Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Nepracujte v charite, radšej si nájdite dobre platený job

14.08.2015, 00:42 | Jozef Tvardzík | © 2015 News and Media Holding

Ak chcete zachrániť svet a pomáhať chudobným, nepracujte pre charitu. Radšej si zaobstarajte dobre platený flek na Wall Streete alebo sa zamestnajte ako počítačový expert so slušným platom. Ide o provokatívnu myšlienku knihy Doing Good Better od mladého škótskeho filozofa Williama MacAskilla, ktorý je zástancom hnutia „efektívneho altruizmu“.

  • Tlačiť
  • 2

Efektívny altruizmus predstavuje prispievanie na charitu, ktoré sa striktne drží ekonomických pravidiel a snaží sa za každú cenu najefektívnejšie využiť peniaze smerujúce do chudobnejších krajín sveta.

Kniha vyšla koncom júla a u kritikov si vyslúžila salvy uznania. Spája ekonomickú racionalitu, prepočty a skvelé myšlienky so stratégiou, ako zachrániť životy najchudobnejších. Ide zrejme o to najlepšie, čo na knižnom trhu v tejto uhorkovej sezóne nájdete. Myšlienky z knihy sme sa pokúsili zhrnúť do niekoľkých bodov.

Kniha Doing Good Better

Kniha Doing Good BetterZdroj: amazon.com

1. Keď charita ignoruje realitu

Predstavte si, že kráčate po ulici a zastaví vás atraktívna slečna, ktorá predáva kozmetiku. Predstaví vám produkt a povie, že sa predáva skvele. Začnete sa zaujímať o firmu, ktorá podľa vlastných tvrdení až 90 percent nákladov minie na výrobu a vývoj produktu a len 10 percent smeruje na marketing a administratívu. Ak by to bola pravda, firma je mimoriadne efektívna. Investovali by ste do nej len tak?

Samozrejme, že nie. Asi by ste zbehli domov, prezreli by ste si obchodné výsledky firmy, predikcie expertov, poradili by ste sa.

A teraz si predstavte, že vás na ulici stretne tá istá slečna, ale robí zbierku pre choré deti. Pár vetami popíše účel zbierky. Dali by ste jej peniaze? Pre dobrý pocit zrejme áno, ste dobrý človek, ktorý chce pomáhať. Peniaze ste pritom mohli dať charite, ktorú ani nepoznáte a ktorá možno vznikla pred dvomi dňami. Netrápi vás to, kde v skutočnosti skončí váš príspevok?

„Jediný rozdiel medzi investíciou do nejakej firmy a darovaním peňazí pre charitu je, že v svete charity často chýba mechanizmus spätnej väzby. Ak investujete do zlej firmy, stratíte peniaze, ale ak darujte peniaze do zlej charitatívnej organizácie, pravdepodobne to ani nezistíte,“ varuje W. MacAskill.

Autor knihy William MacAskill

Autor knihy William MacAskillZdroj: Facebook W. M.

Jednou z najznámejších blamáži boli pumpy PlayPump, ktoré vymyslel podnikateľ v poľnohospodárstve Trevor Field. Boli to farebné kolotoče, ktorými dokázali chudobné africké deti pumpovať vodu pre celú dedinu. Projekt dostal obrovskú mediálnu podporu a finančne ho podporili aj bývalý americký prezident Bill Clinton alebo Laura Bushová. Do roku 2009 bolo v južnej Afrike, Mozambiku alebo Zambii nainštalovaných 1 800 takýchto púmp a na tento projekt sa vyzbieralo približne 60 miliónov dolárov.

Vynálezca T. Field sa stal „charitatívnou star“ a podporil ho benefičným koncertom napríklad americký rapper Jay-Z. Lenže potom sa objavili dve analýzy (prvá od UNICEF a následne aj od Swiss Resource Centre and Consultancies for Development), ktoré potvrdili, že celý projekt je zbytočný a domorodcami nechcený.

