Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Módna aktivistka: Dojíma ma, čo dokážeme spraviť pre superlacné tričko

20.10.2015, 00:01 | Jozef Tvardzík | © 2015 News and Media Holding

Kamila Boudová je konzultantka v oblasti módneho priemyslu a absolventka MBA Fashion Business na International Fashion Academy v Paríži a Šanghaji. Aktuálne prednáša na Parížskej vysokej škole módneho obchodu MOD'SPE. V Česku a Slovensku vedie medzinárodnú kampaň Fashion Revolution, ktorá chce vyvolať spotrebiteľský tlak na fashion reťazce, aby zlepšili pracovné podmienky v továrňach a informovali spotrebiteľov o situácii v módnom priemysle.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Kamila Boudová má niekoľkoročné profesijné skúsenosti v oblasti módy po celej Európe, vďaka čomu sa začala zaujímať o koncept udržateľnej módy. Tvrdí, že súčasné fungovanie módneho biznisu je choré, pretože cez masívny marketing vyvoláva u ľudí pocit, že potrebujú stále nové a nové kúsky oblečenia, pričom šatník majú preplnený.

Príliv lacného a nekvalitného oblečenia z Ázie podľa nej neprospieva nikomu - možno len akcionárom nadnárodných obchodných gigantov, ktorí ovládajú trh, čím čiastočne obmedzujú príliv menších lokálnych hráčov. Je veľkým kritikom značiek ako Zara, H&M a iných, ktoré podľa nej vykorisťujú ľudí v chudobných krajinách a spôsobujú veľké enviromentálne problémy v krajinách produkcie.

Ako vyzerá váš šatník?

V skrini mám len dve kôpky oblečenia a niečo na ramienka, ako sako, mi visí v skrini. Myslím si, že môj šatník je veľmi efektívny a všetko sa k všetkému hodí.

Neurazte sa, ale na ženu je to veľmi nezvyčajné. Neláka vás ísť cez víkend nakupovať do obchodného centra? Mnohí to považujú za akúsi psychohygienu.

Vôbec ma to neláka. Naposledy som si bola niečo kúpiť v obchodnom centre asi pred dvoma rokmi. Bolo to v Číne, kde som študovala a kúpila som si sandále a vyskúšala lokálnu produkciu Made in China. Odvtedy som bola ešte v jednom secondhande, ale to je asi všetko.

Ázijskú produkciu na svojich workshopoch kritizujete, pretože producenti nespĺňajú štandardy nielen pracovné, ale aj hygienické a oblečenie je podľa vás napúšťané toxickými látkami. Nie je to prílišné zovšeobecňovanie a hádzanie všetkých výrobcov do jedného mecha?

To ani netvrdím, ale je pravda, že väčšiny sa to týka. Napríklad nie je tam taká detailná kontrola použitých chemických látok ako napríklad v Európe. V Európe máme aspoň dohodu REACH, ktorá vymedzuje dovoz chemikálií na európsky trh. Preto sú produkty vyrobené tu oveľa bezpečnejšie. V Číne existuje niečo podobné, ale je komplikovanejšie zisťovať, či to dodržujú. Podstatné je ale, že tieto látky sa dostávajú v oblečení aj do Európy, ale vo veľmi obmedzenej miere. V ázijských krajinách sa skutočne s toxickými látkami pracuje, tie sa vylievajú do riek a ich kontrola je veľmi obmedzená, pretože čističky nefungujú. Potom túto vodu pijú zvieratá, dostáva sa do pôdy a následne aj potravín, ktoré konzumujeme.

Hovoríme len o Číne, alebo aj o Bangladéši či Pakistane, kde je situácia oveľa vážnejšia?

Z Číny sa odevný priemysel odlieva postupne preč. Platy tam vzrástli, podmienky sa zlepšili a minimálne v prípade polovice fabrík sú v poriadku. To ale spôsobilo odliv biznisu, pretože pre producentov je Čína pridrahá. Odchádzajú do Bangladéša alebo Kambodže či Afriky. Jednoducho naložia svoje fabriky na lode a idú preč, aby si udržali svoje marže.

Keď ste v lete na jednej prednáške hovorili o znečisťovaní vôd, ovzdušia, pôdy a zlých pracovných podmienkach ľudí, ktorí pracujú v textilnom biznise za groš, rozplakali ste sa. Beriete túto tému tak osobne alebo ste len chceli dojať divákov divadlom?

