Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Kvalitu antidiskriminačného zákona ukáže súdna prax

10.06.2004, 14:35 | Rado Baťo | Zuzana Fričová

  • Tlačiť
  • 0

Obchodná spoločnosť sa rozhodne vydávať firemný časopis. Osloví preto niekoľko dodávateľov a požiada ich, aby zaslali svoje návrhy s cenovými ponukami. Pri zmienke o cenovom strope, ktorý si podnikateľ neželá prekročiť, v liste firmám oznámi, že tie z nich, v ktorých aspoň dvadsať percent zamestnancov tvorí rómske etnikum, môžu ponúknuť cenu o jednu tretinu vyššiu. Alebo čajovňa s knižnicou v obci začne príslušníkom etnika vypožičiavať knihy zadarmo a iné služby poskytovať za polovičnú cenu.

To sa podľa ministerstva spravodlivosti môže stať realitou už o niekoľko týždňov. A to v prípade, ak nadobudne účinnosť antidiskriminačný zákon z dielne vlády, ktorý Národná rada SR schválila v máji. V čase uzávierky TRENDU mal právnu normu na stole prezident.

Po prijatí konsenzu medzi oboma spolupracujúcimi autormi zákona – Ministerstvom spravodlivosti SR a Úradom vlády SR – o forme úpravy antidiskriminačnej legislatívy v podobe jedného zákona neutícha debata o jednom odseku, ktorý vláda na svojom rokovaní odmietla. No v zákone sa ocitol znovu v parlamente vďaka pozmeňujúcemu návrhu poslankyne za SMK Edit Bauer. Ten umožňuje pozitívnu diskrimináciu súvisiacu s etnickým alebo rasovým pôvodom.

Rozhodnú súdy

Antidiskriminačný zákon má garantovať zásadu rovnakého zaobchádzania. Z pohľadu podnikateľskej sféry sú najdôležitejšie jeho ustanovenia týkajúce sa pracovnoprávnych vzťahov. Nová norma v porovnaní s platným Zákonníkom práce prevratné zmeny neprináša. Aj ten zakazuje zamestnávateľovi diskriminovať zamestnancov. A v prípade, ak sa niektorý z nich cíti poškodený, môže žiadať nápravu, prípadne si na súde vymôcť odškodné.

16_Bauer.jpg

Platí pritom obrátené dôkazné bremeno. Ak totiž žalobca podá žalobu na súd, lebo sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, bude povinnosťou žalovanej strany dokázať opak.

Viera Mrázova, výkonná riaditeľka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorému antidiskriminačný zákon dal právomoc zastupovať ľudí v prípadoch týkajúcich sa porušenia princípu rovnakého zaobchádzania, zdôrazňuje, že takéto spory bývajú značne náročné.

Najväčší prínos antidiskriminačného zákona vidí V. Mrázová v tom, že presnejšie definuje princípy rovnakého zaobchádzania aj nápravné procedúry v prípade diskriminácie. Zároveň si nemyslí, že by zákon pootvoril dvere špekulatívnym žalobám proti zamestnávateľom.

Na otázku TRENDU, či by sa za diskrimináciu podľa zákona mohla považovať napríklad rozdielna úroveň hygienických zariadení pre mužov a ženy na pracovisku, odpovedá skôr záporne.

 „Neviem si dobre predstaviť, ako by sa v takomto prípade dokazovalo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. V každom prípade to bude závisieť od toho, aký meter nastavia slovenské súdy,“ zdôrazňuje.

Náročné spory

Ako by súdny spor týkajúci sa diskriminácie mohol vyzerať, ilustruje prípadom prepustených pracovníčok bývalého Národného úradu práce v Rožňave a v Čadci, ktorým sa stredisko zaoberá. Tie mali podozrenie, že kľúčom k strate zamestnania bol ich vyšší vek, keďže pracovné miesta si udržali len mladšie kolegyne.

Ak by sa takýto prípad dostal na súd, zo žaloby by muselo vyplývať, že všetky podmienky na skončenie pracovného pomeru u zamestnankýň úradu boli zhodné, ale len vek ich odlišoval. A preto sa domnievajú, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania pri skončení pracovného pomeru. Žalovaná strana by následne musela predložiť dôkazy, že to tak nebolo.

Súd by napríklad skúmal, či im oproti mladším kolegyniam nechýbala nejaká kvalifikácia. „Sotva pritom možno očakávať, že ak by prišlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, stalo sa to na základe nejakého interného predpisu, ktorý je na papieri,“ zdôrazňuje V. Mrázová.

To si pravdepodobne žiadna firma nedovolí, rovnako ako zadefinovať vekovú hranicu, sexuálnu orientáciu alebo pohlavie ako jednu z podmienok v konkurze pri prijatí do zamestnania. Skôr pôjde o neformálnu, nepísanú prax. O to ťažšie bude preto dokazovanie pred súdom.

