Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Závratná kariéra: Má 30 a učí na Princetone i MIT

14.11.2016, 14:45 | Michal Lehuta | © 2016 News and Media Holding

Talent a podpora od rodičov je základ, na ktorom sa dá vystavať závratná kariéra – aj bez veľkej finančnej záťaže. Treba popri škole pracovať a radšej ísť v zahraničí rovno na doktorát, ako len na magisterské štúdium, odkazuje príbeh Michala Kolesára, ktorý učí na univerzite v Princetone.

  • Tlačiť
  • 11

Momentálne je na ročnom pobyte na Massachussettskom technologickom inštitúte (MIT) – podľa šanghajského rebríčka piatej najlepšej vysokej škole na svete. Princeton je v rankingu šiesty.

Máte len tridsať rokov a vyučujete na najlepších univerzitách na svete. Ako sa dá tak rýchlo dostať tak ďaleko?

Pre Slováka je to výnimočné, veľa nás tu nie je. Na New York University je jedna ďalšia profesorka (Katarína Borovičková, pozn. TREND). Ako sa to celé udialo? Počas tretieho ročníka strednej školy som bol na výmennom pobyte v Írsku. Páčilo sa mi tam a dostal som ponuku, aby som zostal aj ako štvrták a urobil si tam maturitu. Vďaka tomu bolo najjednoduchšie prihlásiť sa aj na írsku vysokú školu, kde som si urobil bakalára. Potom mi profesori odporúčali ísť rovno na PhD. Hovorili mi, že ak sa mi to nepáči, môžem to skončiť aj s magisterským titulom. Výhodou je, že väčšina PhD. programov je so štipendiom, z ktorého sa dá bez problémov vyžiť.

TREND 25 rokov mladý

Aké bolo toto doktorandské štúdium?

V podstate som nevedel, do čoho idem. Prihlásil som sa na desať univerzít, na päť ma vzali. Mal som šťastie, lebo hlásiť sa do Ameriky aj z Írska je trochu ťažké, lebo tam je zložité dávať si ťažšie predmety na nižších stupňoch štúdia. V USA sa to dá. Neviem presne, čím som ich zaujal. Ale dostal som sa na Harvard a potom z Harvardu na Princeton.

PhD. trvá päť až sedem rokov a často to býva veľmi demotivujúce obdobie. Ale mne sa celkom darilo: robil som výskumného asistenta pre jedného profesora, ten bol neskôr vedúci môjho PhD. výskumu. Počas toho som sa naučil, ako funguje výskum: od prvého nápadu až po publikáciu článku v odbornom časopise. Z jedného projektu, s ktorým som mu pomáhal, bol potom druhý, tretí, a potom to už išlo.

Michal KolesárZdroj: archív M. Kolesára

Po PhD. ste šli takpovediac s kožou na pracovný trh. Ako to vyzeralo?

Toto je celkom zaujímavé, pretože ekonómovia sú v tomto celkom špecifickí. Funguje to tak, že je jedna veľká konferencia, každý rok inde. Keď som išiel na „job market“ (angl. trh práce) ja, tak bola konferencia v San Diegu. Tam sa zíde desaťtisíc ľudí, ktorí dopredu pošlú svoje prihlášky na jednotlivé univerzity. Zo šesťdesiatich som sa dostal na prvotný pohovor zhruba v tretine, takže v priebehu troch dní som tam mal devätnásť interview. Človek kvôli tomu len behá hore-dole po hoteloch. Pýtajú sa, samozrejme, na váš výskum, prečo je zaujímavý a podobne.

To sú zväčša pozície na univerzitách. Neuvažovali ste ísť aj do biznisu?

Na konferenciu začali chodiť aj univerzity z Európy, verejné inštitúcie ako centrálna banka, ale aj súkromné firmy. Nad tým som však veľmi neuvažoval – hovoril som si, že ak nevyjde univerzita, súkromný sektor môžem skúsiť aj neskôr. Druhým štádiom boli ďalšie, tentokrát hĺbkové pohovory priamo na jednotlivých univerzitách. Tam máte napríklad seminár a stretávate sa s rôznymi profesormi.

Bol nejaký problém s tým, že ste Slovák, teda, že nemáte občianstvo?

To nebol problém. Na to nikto nehľadí. Dostanete pracovné víza, na ktoré v prípade neziskových inštitúcií, akými je väčšina vysokých škôl, nie sú početné stropy. Pre súkromnú sféru je to ťažšie.

Pomohlo vám nejako rodinné zázemie? Čím sú profesionálne vaši rodičia?

Moja mama má CSc., bola vedkyňa v oblasti chémie. Otec zasa robí informatiku, je programátor, odtiaľ mám určité matematické zázemie. Od malička som chodil na matematické olympiády, to mi tiež veľa dalo. Až na univerzite som zistil, aká je to zložitá disciplína.

Čo sa týka financií, v Írsku som popri univerzite pracoval a podporovali ma aj rodičia. Na strednej škole som robil napríklad v McDonald's, v ďalších fast-foodoch, aj inde. V Amerike počas PhD. som už potom dostával normálne štipendium na pokrytie životných nákladov.

Michal KolesárZdroj: archív M. Kolesára

Na Princetone ste na takzvanej „tenure track,“ čo to znamená?