Výskumníci zistili, že deti sú už po pár minútach tlačenia kolotoča unavené a celý projekt ich využíva ako pracovnú silu. Navyše, v niektorých dedinách deti brali za túto prácu peniaze alebo ťahanie kolotoča prenechali dospelým. Revízia navyše odhalila, že ak by mali pumpy vyprodukovať dostatok vody pre celú dedinu, museli by sa deti „hrať“ 27 hodín denne. O názor miestnych na pumpy sa nik nezaujímal. Až neskôr sa zistilo, že mnohí preferovali klasické ručné pumpy. Tie dokázali vytlačiť na povrch v priebehu hodiny 1 300 litrov vody, čo bolo päťkrát viac ako pumpy PlayPump. Jeden kolotoč PlayPump s inštaláciou stál 14-tisíc dolárov, čo bolo štyrikrát viac ako ručná pumpa. Celý projekt bol riadený emóciami – dať deťom vzácnu vodu a zároveň aj hračku. Projekt nereflektoval realitu a stal sa pre mnohých darcov príkladom neefektívneho projektu – hoci s dobrými úmyslami.

2. Čo najviac úžitku za málo peňazí

Efektívny altruista dbá na to, aby jeho peniaze priniesli „čo najviac úžitku“ a najväčší dopad: nemali by sme prispievať tam, kde príspevok neuškodí, ale tam, kde pomôže maximálne. Ide o prísny matematický prepočet.

Preto je potrebné dobre zvážiť, ktorej charite darujete peniaze, a nespoliehať sa na reklamu. Existujú nadácie, ktoré odvádzajú z každého vyzbieraného eura 90 centov, ale na druhej strane existujú aj také, ktoré použijú polovicu z darovaných peňazí na administratívu a marketing.

Čím väčšie sú nadácie, tým je riziko "straty" darovaných peňazí vyššie, hoci sám autor priznáva, že preskúmať činnosť organizácií ako UNICEF či Oxfam by bolo veľmi obtiažne, pretože majú veľa rôznych programov s rôznou mierou efektívnosti. (Slovenské zastúpenie Unicefu po zverejnení článku reagovalo, že v roku 2014 vyše 90 percent príjmov bolo reálne venovaných na pomoc deťom).

Niektoré vedecké štúdie tvrdia, že najefektívnejšie sú programy, ktoré priamo posielajú peniaze rodinám alebo chudobným príjemcom v Afrike. Ide napríklad o organizáciu GiveDirectly.

Autor knihy opisuje príklady najefektívnejších charít, ktoré sú v slovenskom prostredí skôr neznáme. Okrem GiveDirectly spomína Books For Africa, Development Media International alebo Deworm the World Initiative.

Vedec z Oxfordu Toby Ord vypočítal, že niektoré charity sú sto- alebo dokonca tisícnásobne efektívnejšie ako iné. Príkladom sú cvičené psy pre nevidiacich. Vytrénovať psa pre nevidiaceho tak, aby človeku efektívne pomohol, stojí okolo 40-tisíc dolárov. Vyliečiť človeka s poškodeným zrakom, ktorý trpí trachómom, stojí v rozvojovej krajine od 20 a 50 dolárov. Komu pomôžete? Za spomínaných 40-tisíc dolárov môže jeden nevidiaci Američan získať cvičeného psa, alebo sa vyliečia stovky ľudí s poškodeným zrakom v rozvojových krajinách.

3. Milióny zachránených ľudí prinášajú najmenej sexi programy

V roku 2007, keď bol PlayPump na vrchole slávy, začal ekonóm Michael Kremer pracovať na projekte pre holandskú charitu, ktorej úlohou bolo zvýšiť u afrických detí návštevnosť školy. Urobili niekoľko pokusov: nasadili nové učebnice, zapojili viac učiteľov, ponúkli žiakom školské uniformy zdarma a dokonca dávali deťom peniaze. Do projektu sa zapojilo 14 škôl a ekonóm niekoľko rokov zbieral dáta a programy obmieňal.

