Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Najlepšia slovenská kniha o krízach: načo je dobré tlačenie peňazí

13.01.2017, 19:00 | Michal Lehuta | © 2017 News and Media Holding

Na začiatok skúsme myšlienkový experiment. Ak rozbijeme okno, dáme tým prácu okenárom, ale pomôžeme tým ekonomike ako celku? Asi nie, pretože peniaze minuté na opravu okna neminieme na iné potreby u iných výrobcov, či poskytovateľov služieb. Tam by teda chýbali.

  • Tlačiť
  • 11

A čo ak zošrotujeme staršie autá, aby sme zadotovanou kúpou nových podporili beh výrobných pásov automobiliek? Teda skutočné protikrízové opatrenie z roku 2009 – je to rovnaká hlúposť? Tu už všetci ekonómovia tak skeptickí nie sú. „Šrotovné presúvalo výdavky domácností z budúcnosti do prítomnosti a to môže byť v kríze prospešné. Nemyslím si, že motivovalo ľudí nechať zničiť plne funkčné autá,“ vysvetľuje mladý slovenský ekonóm Daniel Dujava.

Myslí tým to, že v čase krízy firmy a domácnosti míňajú peniaze oveľa opatrnejšie, držia viac úspor, a tak výdavok na nové auto nemusí nutne v rovnakom čase znamenať pokles výdajov na iné tovary a služby. Naopak, môže pomôcť ekonomiku znovu nakopnúť.

Podobné myšlienkové experimenty spropagoval aj známy britský ekonóm John M. Keynes na príklade vykopávania a zakopávania jám, či nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman s hypotetickou hrozbou vojenského útoku mimozemskej civilizácie. „Ak by sme zistili, že mimozemšťania plánujú útok a že potrebujeme masívne zbrojenie, aby sme odvrátili mimozemskú hrozbu […] bolo by po kríze do 18 mesiacov,“ nechal sa počuť P. Krugman v televízii CNN. Vláda by si na taký krok síce musela požičať, ale mohli by to byť do veľkej miery zdroje, ktoré by inak ležali ladom kdesi pod vankúšom.

„Tlačenie peňazí nás naozaj nedokáže urobiť bohatšími [...] dokáže nás však urobiť likvidnejšími.“

Nič z toho by nás síce bohatšími neurobilo, v krízovom čase nevyužívaných produkčných kapacít a rozšírenej nezamestnanosti by však mohlo pomôcť ekonomiku znovu priblížiť k svojmu bežnému fungovaniu.

Lepšia ako učebnica

Spomínané príklady ukazujú, ako je ekonomická veda často neintuitívna. Odpovede na podobné, ale aj mnohé iné problémy prináša kniha spomínaného D. Dujavu s názvom „Ekonomické krízy a ekonomická veda,“ ktorá vyšla ešte vlani v septembri.

Publikácia vychádza už pomerne neskoro po Veľkej recesii, no hospodárske cykly a proticyklickú politiku vlád a centrálnych bánk vysvetľuje zo slovenských kníh azda najlepšie, ako to doteraz urobila hociktorá iná publikácia miestnych autorov.

Knižke dodávajú punc kvality aj jej recenzenti: Branislav Žúdel pôsobiaci na Inštitúte finančnej politiky ministerstva financií a Dalibor Roháč, analytik amerického American Enterprise Institute (AEI). „Autor dokázal len na pár riadkoch veľmi dobre vystihnúť podstatu nielen historických, ale aj moderných ekonomických prác, ktoré svoju pointu skrývajú pred laikmi za zložité matematické konštrukcie,“ napísal B. Žúdel.

„Kniha Daniela Dujavu je mimoriadne záslužný počin, ktorý sa snaží preklenúť rozdiely medzi často naivnou konverzáciou o hospodárskej politike na Slovensku na jednej strane a výskumom ekonómie hlavného prúdu na druhej strane,“ zhodnotil zasa D. Roháč.

Daniel Dujava: Ekonomické krízy a ekonomická veda

Daniel Dujava: Ekonomické krízy a ekonomická veda

V knihe autor argumentuje napríklad proti populárnemu presvedčeniu, že hospodárska kríza rokov 2008-9 vyvrátila dovtedajšie ekonomické poučky. „Ekonomická veda v kríze nezlyhala – to, čo sa dnes deje, sú učebnicové scenáre krízy agregátneho dopytu a pasce likvidity, ktorá je známa od tridsiatych rokov minulého storočia,“ vysvetľuje autor pre TREND.

