Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Kupujeme hlúposti a triedime odpady. Hlavne, že sme ekologickí

01.12.2017, 11:57 | Jozef Tvardzík | © 2017 News and Media Holding

Názor | Ekonomika musí rásť za každú cenu, o čo sa snažia všetky štáty sveta, ale práve tieto preteky ničia našu planétu. Zodpovedná spotreba a udržateľný hospodársky rast sú pritom len zbožnou ilúziou.

  • Tlačiť
  • 7

V prechádzajúcich dňoch sme aj na TRENDE písali o bláznivých zľavách a výpredajoch elektroniky, ktoré prebehli minulý týždeň v rámci Black Friday a Cyber Monday. Skutočné zľavy bolo potrebné hľadať ako ihlu v kope sena, a vo väčšine prípadov bombastické výpredaje boli skôr len ilúziou. Na druhej strane po týždni nákupov ostáva aj pachuť po našej naivnej predstave o zodpovednej spotrebe a pocite mať stále niečo nové, lepšie a lacnejšie.

Aj napriek tomu, že sa Slováci sťažujú na nízke platy, pred Vianocami sú nákupné centrá plné a v pobočkách internetových predajcov sa to hemží ľuďmi. Nakupujeme nové smartfóny, počítače, hriankovače, LCD televízory, ale zároveň sa snažíme poctivo triediť odpad v domácnosti. Veď sme ekologicky zmýšľajúci ľudia. Žijeme stále v predstave nekonečných možností spotreby, no keď recyklujeme, myslíme si, že ochránime životné prostredie. Čiastočný omyl.

Uvedomelý alebo nie - je to jedno

Medzi ekologickou stopou ľudí, ktorí dbajú o dopady svojej spotreby, a tými, ktorým je to „ukradnuté“ totiž prakticky žiadny významný rozdiel neexistuje. Nedávna štúdia v časopise Environment and Behaviour uvádza, že ľudia, ktorí sami seba považujú za uvedomelých spotrebiteľov, majú v skutočnosti na životné prostredie negatívnejší vplyv - spotrebujú viac energie a stoja nepriamo aj za väčšou tvorbou oxidu uhličitého (CO2) než ľudia, ktorí si za ekologických tvorov nepovažujú.

Vo všeobecnosti sa radia medzi ekologicky uvedomelejších ľudí spotrebitelia, ktorí majú vyššie vzdelanie a viac peňazí. Môžu si tak dovoliť nakupovať v obchodoch s ekologickými potravinami, odmietať lacné veci v plaste, ale ich vplyv na zelenší život je miniatúrny. Pretože ich príjem im zaručuje aj väčšiu slobodu, nakoniec nasadnú dvakrát do roka do lietadla a nasmerujú si to na Bali či Srí Lanku. Všetky úspory tak počas dovolenky doslova spália.

Neprehliadnite

Recyklácia im ich správanie ospravedlňuje. Väčší príjem im umožňuje viac míňať napríklad v predvianočných sviatkoch. To, že potom do plastu zabalené darčeky odhodia do žltého kontajnera na veci nič nemení.

Tento paradox uvedomelých ľudí sa dá pozorovať každý rok v januári, keď na Svetové ekonomické fórum do švajčiarskeho Davosu pricestujú stovky politikov a milionárov. Je smiešne, keď ekonomické celebrity hovoria o hrozbe globálneho otepľovania a na letisko v Ženeve priletia súkromnými „tryskáčmi“.

Tento pocit si uvedomil pred desiatimi rokmi aj ekológ David Grémillet, ktorý napísal list do magazínu Nature. „Počas minulého roka (2007) som spôsobil deväťtonovú uhlíkovú stopu, z toho dve tretiny pripadli na lety lietadlom. Inak nemám ani auto. Takéto čísla sú obzvlášť ťaživé pre terénnych ekológov, ktorí majú upozorňovať na environmentálne dopady klimatických zmien a mali by ovplyvňovať verejnosť aj politikov,“ napísal.

Nakupovanie cez Black FridayZdroj: SITA / AP

Predstava o nekonečnom rase a spotrebe

Komentátor denníka The Guardian George Monbiot napísal nedávno skvelý komentár, ktorý sa týmto paradoxom zaoberá. Tvrdí, že človek by sa mal snažiť svoje dopady na životné prostredie obmedziť, ale na druhej strane by si mal byť vedomý limitov vlastného úsilia. Tvrdí, že zmeniť sa nemôže len spotrebiteľ, ale celý ekonomický systém.

„S každou generáciou spotreba, ktorá je bežne považovaná za normálnu, narastá. Pred tridsiatimi rokmi bolo absurdné kupovať si vodu v plastovej fľaši, keď bola k dispozícii pitná voda z kohútika. Dnes sa vo svete spotrebuje milión plastových fliaš každú minútu,“ tvrdí George Monbiot.