Stalo sa mi to vtedy po prvýkrát a skutočne túto tému beriem osobne. Navyše až taká dobrá herečka nie som. Som ale veľmi citlivý človek. Ochrana planéty a životného prostredia sa ma dotýka veľmi hlboko, ale neviem vám vysvetliť prečo. Doslova ma dojíma v negatívnom slova zmysle, čo dokážeme spôsobovať miliónom ľudí na druhom konci sveta pre lacné oblečenie. Považujem to za nefér a zlé, že máme možnosť kúpiť si tričko za 50 korún, ale ľudia niekde v Bangladéši majú znečistené rieky a pôdu. Som presvedčená, že je v našich silách to robiť lepšie – s ohľadom k ľuďom aj prírode. Chcem poukázať na alternatívu, ktorá existuje.

Prezývate sa módnou revolucionárkou. Je teda riešením, že budeme ignorovať značky veľkých gigantov ako Zara alebo H&M, ktoré len kopírujú luxusné oblečenia drahých značiek?

Nemyslím si, že je riešenie, pretože obliecť sa musíme do niečoho. Je pravda, že mne sa darí vyhýbať všetkým veľkým reťazcom už tri roky. Darí sa mi to tak, že pracujem niekedy s návrhármi a od nich dostanem nejakú maličkosť ako napríklad klobúk. Mne sa z tohto systému podarilo vymaniť.

Aby som sa ale vrátila k otázke, tvrdím, že módnych gigantov nemusíme ignorovať, ale je pravda, že môžeme žiť aj bez nich. Len sa nad tým zamyslite. Všetky fast fashion reťazce cez marketing nútia zákazníkov kupovať stále nové oblečenie, pretože niečo je in a potom je zrazu to oblečenie out. Každé dva týždne majú nové výklady s oblečením, reklamy v módnych magazínoch, nové fotografie a kolekcie.

Človek cíti, že je out a keď si niečo kúpi, je spokojný, že je opäť in a vlastne to ani nepotreboval. Kupovať si nové a nové oblečenie sa stalo novou spoločenskou potrebou, pritom si neuvedomujeme závažné dopady na životné prostredie. Je to povrchná potreba a podpisuje sa pod ňu vplyv reklamy, pretože každý predsa chce byť in a trendy.

Na druhej strane nie je fajn pre spotrebiteľa, že za oblečenie zaplatí menej? Ak nákupy zracionálni, nemusí zaplatiť za nohavice 100 eur, ale zaplatí prijateľnejšiu cenu.

Áno, samozrejme, ale ja tvrdím, že tento systém neustáleho kupovania nových vecí dospel do extrému a je v konečnom dôsledku škodlivý. Jednoducho nie je nutné konzumovať módu takýmto spôsobom. Samozrejme, módne reťazce sú súčasťou našej spoločnosti a uľahčili nám život, čo naši prarodičia nezažili. Majú svoju rolu v ekonomike, ale problém je, že často kupujeme veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme.

Keď som pracovala u výrobcov, prišiel nám od nákupcu návrh, ako má výrobok vyzerať, koľko má mať vreciek a podobne. Podľa toho sme im poslali cenovú ponuku, ale oni povedali, že to je stále drahé, pretože by museli znížiť maržu. Marže sú dôvod, prečo je v reťazcoch všetko priehľadné, pretože sa hľadá lacnejší materiál. Uberie sa gombík, jedno vrecko a ušetrí sa.

Ako ale chcete zmeniť zmýšľanie ľudí, ktorí chodia do mallov a jednoducho im nakupovanie robí dobre a v konečnom dôsledku to od nich očakáva spoločnosť a ich zamestnávateľ. Chodiť do práce v tom istom tričku by nebolo príjemné.

Držím sa starého motta, že móda pominie, ale štýl je večný. Stačí si vytvoriť vlastný štýl a nemusíte slepo nasledovať módne trendy. Viete potom presne identifikovať, čo si chcete kupovať. Jednoducho si to ujasniť a len kombinovať a dopĺňať, čo sa hodí k existujúcim veciam v šatníku. Nepotrebujete kupovať čokoľvek, ale presne to, čo sedí k vášmu štýlu – či ste biznis žena alebo moderné mestské dievča. Nemôže potom nastať situácia, že máte plný šatník, ale nič na seba. Navyše platí, že radšej investovať do kvalitnejšieho oblečenia, ktoré vydrží roky ako do oblečenia lacného, ktoré sa po chvíli rozpadne.