Tento pohľad ekonómie hlavného prúdu, ktorý v akadémii zaberá deväťdesiat percent priestoru, podľa neho vo verejnej diskusii stále počuť len málo. Pretože je mediálne oveľa lákavejšie publikovať armagedonistické či libertariánske názory z okrajov ekonomického myslenia.

„Iba málo ekonómov v súčasnosti považuje ekonomické výkyvy za optimálny očistný proces na spôsob Schumpeterovej kreatívnej deštrukcie spôsobenej reálnymi šokmi. Predstava, že kríza je proces, počas ktorého zanikajú iba neefektívne podniky alebo nebodaj nevyhnutnou cenou za predchádzajúci rozmach, nemá veľkú oporu v súčasnej ekonómii hlavného prúdu,“ možno sa dočítať na stranách knihy.

Rovnica výmeny: M x V = P x Y

Tá sa často vracia k takzvanej rovnici výmeny, ktorá popisuje dôležitý vzťah medzi peniazmi a hospodárskou aktivitou. Hovorí, že celkovú produkciu v ekonomike vyjadruje súčin objemu používanej menovej zásoby (M) a rýchlosti jej obiehania medzi ľuďmi, firmami či vládou (V).

Vezmime si typický príklad krízového šoku: pokles celkových výdavkov. Ten sa zhmotňuje čiastočne v poklese reálneho HDP (Y) a čiastočne aj v znižovaní cenovej úrovne (P), keďže pri nižšom dopyte ceny tovarov a služieb klesajú.

Deflácia sama o sebe nie je problémom - ak vzniká ako dôsledok stúpajúcej produktivity firiem. Taký bol dlhodobý a mierny pokles cien napríklad po väčšinu 19. storočia, kedy boli meny viacerých krajín naviazané na drahé kovy.

Toto nebol prípad roku 2009, či ďalších rokov, kedy produktivita práce rástla len pomaly. Problematická je deflácia vtedy, ak vzniká ako dôsledok krízy dopytu, teda keď ľudia a firmy začnú z nejakých (často i racionálnych) obáv menej míňať. Vtedy klesajú celkový výdavky a tým i príjmy v ekonomike. Mnohé subjekty môžu mať v dôsledku toho tiež problém splácať dlhy, pretože nižší rast cien vytláča reálne úrokové sadzby, ktoré platia subjekty za svoje záväzky z minulosti. Aj preto centrálne banky po celkom svete dnes cieľujú kladnú infláciu. Európska centrálna banka (ECB) napríklad blízko ročnej úrovne dvoch percent.

Jedným zo základných odkazov knihy D. Dujavu je aj to, že ekonomika rodiny a krajiny sú kvalitatívne odlišné. Ak začne sporiť domácnosť, bude mať viac na míňanie v budúcnosti. Ak ale začnú viac sporiť naraz všetky domácnosti v krajine, napríklad preto, lebo sa obávajú vývoja v budúcnosti, pokles ich výdavkov bude znamenať hospodársku recesiu. „Ekonomické krízy vznikajú pôsobením práve takých mechanizmov, s ktorými nemáme žiadnu bezprostrednú osobnú skúsenosť,“ vysvetľuje tento paradox medzi mikro- a makroekonómiou autor.

Svoje pozorovania a závery dokumentuje veľkým množstvom vlastných a hlavne užitočných grafov, či tabuliek. Tie ilustrujú pôvod opakujúcich sa hospodárskych problémov napríklad aj v nízkej pružnosti cien a miezd. Pokles dopytu v ekonomike by teoreticky nemusel znamenať zníženie celkovej produkcie, ak by sa dostatočne rýchlo prispôsobili (znížili) ceny: tovarov, služieb, ale aj nákladov práce, teda miezd. To sa v realite dostatočne nedeje, a tak sa dopytový šok prejavuje aj na znížení HDP. To spätne pôsobuje ďalšie a ďalšie problémy.

Čo napísali Slováci o krízach

Daniel Dujava: Ekonomické krízy a ekonomická veda, vydal Wolters Kluwer v roku 2016, 188 strán.

Juraj Karpiš: Zlé peniaze (sprievodca krízou), vydal INESS v roku 2015, 573 strán. TREND knihu recenzoval v novembri 2015.

Ivan Lesay, Michal Polák a Robert Auxt: Nedokončená eurozóna: kríza menovej únie a ako jej čeliť, vydal EuroPolicy v roku 2013, 48 strán. Dostupné na webe.

Peter Gonda: Eurozóna a alternatívy ekonomickej integrácie. Vydal Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v roku 2012, 99 strán. Dostupné na webe.

