dieťa (ne)dajú zaočkovať.

Naopak, Marianne Kubovčákovej, odborníčke na spánkovú medicínu s tridsaťročnou praxou detskej lekárky, prekáža, ako niektorí jej bývalí kolegovia reagujú na ľudí odmietajúcich povinné očkovanie. „Už nežijeme v komunizme. Nastal čas, aby aj odborná verejnosť prehodnotila svoj postoj,“ hovorí.

V odpore niektorých lekárov liberalizovať vakcináciu vidí aj vplyv farmaceutických spoločností. Finančný príspevok firmy Pfizer na vznik portálu sprievodcaockovanim.sk, ktorého autorom je aj S. Dluholucký, by sa ešte dal označiť ako spoločensky zodpovedný projekt zameraný na zvýšenie informovanosti. Zatiahnutie nájomného za ambulanciu či iné „pozornosti“, o ktorých reprezentanti farmafiriem mimo záznamu hovoria, podkopávajú dôveryhodnosť slov lekárov o neškodnosti očkovania oveľa viac.

Slovenskí politici akoby boli voči tejto téme imúnni. Preočkovanie proti TBC v jedenástom roku života bolo na Slovensku zrušené v minulom roku (ako posledná krajina v EÚ). No verejnosť u vlády Roberta Fica neuspela s hromadnou pripomienkou k vyhláške o prevencii a kontrole prenosných ochorení, ktorou poukazovala na neústavnosť vyhlášky a žiadala zrušiť celoplošné očkovanie.

Výraznejšie prekopanie zoznamu chorôb, proti ktorým sa očkuje zo zákona, nechystala ani vláda Ivety Radičovej. Nevyšiel ani pokus poslancov znížiť pokuty za odmietnutie očkovania na sto eur, keď boli proti najmä poslanci za Smer-SD.

Hlavne neučiť

Povinné očkovanie prekáža len zlomku populácie. Takých, čo sa nahlas ozývajú, je pomerne málo aj pokiaľ ide o ďalšiu oblasť, kde štát stále silno dozerá, aby rodičia „nenakazili“ svoje deti: vzdelávanie. Aj tu, podobne ako pri povinnom očkovaní, platí, že aspoň v porovnaní so západnými susedmi sú na Slovensku relikty bývalého režimu silné.

V posledné týždne sa vďaka iniciatíve dvoch poslancov za KDH Radoslava Procházku a Jany Žitňanskej začalo viac diskutovať o možnostiach liberalizovať pravidlá domáceho vzdelávania. O tejto téme možno povedať dve veci: bytostne sa dotýka niekoľkých desiatok, maximálne pár stoviek rodín. No zároveň je to jedna z najlepších prípadových štúdií, na ktorej možno demonštrovať monopol štátu v oblasti vzdelávania.

Slovensko je jednou z mála krajín EÚ, kde je domáce vzdelávanie de facto zakázané (vyhradené len pre úzku skupinu špecialistov s vysokoškolským vzdelaním pre prvý stupeň ZŠ). Ďalšou krajinou je Nemecko, kde úplný zákaz homeschoolingu predstavuje špecifické povojnové dedičstvo, no kde sa v posledných rokoch súdy viackrát zastali rodičov, ktorí napriek zákazu učili svoje deti v domácich školách (niektorí pre istotu emigrovali do susedného Rakúska či USA).

To, v akom „socíku“ je zakorenený slovenský školský zákon, dosvedčuje aj prax takých rozličných krajín, ako je Francúzsko a Veľká Británia. V prvej krajine regulácia domáceho vzdelávania pozostáva z povinnosti dať dieťa raz za pár rokov preskúšať. V druhej menovanej krajine rodičia, ak chcú, môžu úradom oznámiť, že dieťa vzdelávajú doma. Bodka.

Ministerstvo pravdy

Pre voľné pravidlá domáceho vzdelávania pritom existujú viaceré dobré dôvody. Prispôsobiť tempo či formu vzdelávania v „malotriedke“ s dvoma súrodencami je oveľa jednoduchšie ako v triede s dvadsiatimi deťmi, čo sa pozitívne prejavuje aj na výsledkoch detí, ktoré zvonenie na hodinu nepoznajú. Vzdelávať v „normálnej“škole nadpriemerne nadané deti či žiakov s poruchami sústredenia spolu s ostatnými môže byť síce žiaduce zo sociálneho hľadiska, no v praxi väčšinou nemožné.

Je poučné zadať do internetového prehliadača výraz „famous homeschoolers“. No domáci teoretici pedagogiky to vidia inak. Napríklad Branislav Pupala a Ondrej Kaščák z Centra pedagogického výskumu Slovenskej akadémie vied dávali nedávno v časopise .týždeň domáce vzdelávanie do súvisu aj s pojmom ako „produkovanie pokrivených individualít“. Konrada Adenauera, Alberta Einsteina, Josepha Pulitzera, Louisa Armstronga a desiatky ďalších podobne známych osobností, ktoré prešli aj domácim vzdelávaním, zrejme na mysli nemali.

No domáce vzdelávanie predstavuje v slovenskom školstve len vrchol postsocialistického ľadovca. Tým všeobecnejším problémom je fakt, že obsah toho, čo sa musia učiť všetky deti na Slovensku bez ohľadu na to, či sú v súkromných alebo v štátnych školách, neurčujú jednotlivé školy. Ale v prevažnej miere jeden politicky ovládaný úrad - ministerstvo školstva. Nezaškodí si pripomenúť, že v roku 2006 povolebná matematika umožnila, aby o nominantovi tohto úradu rozhodoval Ján Slota.