Kamila Boudová o sebe hovorí, že je módnou revolucionárkouZdroj: Kamila Boudová

Nie sú vaše tvrdenie „kupujte si kvalitnejšie veci“ skôr mierené pre bonitnejších zákazníkov, ale v skutočnosti neoslovia masových zákazníkov, ktorí väčšinu platu dávajú na jedlo a zvyšok na chod domácnosti a deti? Navyše v prípade vecí pre detí je to ešte ekonomicky skutočne nevýhodné.

Nemám nadštandardné príjmy, ale bola som schopná do tohto systému naskočiť. Nemám peniaze na to, aby som si kúpila sveter za 10-tisíc korún, ale v secondhande na kvalitné veci natrafíte. Stačí sa pozrieť na ceduľku a zistíte, či je to akryl alebo bavlna a môžete si to kúpiť lacno. Ani kvalitné veci nemusia byť drahé. Samozrejme, s deťmi je to zložitejšie, pretože nemá veľký zmysel investovať peniaze do niečoho, z čoho dieťa o chvíľu vyrastie alebo zničí. Pre začiatok stačí snaha - chcem sa obliekať inak a nepotrebujem na to veľa kusov oblečenia.

Čo teda radíte?

Môžeme ich zháňať cez známych a veci si medzi sebou vymieňať alebo jednoducho ísť do secondhandu. Samozrejme tento zámer nie je možné zrealizovať cez noc, ale pestuje sa postupne. Sama som šla pred štyrmi rokmi do H&M po džínsy, pretože som ich veľmi chcela. Stačí pre začiatok porozmýšľať, ako oblečenie zohnať inak, požičať si ho alebo predať či vymeniť to, čo mám v šatníku s inou osobou.

Mať veľa šiat a oblečenia bolo snom každého človeka a táto téma nie je nová. Zlacňovanie k napĺňaniu sna evidentne dopomáha. Kedy došlo k zlomu, keď do Európy začali prúdiť haldy lacného oblečenia?

Kedysi boli na dovoz oblečenia z Ázie kvóty, obchod s textilom bol regulovaný takzvanou multi-fibre arrangement. Do Európy sa mohlo doviezť iba dané množstvo kilogramov oblečenia. Lenže kvóty boli zrušené a výsledkom bolo, že nastal koniec európskeho textilného priemyslu. Čína sa ekonomicky otvorila svetu a stala sa z nej továreň svetového spotrebného tovaru.

Zrazu všetky firmy outsourcovali lacnú pracovnú silu z Číny. Problém je, že ekonomickú prosperitu to prinieslo len do Číny, ostatné krajiny ako Bangladéš alebo Pakistan majú naďalej mizerné podmienky práce, zhoršilo sa životné prostredie a vlády neprijali žiadnu legislatívu, ktorá by regulovala bezpečnosť práce, chemikálie alebo pracovné podmienky.

To je síce pravda, ale za tieto pracovné podmienky sú mnohí vďační. Napríklad v knihe Doing Good Better škótsky filozof William MacAskill tvrdí, že textilky sú fajn robota. V rozvojových krajinách je práca v textilke alebo inej fabrike vždy lepšia ako realita na ulici alebo na poli. Štyri milióny ľudí z Laosu, Kambodže a Barmy imigrovali za prácou do Thajska. Množstvo ľudí z Bolívie riskuje deportáciu, keď sa prepašujú do Brazílie, aby mohli pracovať vo fabrikách za hrozných podmienok.

To je pravda, ale pozrite sa, o akom priemysle hovoríme. Najbohatší človek planéty zarobil peniaze na tom, že využíva zúfalých ľudí, ktorí idú pracovať do takých strašných podmienok. (Pozn. red.: Ide o španielskeho magnáta Amancia Ortegu, ktorého majetok sa odhaduje na 73 miliárd dolárov a ide o druhého najbohatšieho muža planéty. Je majiteľom značiek Zara, Pull & Bear, Bershka, Stradivarius alebo Massimo Dutti.) Hovorím si, že to nie je tak celkom správne a nechcem sa na tom zúčastňovať. Som zástanca toho, že keď je nám umožnené kupovať si také lacné a dostupné oblečenie a vlastne sa o nás tí pracovníci postarali, mali by sme aj my prejaviť záujem o to, v akých podmienkach pracujú na to, aby sme sa mali do čoho obliecť.

Na svojich prednáškach sa opierate o tvrdenie, že módny a textilný priemysel je druhý najväčší znečisťovateľ prírodného prostredia hneď po rope. Módny priemysel tvrdí, že oblečenie recykluje, ale práve v tom vidíte problém. Ako to myslíte?