Joachim Becker a Ivan Lesay: Život na úver – všetko, čo ste chceli vedieť o kríze, vydal Inaque.sk v roku 2012, 160 strán.

Miroslav Beblavý, David Cobham a Ľudovít Ódor (editori): The Euro Area and the Financial Crisis, vydal Cambridge University Press v roku 2011, 344 strán.

Aj Zlatý štandard cieľuje

Čo s takýmito neželanými výkyvmi v hospodárskej aktivite? Autorovou odpoveďou je menová politika centrálnych bánk. Pretože krízy sú podľa neho vždy najmä peňažným fenoménom.

D. Dujava tvrdí, že možnosť nechať „liečenie“ kríz na samotný trh v princípe neexistuje. „Centrálna banka má vždy nejaké peňažné pravidlo, niečo cieľuje,“ vysvetľuje TRENDU. Zlatý štandard propagovaný ekonomickými liberálmi napríklad udržiava fixný pomer medzi cenou zlata a peniazmi. Voči tomuto pomeru sa ale môžu voľne hýbať spotrebiteľské ceny a všetky ostatné ekonomické veličiny.

Populárne inflačné cielenie zasa fixuje výmenný pomer medzi peniazmi a bežným spotrebiteľským košom. Keby chcela menová autorita napríklad držať fixné úrokové miery, neudržala by zasa rovnakú cenu zlata či spotrebiteľské ceny. Ak by bol pre zmenu fixný objem peňazí v ekonomike, v kríze by zasa stúpali úrokové miery. „Nedá sa nerobiť nič, centrálna banka si vždy musí určiť nejakú kotvu. Možnosť „nechať to na trh“ je ilúzia,“ zhŕňa D. Dujava.

Ktorú zo spomínaných možností by si centrálne banky mali zvoliť? Okolo tejto otázky sa dodnes vedie čulá diskusia. Jasné je azda iba to, že jednoduchosť pravidiel pre centrálne banky pomáha ich zrozumiteľnosti a transparentnosti. Ale jednoduchosť má aj svoje náklady. Napríklad podľa teórie by centrálne banky nemuseli vo svojej politike cieľovania inflácie prihliadať na ceny energií alebo potravín, ktoré sú hnané hlavne zahraničnými šokmi v ponuke ropy, či agrokomodít. V praxi napríklad Európska centrálna banka ale tieto ceny v cielenom spotrebiteľskom koši má, pretože by bolo celkom zložité ľuďom vysvetľovať, čo má a čo nemá do cieľovaného cenového koša zahŕňať.

Nebezpečná pasca likvidity

Okrem inflácie sa dá cieľovať tiež nominálny HDP (celková produkcia vyjadrená v bežných cenách), či namiesto rastu cien celková cenová úroveň. Práve tieto možnosti sa spomínajú čoraz častejšie práve v ostatných rokoch, kedy cieľovanie inflácie až tak nepomáha. Centrálne banky majú totiž v súčasnosti svoju prácu sťaženú nulovými úrokovými sadzbami.

Takejto situácii sa zvykne hovoriť aj pasca likvidity, pretože pri nulových sadzbách sa zrazu peňažné motivácie zásadne menia. „Pasca likvidity v ekonómii je niečo ako singularita vo fyzike,“ vysvetľuje D. Dujava. Neoplatí sa vtedy napríklad investovať do cenných papierov, pretože tie zarábajú rovnakú nulu ako hotovosť pod vankúšom. Odborne povedané: dochádza k takzvanej preferencii likvidity, kedy nefungujú veľmi ani nákupy dlhopisov centrálnou bankou, pretože tá ponúka finančným inštitúciám peniaze s nulovým výnosom výmenou za cenné papiere s nulovým výnosom.

Z tohto scenára, v ktorom sa napríklad dlhodobo nachádza Japonsko, sa dá dostať iba zvýšením inflačných očakávaní. Vtedy sa úrokové sadzby odrazia od nuly, pretože držať peniaze pod vankúšom, či na bežnom účte v banke, sa už neoplatí – budú tam strácať na hodnote.

Jeden spôsob, ako u ľudí a firiem zvýšiť očakávania budúcej inflácie, je prísľub držania kľúčových úrokových sadzieb na nule až dovtedy, kým ceny znova rýchlejšie neporastú (angl. forward guidance). Alebo využiť rôzne neštandardné opatrenia, akým je napríklad takzvané kvantitatívne uvoľňovanie. Teda nákup rôznych cenných papierov centrálnou bankou.