Ale u detí z Keni nefungovalo nič. Jedného dňa mu kamarát zo Svetovej banky poradil, aby vyskúšal projekt odčervovania, ktorý detí zbavil parazitov v tele. Experiment prekvapil - chronická absencia detí v školách klesla o štvrtinu.

Odčervovanie pritom nielenže zlepšilo dochádzku, ale zachránilo tisícky detí pred ďalšími chorobami, ktoré mohli parazity vyvolať. Odčervenie v prepočte na tisíc dolárov dosiahlo u žiakov celkový neporovnateľne vyšší nárast dochádzky, ako keď deti dostávali za návštevu školy peniaze. Pri štrnástich školách sa dochádzka za všetkých zvýšila v súčte až o 139 rokov. V tom druhom prípade sa dochádzka zlepšila iba o 0,2 roka.

Problém je, že peniaze sa do takýchto iniciatív nehrnú ľahko, pretože to jednoducho „nie je sexi rozvojový projekt“, tvrdí šéfka Svetovej iniciatívy za odčervovanie Grace Hollister. Peniaze nakoniec smerujú do projektov od nadácií, ktoré jednoducho lepšie narábajú s marketingom. Príkladom je Ice Bucket Challenge, v rámci ktorého tisícky ľudí po celom svete bojovali proti ochoreniu amyotrofická laterálna skleróza. Vyzbieralo sa 100 miliónov dolárov a asi tretina z tejto sumy šla na výskum.

Podobne to bolo aj pri nedávnom prípade zastreleného leva Cecila, ktorý vzbudil hnev po celom svete. Aktivisti bojujúci za záchranu ohrozených druhov sa posťažovali, že kým levy, pandy a iné zlaté zvieratká vyvolajú ľútosť a podnietia k zbierkam, na svete sú zástupy iných druhov, ktorým hrozí vykynoženie, no nie sú pre verejnosť také príťažlivé.

4. Ice bucket challenge odčerpal peniaze iným

Autor knihy už v minulosti niekoľkokrát kritizoval systém, akým spomínaná kampaň Ice Bucket Challenge prebiehala. Písalo sa o nej všade, šírila sa po sociálnych sieťach s veľkou podporou známych osobností. Do kampane sa následne angažovali tisíce ľudí, ktorí by si inak túto kampaň ani nevšimli. Kampaň kritizoval hlavne preto, že odpútala pozornosť ľudí od akútnejších problémov vo svete.

W. MacAskill argumentoval, že kampaň odčerpala iným charitám polovicu peňazí. Ako to presne zistil, nevedno, odvolal sa na vlastný výskum. Zdôvodňuje to takzvaným moral licensingom. Inak povedané, dobré a morálne skutky, ako bolo poslanie 100 dolárov pre ALS Association, zvyšuje pravdepodobnosť výskytu nemorálneho, neetického alebo problematického správania sa v budúcnosti. Psychológovia potvrdili, že ak ukojíme svoj pocit morálnosti a dobrodušnosti, v blízkej budúcnosti máme tendenciu urobiť čin, za ktorý by sme sa inak hanbili. Napríklad, že ďalších desať rokov na nič verejnoprospešné neprispejeme.

5. Choďte na dobre platené miesto

Predstavte si, že ste vyštudovali medicínu a chcete pomáhať ľuďom v Afrike. Ste ochotní riskovať svoj život v chudobných krajinách za málo peňazí. Vidíte v tom poslanie. Máte na výber: pracovať pre Lekárov bez hraníc, alebo si otvoríte súkromnú ambulanciu, kde budete dobre zarábať. Druhá možnosť je tá lepšia, pretože má lepší efekt. Každý lekár by mal zvážiť, či Lekári bez hraníc budú mať problém nájsť za neho náhradu. Ak napríklad potenciálny dobrovoľník neovláda francúzštinu, bude lepšie, ak ostane doma a otvorí si súkromnú ambulanciu. Zarobí v nej slušné peniaze a keď polovicu daruje, urobí lepšiu službu pre dobro sveta, ako keby mal ísť do Afriky, kde bude mať problémy s komunikáciou s kolegami či pacientmi. Ide o takzvané zarábanie na darovanie.