Tak napríklad PET fľaša je toxická, vy ju rozpustíte, dáte tam ďalšie chemikálie a urobíte z toho vlákna, z ktorých vyrobíte oblečenie. Lenže to nie je celkom fajn. Ideálom je pre mňa systém zvaný Cradle to Cradle, v ktorom neexistuje odpad. Od začiatku kontrolujete, aká chémia sa do daného produktu dostane a snažíte sa zachovať surové materiály v čo najčistejšej podobe.

To znamená čo?

Máme dva typy materiálov. Buď sú to prírodné materiály, ktoré sa vrátia späť do prírody, alebo sú materiály technické, ktoré sa vracajú do technického cyklu – to znamená, že sú vrátené do fabriky, kde sú pretvorené na nové produkty. Lenže v praxi sa obe tieto materiály mixujú a recyklácia je tak komplikovanejšia.

Dá sa to dosiahnuť tým, že sa nebudú vyrábať hybridné produkty. Práve v móde sa to deje veľmi často. Skúste sa pozrieť, koľko vecí je vyrobených kombináciou bavlny a polyesteru. Pritom nemusíme hovoriť len o módnom biznise, ale deje sa to aj inde. Kúpite si chipsy, ktoré sú zabalené v plastovom obale, obal sa prepravuje v papierovej krabici, ktorá je pokrytá chemickými látkami a celá krabica je potom ešte pokrytá bezpečnostnou fóliou, aby sa krabica nepoškodila.

Je to pritom nezmyselný produkt, pretože tento zhluk látok sa od seba ťažko oddeľuje a recykluje. Ak dojete chipsy, ich zvyšky vám ostanú v obale – či chcete alebo nie.

V poriadku, ale ako by ste chipsy balili, aby to bolo ideálne s vaším konceptom?

Obal by mal byť vyrábaný z prírodných látok – napríklad kukurice. Ide o bioplast, ktorý sa dá do kompostu. Mali by sme sa zaujímať, čo sa bude diať so zvyškami tovaru po spotrebe, kde odpad skončí a, samozrejme, zaujímať sa aj o chemické zloženie. Je potrebné sa vopred zaoberať tým, ako efektívne dokážeme odpad zrecyklovať a ďalej ho využiť, aby žiadne haldy odpadu nevznikli.

Do systému Cradle to Cradle ste zakomponovali aj princípy cyklickej ekonomiky. Ide o akýsi Uber model v móde?

Je to systém, kde firmy nepredávajú oblečenie, ale ho prenajímajú. Je to spôsob, ako si užívať módu, ale znižujete nároky na to, ako rýchlo a lacno musí byť oblečenie vyrobené. Ďalším pilierom je meaning to branding, ktorý znamená, že prestaneme uznávať značky a prestaneme uznávať ľudí len preto, že na sebe nosia značky. Naopak, mali by sme uznávať ľudí, ktorí nosia brandy, ktoré sú šetrnejšie k prírode.

Keď hovoríte o cyklickej alebo zdieľanej ekonomike, existujú platformy ako Airbnb a Uber, ale o zdieľaní nohavíc, ktoré predo mnou nosil týždeň iný chlap, som nepočul. Funguje tento koncept už v praxi, alebo je to len fikcia?

Práveže to nie je nové. Existuje holandská firma Mud Jeans, kde si nohavice môžete za poplatok (päť eur) prenajať. Potom ich vrátite a môžete si ich vymeniť za novší model. Spoločnosť Mud Jeans je počas prenájmu stále vlastníkom surovín, z ktorých sú ich produkty vyrobené, a po vrátení ich opätovne recykluje alebo dôkladne vyčistí.

Rovnako vo Francúzsku začal fungovať startup, ktorý požičiava šaty. Využíva to, že do spoločnosti by ženy nemali brať tie isté šaty, ktoré sme už mali už mali na inej večernej akcii. Takže majiteľka tohto startupu umožnila ženám, aby posielali šaty, ktoré majú v šatníku a nenosia ich. Môžete si prenajať koktailové šaty ostatných dám a v prípade, že si ich nejaká žena požičia, dostávate províziu.

Výsledkom je to, že si nemusíte neustále kupovať nové šaty, čo je geniálne. Tento princíp pritom môžeme využívať nielen pri výnimočných príležitostiach, akými sú napríklad svadby alebo plesy. Potom budeme musieť kupovať ešte menej a v konečnom dôsledku budeme mať kvalitnejšie a nápaditejšie veci ako doteraz.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Tagy Kamila Boudová, móda