Vyššia inflácia je v poriadku

Nehrozí z neštandardných opatrení privysoká inflácia? D. Dujava sa toho neobáva. Indikátorom uvoľnenosti menovej politiky preňho nie je samotná výška úrokových sadzieb. Tá môže byť nízka práve kvôli pomalému hospodárskemu rastu a nedôvere, starnúcemu obyvateľstvu či prúdiacim úsporám z Číny.

„Laická verejnosť často nerozumie, že zvýšiť infláciu zo strany centrálnej banky znamená predovšetkým zvýšiť nominálne výdavky, zvýšiť nominálne príjmy, čo zvyšuje produkciu, zamestnanosť a mzdy,“ dopĺňa snahu o vyšší rast cien autor. Neplatí tiež nevyhnutne často používaný protiargument, že centrálne banky takto znevýhodňujú sporiteľov: rôzne aktíva, ako sú akcie, dlhopisy, či nehnuteľnosti, sa takouto politikou práve zhodnocujú.

Môže tiež teoreticky pomôcť rozpočtová politika, teda požičiavanie a míňanie vlád - ak na to majú priestor. Nedávno sa za fiškálnu stimuláciu vyjadrili napríklad OECD i Európska komisia – aj preto, že v pasci likvidity fiškálna politika nemá veľký negatívny vytláčací efekt na iné výdavky. „Časť vládnych výdavkov je preto zafinancovaná peniazmi, ktoré predtým neobiehali,“ píše autor.

Ale pri možnosti rozpočtovej stimulácie hospodárstva nie je žiadnym idealistom. Politici si podľa historických skúseností z teórie rozpočtovej stabilizácie J. M. Keynesa zobrali iba jednu polovicu – tú o míňaní na dlh v zlých časoch. Druhú o vytváraní rozpočtových prebytkov a znižovaní dlhu, keď sa ekonomike darí, väčšinou ignorujú. Pritom dlhodobo vyrovnaný rozpočet nie je žiadnou ideologickou floskulou: je rovnako kompatibilný s veľkým, ako i malým štátnym prerozdeľovaním v ekonomike.

D. Dujava nezabudol ani na takzvanú teóriu verejnej voľby, ktorá popisuje nie vždy ideálne správanie tvorcov verejných politík. Stačí si spomenúť na tlaky slovenských lobistických skupín, napríklad v dopravnom stavebníctve.

Eurozóna má problém

Slovensko je, čo sa týka menovej politiky, v špecifickej situácii, odkedy vstúpilo do eurozóny. Odvtedy už nemá vlastnú centrálnu banku, ale len spolurozhoduje o krokoch ECB vo Frankfurte.

Ak k tomu pridáme rôznorodosť členov eurozóny, máme problém. „Riziko štátneho bankrotu je zanedbateľné v krajinách, ktoré majú vlastnú centrálnu banku, požičiavajú si vo vlastnej mene a hodnotu svojej meny neviažu na inú zahraničnú menu ani komoditu [...] riziko dlhovej krízy v krajinách s vlastnou menou je prakticky nulové,“ kontrastuje autor knihy situáciu krajín mimo eurozóny s dlhovou krízou Grécka, Írska, či Portugalska.

„Spoločnú menu nikdy nemali mať krajiny, ktoré zažívajú rozdielne šoky, medzi ktorými neexistuje mobilita práce a možnosť financovať výdavky v jednej krajine príjmami z inej krajiny,“ píše v knihe D. Dujava. Euro podľa neho preto potrebuje aj fiškálnu úniu, ktorá dodnes dobudovaná nie je.

Osobne dodáva, že spoločná mena nie je len ekonomický, ale aj politický projekt. „V momente, keď je u východného suseda vedená vojna, sa každé jedno spojivko so Západom stáva neoceniteľným,“ hovorí. Dodáva, že vlastné meny okolitých krajín síce v kríze oslabili, čo miestnym ekonomikám pomohlo, ale nie je to žiadny všeliek. Maďarské hospodárstvo už niekoľko rokov veľmi nerastie aj preto, že malo veľa pôžičiek v cudzích menách a tiež všeobecne nedôveryhodnú hospodársku politiku pod vedením premiéra Viktora Orbána.

Daniel Dujava (29) je slovenský ekonóm, vyučuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave, pôsobí tiež v Slovenskej akadémii vied. V poslednej dobe sa vo výskume venuje najmä balkánskym ekonomikám, napríklad otázkam, do akej miery je na zvládanie kríz dôležitý rozvinutý finančný sektor a menový režim centrálnych bánk. Spravuje tiež facebookovú stránku Rovnica výmeny, ktorá zdieľa zaujímavé ekonomické články.
  • Tlačiť
  • 11

Tagy ekonómia, kniha, Knihožrút, recenzia