Ide zároveň o „princíp nahraditeľnosti“: robiť charitatívnu prácu je dôležité, ale nie je to jediný spôsob, ako robiť dobro. Samozrejme, ak by Lekári bez hraníc mali výrazné problémy nájsť vhodného lekára, efektívny altruista sa možno rozhodne inak. No peniaze dokážu veľa.

Britský lekár ročne zarobí približne v prepočte 110-tisíc dolárov alebo 4,6 milióna počas aktívnej kariéry. Lekári v oblasti onkológie zarábajú dokonca dvakrát viac. Ak by tento lekár daroval polovicu svojho platu na dobročinné účely, žil by si stále pohodlný život so 100-tisíc dolármi na účte. „Jeho príspevok by zachránil desiatky životov ročne, podstatne viac, ako keby pracoval priamo v chudobnej krajine,“ tvrdí W. MacAskill. Odvoláva sa na lekára Grega Lewisa. Ten začal posielať charite 10 percent svojho platu, ale svoj podiel zvýšil až na polovicu. „Môj život je lepší ako kedysi. Cítim, že robím zadosťučinenie svojmu 17-ročnému ja, ktorý chcel zmeniť svet k lepšiemu,“ cituje autor knihy slová lekára. Tak napríklad za cenu 3 400 dolárov je možné kúpiť 560 sietí na postele, ktoré ochránia pred maláriou.

6. Kvapka v mori. Skutočne?

Jednotlivec vraj nič nezmôže, pretože každá snaha je len kvapkou v oceáne dobra. Tvrdenie je plné skepticizmu, ale zdá sa realistické. Za posledné desaťročia naliali západné krajiny v rámci zahraničnej pomoci do chudobných krajín 2,3 bilióna dolárov. Na prvý pohľad je to obrovská suma.

Ak si sumu zahraničnej pomoci dáme do kontextu, naskytne sa iný pohľad. Len Američania dajú na sociálne dávky ročne 800 miliárd dolárov, predaje kozmetiky za posledných desať rokov dosiahli sumu 1,7 bilióna dolárov, svetové HDP sa odhaduje na úrovni 87 biliónov dolárov. W. MacAskill vypočítal, že zahraničná pomoc nie je vysoká: do Afriky smerovalo z balíka 2,3 bilióna asi jeden bilión dolárov. V prepočte na 420 miliónov ľudí, ktorí žijú len v subsaharskej Afrike, ide o ročnú dotáciu vo výške 40 dolárov (v prepočte za posledných takmer 60 rokov).

Efekt týchto peňazí je ale evidentný: v roku 1950 bola očakávaná dĺžka života Afričana 36,7 roku, v súčasnosti je to už 56 rokov. Zahraničná pomoc smerujúca do vakcinácií mala tiež obrovský vplyv: úmrtia poklesli z piatich miliónov v roku 1960 na 1,4 milióna v roku 2001 a populácia Zeme sa za ten čas zdvojnásobila.

Kiahne zabili len v 20. storočí tri milióny ľudí. Na konci 70. rokov sa chorobu podarilo dostať pod kontrolu a odvtedy vakcíny financované zahraničnou pomocou zachránili 60 až 120 miliónov ľudí. „Znamená to, že ak zahraničná pomoc zachránila 60 miliónov životov, na jedného zachráneného pripadá 40-tisíc dolárov,“ píše autor knihy. Na porovnanie, Američania vynakladajú na opatrenia v doprave, ktorými štatisticky zachránia jeden život, sedem miliónov dolárov.