S odporúčaním počkať si na súdnu prax reaguje aj na otázku, ako ďaleko zájdu súdy v prípade nápravných opatrení. V pracovnom práve totiž zákon ukladá zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu odpovedať na sťažnosť zamestnanca, „vykonať nápravu, upustiť od takéhoto konania a odstrániť jeho následky“.

Môže napríklad súd prikázať firme vziať pracovníka späť, ak sa preukáže, že pri jeho prepustení porušil antidiskriminačný zákon? „Závisí to od toho, či sú veci napraviteľné. Skôr očakávam, že súdy budú nariaďovať nápravu porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré sa deje počas existujúceho pracovného vzťahu,“ odpovedá V. Mrázová.

Pozitívna diskriminácia

Centrom polemík, ktoré bude pravdepodobne riešiť aj Ústavný súd SR, je však ôsmy odsek ôsmeho paragrafu schváleného antidiskriminačného zákona. Prináša možnosť prijímať v praxi „osobitné vyrovnávacie opatrenia“, ktoré majú zabrániť znevýhodneniu súvisiacemu s rasovým alebo etnickým pôvodom a zabezpečiť tak rovnosť príležitostí a dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania.

0406/16_mrazova.jpg

To podľa rezortu spravodlivosti vyvoláva otázku, či sa toto ustanovenie o pozitívnej diskriminácii nedostáva do rozporu s Ústavou SR.

„Problém je v tom, že Ústava SR v súvislosti so základnými právami a slobodami neumožňuje nikoho zvýhodňovať ani nezvýhodňovať, a to z rôznych dôvodov – okrem iného z dôvodu rasového a etnického,“ vysvetľuje poradca ministra spravodlivosti Marek Kalavský.

 „Antidiskriminačný zákon sa však dotýka niekoľkých oblastí základných práv a slobôd, ako je sociálne zabezpečenie, zdravotná starostlivosť, prístup k vzdelaniu či k zamestnaniu,“ pokračuje M. Kalavský.

Občiansky princíp nepomôže

„Diskutovaný odsek 8 takmer doslovne preberá ustanovenie smernice EÚ, a to umožňuje štátom prijať pozitívne kroky na odstránenie dôsledkov diskriminácie,“ oponuje E. Bauer, ktorá v parlamente presadila, aby sa pozitívna diskriminácia do zákona dostala. Toto ustanovenie považovala podľa vlastného vyjadrenia za potrebné do zákona vsunúť, „aby bol vôbec efektívne vykonateľný“.

Argumentuje tým, že „nie je riešením presadzovať občiansky princíp v duchu zásady nech sa každý prebíja ako chce“, keďže v konečnom dôsledku na Slovensku podľa nej nevzdelané, nezamestnateľné a chudobné masy znamenajú narastajúci problém.

Smernica EÚ síce umožňuje štátom zaviesť pozitívne kroky, ale M. Kalavský upozorňuje na to, že pozitívna diskriminácia je v rozpore s článkom 12 Ústavy SR a že smernice „nemajú prednosť pred našou ústavou“. Nie všetky štáty, ktoré sa rozhodnú pozitívnu diskrimináciu zaviesť do zákona aj do života, však musia riešiť otázku ústavnosti. Nie všade je totiž text ústavy členený ako na Slovensku. Príkladom môže byť Česká republika, ktorej ústava neobsahuje základné práva a slobody v členení, ako má slovenská.

U západných susedov Slovenska sú všetky práva a slobody obsiahnuté v ústavnom zákone – Listine základných práv a slobôd z roku 1991. A sama listina neobsahuje ustanovenie ako slovenská ústava, že nikoho nemožno znevýhodňovať ani zvýhodňovať. „Otázku som rozoberal s českými kolegami a tí mi vysvetlili, že podľa ich výkladu sa zákaz zvýhodňovania či znevýhodňovania týka v Česku len základných práv a slobôd,“ hovorí M. Kalavský a ďalej vysvetľuje, že „ostatné oblasti, ktorých sa dotýka antidiskriminačný zákon, ako napríklad zdravotná a sociálna starostlivosť, patria už do skupiny hospodárskych práv, kde je rozdielne – zvýhodňujúce – zaobchádzanie prípustné“.

Judikát v podobnej veci

Ak antidiskriminačný zákon nadobudne 1. júla účinnosť v podobe, v akej ho schválil parlament, minister spravodlivosti Daniel Lipšic je pripravený obrátiť sa na Ústavný súd SR, aby posúdil súlad pozitívnej diskriminácie so základným zákonom štátu. Je totiž presvedčený o jej protiústavnosti.

Podobnú otázku už ústavný súd riešil pred šiestimi rokmi. Označil vtedy za protiústavnú novelu zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí. Tá mala zaviesť určovanie počtu poslancov zastupiteľstva na základe národnostného kľúča – tak, aby ich rozdelenie „zodpovedalo pomeru Slovákov a jednotlivých národnostných menšín a etnických skupín v obci“ výsledkom ostatného sčítania ľudu, domov a bytov.