Problémom je naša chorá predstava o tom, že ekonomika (meranie v HDP) musí neustále rásť. Aby tomu tak bolo je vyvíjaný neustály tlak aj na rast spotreby. Lenže na to neexistuje fyzický ani ekologický priestor na planéte.

Celosvetový rast o tri percenta ročne znamená, že sa objem svetového hospodárstva zdvojnásobí každých 24 rokov. Aj to je dôvod, prečo sa ekologická kríza zhoršuje tak drastickým tempom. Tým, že rast musí existovať a považuje sa za politickú nevyhnutnosť, výsledkom je silnejšie drancovanie prírody a spotreby surovín planéty.

Oddelenie rastu od spotreby je skôr mýtus

Východiskom z tejto neriešiteľnej situácie sa podľa ekonómov môže stať takzvaný decoupling. Ide o oddelenie ekonomického rastu od negatívnych dôsledkov materiálovej spotreby pomocou vyššej efektivity a technologického pokroku.

V mnohých oblastiach sa podarilo znížiť relatívnu energetickú aj materiálovú náročnosť na jednotku produkcie. Lenže rast objemu produkcie je rýchlejší ako rast efektivity, takže takzvaný absolútny decoupling, teda rast objemu produkcie sprevádzaný znižovaním spotreby materiálov a energie v absolútnych číslach, sa nedarí celkom dosiahnuť.

Tlak na rast nepramení len z logiky nastavenia ekonomického systému, ale aj zo sociálnych tlakov - hlavne našej túžby po novinkách a snahe po vyššom sociálnom statuse. Minuloročná štúdia v časopise PlosOne konštatuje, že v niektorých krajinách k relatívnemu decouplingu skutočne dochádza, ale „v žiadnej krajine sa počas posledných 50 rokov úplného oddelenia oboch trendov nepodarilo dosiahnuť“. Dokonca aj „zelená“ technológia ako napríklad obnoviteľná energia, si vyžaduje materiály, pôdu a slnečné žiarenie a nemôže na tejto planéte rásť donekonečna.

Buzzwordom dneška sú napríklad elektrické autá, ktoré by mali chrániť životné prostredie. Lenže aj elektrinu je potrebné z niečoho vyrobiť. Pred pár dňami investičná banka Morgan Stanley vypočítala, že naša elektrická budúcnosť bude stáť 2,7 bilióna dolárov (predpoveď hovorí, že do roku 2040 bude 526 miliónov elektrických áut). Štúdia teda očakáva, že sa investícia do samotných áut budú pohybovať okolo 1 030 miliárd dolárov, 797 miliárd si vyžiadajú služby (teda napríklad dobíjacie stanice), 643 miliárd vstupné suroviny a 186 miliárd pripadá na kovy a ťažobný priemysel.

Aby sme mohli pokračovať v raste HDP, potrebujeme čoraz väčší počet veterných turbín, solárnych fariem, geotermálnych studní, bioenergetických plantáží a podobne. Všetky tieto možnosti budúcnosti vyžadujú čoraz väčšie množstvo materiálu aj pôdy. Efektívnosť (získavanie väčšej ekonomickej aktivity z každej jednotky energie a materiálov) nie je odpoveďou na nekonečný rast. Zvýšenie efektívnosti môže hospodársky rast len predĺžiť, ale nevyhnutne ľudstvo dosiahne limity.

Pokles chudoby

Ekonómovia, politici či bankári, ktorí súčasný ekonomický systém založený na nekonečnom raste obhajujú, tvrdia, že nevyhnutnosťou ekonomického rastu klesá podiel chudoby. Je to pravda. Samozrejme ľahko sa to vraví, ale sweatshopy sú dobre organizované firmy síce s biednou hygienou, ale na druhej strane dávajú možnosť deťom a ženám z chudobných dedín plniť si sny o lepšom živote - v ich prípade aspoň majú šancu sa najesť a vyspať, ísť na toaletu a osprchovať sa.

Lenže štúdia World Economic Review konštatuje, že najchudobnejších 60 percent svetového obyvateľstva dostáva len 5 percent dodatočných príjmov generovaných rastom HDP. Inak povedané, na každý dolár pre chudobných ľudí musí pribudnúť (zarobiť) 111 dolárov. To je dôvod, prečo pri súčasných ekonomických trendoch trvalo 200 rokov, kým má každý na tejto planéte denný príjem aspoň päť dolárov.

Pokles chudoby je ale v globalizovanom svete na úkor niečoho iného. Ide o oddelenie tvorby produkcie, ktorá je náročná na prírodné zdroje, od miesta spotreby. To znamená, že mnohé tovary (príklad sú nové iPhony) sa v obrovských objemoch predávajú v západných krajinách, ale vyrábajú sa rozvojových krajinách.