Výsledky ankety TRENDU o najdôležitejších udalostiach na ceste Slovákov k slobodnej spoločnosti. Hlasovania sa zúčastnili Vladimír Baláž, Milada Bohovičová, Jozef Hajko, Michal Hrabovec, Andrej Kiska, Elena Kohútiková, Milan Lasica, Anton Popovič, Robert Redhammer, Ivan Rončák, Zuzana Wienk a Milan Zemko.

Sociálne služby

Na okraji mesta

V Nitrianskom kraji tento rok hľadal miesto v domove dôchodcov manželský pár, v ktorom je jeden z manželov slepý. V prvom domove mali voľné iba jedno miesto, do druhého by nevpustili vodiaceho psa a v treťom by dlhoroční manželia nemohli bývať v spoločnej izbe. Až po týchto útrapách župa súhlasila s tým, že manželom bude prispievať na starostlivosť v súkromnom zariadení.

Alebo príbeh z domova dôchodcov v bratislavskej Dúbravke, na ktorý v lete upozornila blogerka denníka Sme. Istý manželský pár sa mohol stretávať iba počas návštevných hodín. Spolu bývať nemohli, keďže manžel by sa vraj nedokázal postarať o svoju chorú manželku.

Na dobrej ceste
(počet detí v ústavnej starostlivosti a v náhradných rodinách)
Na dobrej ceste
Pozn.: Do roku 1999 sa počet detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou vykazoval len orientačne
PRAMEŇ: Ministerstvo práce, ministerstvo školstva, OZ Návrat

Sú tieto príbehy len ojedinelými excesmi, alebo ide o výsledok systémového zlyhávania starostlivosti o seniorov? Správkyňa nadácie Socia Helena Woleková si myslí, že skôr ide o ten druhý prípad. Je to podľa nej výsledok stále pretrvávajúceho preferovania záujmov inštitúcie pred jednotlivcom. „Tu sa nepozerá na človeka, tu sa pozerá na systém,“ hovorí.

Pre neslobodné režimy je typické, že človek v nich nepredstavuje hodnotu sám osebe, ale iba ako súčasť celku, ktorému sa treba prispôsobiť. Takže pokiaľ sú v spoločnosti ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom na príťaž (dôchodcovia, siroty, hendikepovaní), pre totalitný celok je najvýhodnejšie ich izolovať v samostatných budovách. Najlepšie niekde na okraji mesta.

Slovensko mohlo posledné roky čerpať unikátne zdroje z eurofondov na zlepšenie sociálnej starostlivosti o seniorov. Politici však prevažnú väčšinu týchto peňazí (okolo dvesto miliónov eur) nasmerovali na opravy veľkých zariadení s viac ako päťdesiatimi klientmi. Až v tomto roku sa podarilo stratégiu zmeniť (aj) po odporúčaní Európskej komisie, ktorá preferuje deinštitucionalizáciu sociálnej pomoci. Z príslušného eurofondového balíka na to ostalo ešte niekoľko desiatok miliónov eur.

Zjednodušene povedané ide o to, aby sa pomoc poskytovala tam, kde odkázaní ľudia žijú. A keď už nemôžu bývať vo svojom dome či byte, treba preferovať skôr malé zariadenia, ktoré nie sú odtrhnuté od spoločnosti. Z hľadiska financií by bolo najlepším riešením, aby sa skôr poskytovali príspevky na starostlivosť, a nie príspevky na prevádzku zariadení. To znamená, aby aj odkázaní ľudia mali možnosť spolurozhodovať o tom, kde a ako budú žiť a nemuseli podliehať „nemocničnému“ režimu veľkých domovov.

H. Woleková pritom upozorňuje, že preferovanie inštitucionálnej starostlivosti je silne zakorenené aj medzi súkromnými investormi. „Súčasná stratégia je vytlačiť dôchodcov do samostatnej budovy, kde budú mať všetko od reštaurácie až po kostol. Lenže cieľom by malo byť, aby boli súčasťou spoločnosti, aby žili v prirodzených väzbách,“ hovorí šéfka nadácie Socia, ktorá bola začiatkom deväťdesiatych rokov ministerkou práce a sociálnych vecí.

Mimochodom, preferovanie inštitucionálnej starostlivosti je napriek zlepšeniam stále silné aj v oblasti starostlivosti o deti, ktoré nemôžu žiť vo svojej pôvodnej rodine. Dôkazom toho nie sú len úradníci a niektorí riaditelia domovov, ktorí niekedy akoby viac ako o blaho detí dbali o to, aby si počtom ubytovaných detí udržali zmysel existencie. Ale aj každoročné charitatívne zbierky pre detské domovy. Čo si o tom myslia ľudia, ktorí reálne pomáhajú tomu, aby opustené deti nevyrastali v zariadeniach, ale aspoň v náhradnom rodinnom prostredí, sa dá vyčítať z názvu ich výzvy „Zastavme Vianočné žobranie!“

Článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle TRENDU č. 50-51.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Foto - Karol Kállay, Maňo Štrauch

  • Tlačiť
  • 49