7. Fair trade nie je fér

Cieľom programu Fair trade je zlepšiť pracovné a životné podmienky ekonomicky a sociálne znevýhodnených výrobcov či pestovateľov v rozvojových krajinách tým, že im poskytne prístup na trh za prijateľnejších podmienok. Je predsa fajn pocit kupovať si síce drahšiu kávu, čokoládu alebo banány s vedomím, že farmára v Bolívii nezdierame a on dostáva lepší plat. (Viac k téme v tomto článku)

Fair trade produkty boli zavedené do praxe v roku 1988 a vlani sa za tieto produkty na svete minulo 6,9 miliardy dolárov. Dobrý pocit z darovania hneď prejde, ak si uvedomíme, že peniaze končia v relatívne bohatých krajinách ako Mexiko alebo Costa Rica, ktoré sú desaťkrát bohatšie ako napríklad Etiópia. Najchudobnejšie krajiny si licenciu jednoducho nemôžu dovoliť.

Zvýšená cena za produkty v skutočnosti často nekončí v rukách chudobných farmárov. Dáta nie sú síce k dispozícii, ale nezávislý výskum ekonóma Petra Griffithsa zo Svetovej banky potvrdil, že z vyššej ceny kávy kupovanej v Británii skončí v rukách farmára len jedno percento. Fínski ekonómovia Joni Valkila, Pertti Haparanda a Niina Niemi zas tvrdia, že v rukách pestovateľov kávy skončí len 11 percent zo zvýšenej ceny. V USA ekonóm Bernard Kilian zistil, že Američania platia za pol kila fair trade kávy o päť dolárov viac ako v prípade bežnej kávy mimo hipsterských podnikov. Z tohto navýšenia dostávajú navyše zaplatené producenti len 40 centov, teda osem percent.

Britský vedec Christopher Cramer sa fair trade tovarmi zaoberal štyri roky a vo výskume zistil, že ich predaj nezlepšuje život najchudobnejších farmárov. Rovnako tieto závery potvrdili viaceré štúdie, ktoré fair trade produkty považujú za neefektívny spôsob znižovania príjmovej nerovnosti a zlepšovania života.

8. Textilky sú údajne fajn robota

To isté platí pre produkty, ktoré sú vyrábané v továrňach na textílie, hračky alebo elektroniku. Ľudia tam pracujú za mizerný plat 16 hodín denne v doslova nebezpečných podmienkach. Oplatí sa tieto výrobky, ktoré nedávno kritizoval aj Greenpeace, ignorovať a nekupovať?

V roku 2009 urobil denník The New York Times rozhovor s Pim Srey Rath, ktorá v Kambodži triedila odpad. Prehrabávala sa v košoch a dávala na kopu smeti, ktoré pôjdu na recykláciu. „Radšej by som dostala prácu vo fabrike. Aspoň je to práca v tieni," povedala reportérovi. V rozvojových krajinách je práca v textilke alebo inej fabrike vždy lepšia ako realita na ulici. Štyri milióny ľudí z Laosu, Kambodže a Barmy imigrovali za prácou do Thajska. Množstvo ľudí z Bolívie riskuje deportáciu, keď sa prepašujú do Brazílie, aby mohli pracovať vo fabrikách za hrozných podmienok. Kým v Brazílii zarobia ročne 2 000 dolárov, priemerný plat v Bolívii je okolo šesť stoviek.

Platy sú skutočne minimálne: v Bangladeši sa denný plat pohybuje okolo dvoch dolárov, v Kambodži okolo piatich, sedem dolárov majú na Haiti a osem v Indii. Je to však pochopiteľné, pretože vo väčšine krajín tretieho sveta sa pracuje za mzdu okolo jedného dolára. Ľavicový ekonóm Paul Krugman tieto fabriky považuje pritom za dobré riešenie, ako zamestnanosťou bojovať proti svetovej chudobe. Zatváranie takých podnikov v dôsledku bojkotu by spôsobilo viac škody ako úžitku.

  • Tlačiť
  • 2