V súčasnosti mám funkciu assistant professor, je to teda niečo ako čakačka na profesúru. V USA to funguje tak, že keď niekto dokončí doktorát a vezmú ho ako profesora, tak má zmluvu na šesť až osem rokov, a potom sa rozhodne, či dostane „tenure“, teda akúsi definitívu. Ja budem mať toto hodnotenie o tri roky.

Spolupracujete aj s nejakými známami ekonómami?

Christopher Sims, nositeľ Nobelovej ceny z roku 2011, je napríklad mojím kolegom na Princetone. Chodíme spolu na semináre, občas aj na obed. Na Princetone je tiež Angus Deaton, ktorý získal Nobelovu cenu vlani. Alan Krueger robil zasa poradcu prezidenta Baracka Obamu.

Čomu sa vlastne akademicky venujete? Je to ešte ekonómia, alebo skôr štatistika, matematika?

Je to kombinácia toho všetkého. Venujem sa ekonometrii, teda kombinácii ekonómie a štatistiky. Táto oblasť študuje to, ako sa na ekonomické otázky dajú nájsť odpovede v dátach. V ekonómii sa napríklad len veľmi ťažko dajú robiť experimenty. Veľká časť ekonometrie sa venuje tomu, ako sa z nejakého štatistického súvisu dostať k vzťahu príčiny a následku, ako číselnú súvzťažnosť očistiť od všetkých možných iných vplyvov, ako je ten o jednej konkrétnej premennej, ktorá nás zaujíma.

Čo učíte a čomu sa konkrétne venujete vo svojom výskume?

Učím ekonometriu: tak bakalárov, ako aj PhD. študentov. Mení sa to každý rok, striedame si to tu pár ľudí z Princetonu medzi sebou, aby nás to ešte stále bavilo. Momentálne som na rok na MIT [Massachussettský technologický inštitút], kde učím prvákov.

Dve vaše najcitovanejšie štúdie sa venujú zoskupovaniu dát a štandardným odchýlkam. Dá sa ľudskou rečou povedať, o čo v nich ide?

Skúsim, či sa mi to podarí. Obe štúdie sa venujú otázke, ako sa dá zmerať presnosť odpovede na nejakú ekonomickú otázku. Napríklad na to, aká by mala byť minimálna mzda. Dajú sa porovnať jednotlivé štáty USA s rôznou výškou minimálnej mzdy a z toho zisťovať ekonomické vplyvy. Napríklad, že štáty s vyššou minimálnou mzdou majú vyššiu nezamestnanosť alebo vyššie príjmy. Z toho sa dajú potom vyvodiť nejaké argumenty, čo by mala vláda robiť. Ale aby sme vedeli, ako presne sme tento vzťah zistili, treba na to interval spoľahlivosti či štandardnú odchýlku. To je však celkom zložité a moje články sa venujú práve tomu, ako to správne vypočítať. Moje metódy potom iní vedci používajú vo svojom empirickom výskume. Niekedy sa ma aj pýtajú, že ako vyriešiť nejaký problém, a ja im poviem, „použite moju metódu“.

Michal KolesárZdroj: archív M. Kolesára

Nie je ekonómia už prematematizovaná? Vedia sa ešte vedci medzi sebou konštruktívne kritizovať, keď sa ich výsledky schovávajú za toľko ťažkej matematiky?

Na to sú dve odpovede. Jednak v ekonometrii sa bez matematiky nepohnete. V širšej ekonómii sú ľudia ako Paul Romer, ktorý trend matematizácie kritizujú. Ale podľa mňa je jednoducho nevyhnutná – nejaká intuícia o vzťahoch v ekonomike nám nestačí. Najlepšie si overím, či je intuícia správna, tak, že si napíšem jednoduchý model a zistím, či je môj intuitívny argument vôbec matematicky možný. Ale niekedy sa môže stať, že sa niekto za matematiku aj skrýva. Dobrý článok však nie je ten, čo je zložitý, ale ten, čo niečo efektívne vysvetlí.

Vrátili by ste sa na Slovensko? Za akých podmienok?

Hlavnou výhodou toho, že som na Princetone, je to, že tu mám veľmi dobrých kolegov. Veľa ľudí, ktorí sa venujú podobnému výskumu ako ja a môžem s nimi veci každodenné rozoberať. Problém je, že na Slovensku takýchto ľudí veľa nie je. Tieto interakcie má potom človek len na konferenciách. Plus, moja manželka je Američanka, azda by bolo aj zložité ju presvedčiť, aby sa presťahovala inde. Ale Slovensko sa jej páčilo. Chcem však určite ostať v akademickej sfére. To, čo robím, sa mi páči. Byť profesorom znamená robiť výskum i pracovať so študentmi, čo je veľmi dobrá kombinácia.

Michal Kolesár (30) je slovenský ekonóm pôsobiaci v USA. Učí na univerzite v Princetone, momentálne je na ročnom pobyte na MIT. Venuje sa ekonometrii, teda odvetviu používajúcemu matematické metódy na opísanie hospodárskych systémov. Vyštudoval matematiku a ekonómiu na írskej Trinity College Dublin a na americkom Harvarde.

Viac o mladých úspešných ekonómoch píšeme v aktuálnom čísle TRENDU 45/2016 v rámci seriálu TREND 25 rokov mladý.

  • Tlačiť
  • 11

Tagy Donald Trump, Hillary Clintonová, USA, voľby