Výroba notebookov, mobilov a elektroniky vôbec, je veľmi toxická. Zamestnanci kvôli agresívnym chemikáliám umierajú na nové druhy rakoviny a rodia sa im postihnuté deti. Výrobcovia o tom samozrejme vedia. Vyše 30 rokov maria súdne procesy a tutlajú informácie. Jedovaté látky nie je možné zlikvidovať. Rozožierajú nádrže, prenikajú do vzduchu, šíria sa po planéte a spôsobujú obrovské škody. Na túto drsnú realitu upozornil minulý mesiac dokument Death by Design, ktorý bol premietaný v rámci filmového festivalu Jeden svet.

Dva paradoxy doby

Ekonomický rast za každú cenu sa ospravedlňuje rastúcou spokojnosťou ľudí a ich blahobytom. Zasa ide o pravdu ale len do istej miery. Prvým je takzvaný Easterlinov paradox: ekonómovia veria, že rast HDP zvyšuje aj úžitok – ak nie všetkých, tak aspoň väčšiny spoločnosti. Keď spoločnosť bohatne, ľudia môžu uspokojiť viac svojich potrieb.

Podľa empirických výskumov závislosti HDP a subjektívneho pocitu šťastia a životnej spokojnosti môžeme pozorovať presvedčivý trend. Zjednodušene povedané: pre chudobných ľudí znamená zvyšujúci sa príjem a súvisiace lepšie materiálne zabezpečenie výrazné zlepšenie životných podmienok, ktoré sa prejaví aj na celkovom pocite spokojnosti v živote. Od určitej úrovne bohatstva ale zvýšenie materiálneho blahobytu k životnej spokojnosti neprispieva, alebo ju dokonca znižuje. Predstava, že nekonečný rast materiálnej produkcie bude znamenať aj neustály rast uspokojenia, sa teda výskumom nepotvrdila.

Druhým javom je takzvaný Jevonsov paradox: ekonómovia predpokladajú, že technologickými inováciami a zvyšovaním efektivity produkcie možno dosiahnuť úspory - finančné, materiálové i energetické. Tým, že ekonomiky sú čoraz efektívnejšie, technologické inovácie logicky šetria prírodné zdroje. V realite to ale môže byť vplyv vyššej efektivity úplne opačný.

Spomínaný paradox spočíva v tom, že efektívnejšie využitie zdroja zníži náklady produkcie, a tým aj cenu konečného tovaru či služby. Nižšia cena umožní ľuďom si danú vec zaobstarať lacnejšie, prípadne umožní produkciu väčších či technicky náročnejších výrobkov. Efektívnejšia letecká doprava tak neviedla k zníženiu spotreby paliva, ale k výraznému nárastu objemu leteckej prepravy. Rovnako tak úspornejšia elektronika nevedie k menšej spotrebe energie a použitých materiálov, ale často k väčším obrazovkám alebo napríklad chladničkám, prípadne k ich minimalizácií, ale súčasne celkovo narastá spotreba, ktorá prekonáva potenciálne jednotkové úspory.

Nakupovanie cez Black FridayZdroj: SITA / AP

Nie všetko je len HDP

Keď zosumarizujeme vyššie uvedené argumenty, vyplýva z nich, že žiadna forma ekonomického rastu v rozvinutých krajinách nie je environmentálne znesiteľná ani zmysluplne sociálne zdôvodniteľná. „Uvedomelá spotreba, decoupling, udržateľný rast: to všetko sú ilúzie, ktoré majú ospravedlniť ekonomický model, ktorý nás privedie do pohromy. Tento systém, ktorý obohacuje niektorých a oberá všetkých ostatných, nás nakoniec zbedačí všetkých,“ tvrdí komentátor Guardianu G. Monbiot.

Zo strany spotrebiteľov je niekedy fajn sa logicky zamyslieť, či sú výpredaje počas nákupných sviatkov naozaj to, čo k životu potrebujeme. Zo strany štátu je možno zasa fajn pozrieť sa aj na iné ukazovateľa blahobytu ako HDP. Príkladom je Taliansko, ktoré ako prvá krajina Európskej únie zverejní 12 ekonomických indikátorov – od príjmovej nerovnosti, miery obezity až po produkciu oxidu uhličitého.

Taliansko sa dlhodobo zotavuje z dlhej hospodárskej krízy, ale Taliani sú zdravší a žijú dlhšie ako vo väčšine ostatných krajín sveta. Agentúra Bloomberg tvrdí, že indikátory „la dolce vita“ by mali zverejňovať aj ostatné krajiny sveta a neignorovať ich.

„Rast zostane hlavným ukazovateľom na posúdenie hospodárskeho úspechu krajiny z dôvodu jeho zrozumiteľnosti. Ale pokiaľ je to možné, je ťažké pochopiť, prečo by vlády nemali monitorovať širší vplyv svojich politík na blaho občanov,“ tvrdí agentúra. Na základe týchto ukazovateľov blahobytu môže vláda presadzovať politiku (aj za cenu krátkodobého zníženia hospodárskeho rastu), pretože prináša výhody z hľadiska širšieho blaha pre všetkých občanov - nielen vybraných.

  • Tlačiť
  • 7

Tagy Black Friday, HDP, Názory, spotreba