Ústavný súd vtedy uviedol, že ústavu nemožno vykladať tak, aby sa základné práva jednej skupiny občanov modifikovali za účelom zvýhodnenia inej skupiny občanov – a to ani z dôvodu príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine. „Ústava SR neobsahuje ustanovenie, ktorého výkladom by bolo možné odôvodniť postup umožňujúci obmedziť alebo modifikovať základné práva občana na účel zlepšenia postavenia príslušníkov národnostných menšín alebo etnických skupín,“ píše sa v náleze Ústavného súdu SR z októbra 1998.

Aká bude prax?

„Ustanovenie o pozitívnej diskriminácii je veľmi široké, všeobecné a otvára dvere pre všetko: kvóty, zvýhodňovanie osôb pri prijímačkách na školy a týka sa aj oblasti zdravotnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia, vzdelania a zamestnania,“ hovorí M. Kalavský. Nevie si predstaviť, že by napríklad v rámci výberových konaní do zamestnania boli nastavené kritériá zvýhodňujúce určitú etnickú skupinu a dočasne by sa povedzme povedalo, že „potrebujeme v obecnej správe viac Karpatských Nemcov“.

Problém je podľa M. Kalavského v tom, že ustanovenie umožňujúce pozitívnu diskrimináciu smeruje plošne k určitej rase alebo etniku, a to bez ohľadu na to, či konkrétne osoby, patriace do nej, zvýhodnenie potrebujú alebo nie. V súčasnosti totiž je možné zvýhodňovať napríklad matky alebo občanov zdravotne postihnutých, no vždy je to viazané na konkrétnu situáciu alebo postihnutie zvýhodňovanej osoby.

„Vláda už dnes robí kroky, ktoré majú problémovým skupinám pomôcť,“ hovorí M. Kalavský. Na mysli má napríklad Akčný plán predchádzania všetkých formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie, schválený vládou, alebo Koncepciu integrovaného vzdelávania rómskych detí a mládeže vrátane rozvoja stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania.

„Na to, aby sa pomohlo problémovým skupinám (napríklad osvetovou prácou či mimoškolskými aktivitami) nie je potrebný v antidiskriminačnom zákone zmienený odsek umožňujúci pozitívnu diskrimináciu,“ dodáva.

E. Bauer si myslí, že príklady, ktoré uvádza ministerstvo spravodlivosti, nie sú práve najšťastnejšie. „Treba mať na pamäti, že ide o dočasné vyrovnávacie opatrenia,“ hovorí a dodáva, že je „presvedčená o potrebe pozitívnych opatrení najmä v oblasti vzdelávania“. Vie si predstaviť praktické zavedenie nultého ročníka alebo špeciálnej prípravky na stredné a vysoké školy pre deti z etnických skupín zo znevýhodneného prostredia. „Určite sa však dajú realizovať pozitívne kroky aj v ďalších oblastiach,“ hovorí E. Bauer. „Možností je určite veľmi veľa,“ uzatvára.

Ani V. Mrázová si nemyslí, že spornú časť zákona možno vysvetľovať tak široko, ako to robí rezort spravodlivosti. Podľa nej napríklad neumožňuje zavádzanie kvót. Domnieva sa však, že sporné ustanovenie zákona má význam len pre opatrenia prijímané v praxi, zabezpečujúce rovnosť príležitosti s cieľom dodržania zásady rovnakého zaobchádzania.

Ona sama, ako bývalá ústavná sudkyňa, preto nevylučuje, že podanie na ústavnom súde neuspeje. Na druhej strane však pripúšťa, že mnohé opatrenia zacielené primárne na pomoc etnickým skupinám, napríklad spomínané nulté ročníky, by bolo možné na Slovensku realizovať aj bez ustanovenia o pozitívnej diskriminácii. S tým, že prístup k nim by mali všetci bez ohľadu na etnický pôvod.

    Pozitívna diskrininácia
  • Čo hovorí Ústava SR
    Druhá hlava: Základné práva a slobody
    Čl. 12
    „(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach. (...)
    Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“
  • Čo hovorí paragraf 8 odsek 8 antidiskriminačného zákona
    „(8) Na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi a dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania možno prijať osobitné vyrovnávacie opatrenia na zabránenie znevýhodneniu súvisiaceho s rasovým pôvodom alebo etnickým pôvodom.“
  • Čo hovorí článok 5 Smernice 2000/43/EC, ktorá zavádza zásadu rovnakého Pozitívne kroky
    Aby bola v praxi zabezpečená úplná rovnosť, nebráni zásada rovnakého zaobchádzania žiadnemu členskému štátu v zachovaní alebo prijatí osobitných opatrení, ktorými by sa predišlo alebo vyrovnalo znevýhodňovanie súvisiace s rasovým alebo etnickým pôvodom.

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)