Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Olympiáda je luxus a mrhanie peniazmi, ukazuje história

29.07.2016, 05:01 | Jozef Tvardzík | © 2016 News and Media Holding

Usporiadanie olympiády je spomedzi všetkých megaprojektov najhoršia investícia, pretože pri nej takmer s istotou treba počítať s poriadnym predražením - v reálnom vyjadrení v priemere o 156 percent. To spôsobuje, že o veľké šampionáty prejavujú záujem čoraz častejšie rozvojové (často autoritatívne) krajiny, ktoré sa na rozdiel od demokratických štátov nezodpovedajú voličom.

  • Tlačiť
  • 15

O týždeň sa začína olympiáda v brazílskom Riu de Janeiro. Veľa šťastia. Celkové náklady na organizovanie tejto športovej párty bezútešne rastú. Analytici z Oxfordskej univerzity nedávno vypočítali, že sa vyšplhajú na 4,6 miliardy dolárov a plánovaný rozpočet prekročia o 51 percent (o 1,6 miliardy dolárov). Niektoré odhady ale hovoria až o sume 11,1 miliardy dolárov. 

Neprehliadnite

Nie je to premrštená cena, ale je vynaložená v čase, keď Brazília čelí politickej a ekonomickej kríze, v krajine protestujú štátni zamestnanci, bežnému turistovi sú na prvý pohľad jasné obrovské sociálne rozdiely a segregácia obyvateľstva, a to nevravíme o riziku vírusu zika a znečistení vody.

Pre tých, ktorí šport nesledujú vôbec

Letné olympijské hry sú najdôležitejším športovým podujatím, na ktorom sa predstaví desaťtisíc športovcov z 204 krajín sveta. Budú súťažiť v tristo športových disciplínach v rámci 28 rôznych športov, predaj lístkov sa odhaduje na desať miliónov kusov a pri obrazovkách bude olympiádu sledovať niekoľko miliárd ľudí. Usporiadatelia očakávajú obrovské tržby za práva na televízne vysielanie, z reklamy, od sponzorov, predaja lístkov a nemalé peniaze sa budú točiť aj v cestovnom ruchu.

Britský ekonóm Tim Harford prirovnal olympiádu k vybudovaniu kostola kvôli jednej svadbe. „Drahé zariadenia budú plne využité len na krátku dobu. Potom bude buď nevyužité, alebo v najlepšom prípade prerobené na niečo iné – za ďalšie peniaze,“ napísal v komentári.

Olympiáda sa podobá na nádherné svadobné šaty. Po ceremónií sú v bežnom živote nepoužiteľné – buď sa predajú so stratou, alebo sa prerobia u krajčíra na bežné používanie.

Univerzita v Oxforde, ktorá sa výstavbou a účtovníctvom olympiád zaoberala, poukazuje na to, že všetky olympiády v rokoch 1960 až 2012 prekročili plánovaný rozpočet. „Pre mesto a národ je rozhodnutie hostiť olympijské hry jedným z finančne najriskantnejších typov megaprojektu, ktorý existuje,“ povedali pred dvoma rokmi ekonómovia Bent Flyvbjerg a Allison Stewart. 

10 miliárd je strop

Viac kontextu do tohto problému z ekonomického hľadiska priniesli dvaja americkí ekonómovia Robert Baade a Victor Matheson, ktorí vydali pred niekoľkými týždňami štúdiu „Ísť si po zlato: Ekonomika olympijských hier“.

Každá hostiteľská krajina od Soulu v roku 1988 až po Rio minula na organizovanie olympiády miliardy dolárov. Najlacnejšiu letnú olympiádu zorganizovali Američania – v Atlante v roku 1996. Stála v prepočte na dnešné peniaze 3,6 miliardy dolárov. Jednoznačne najdrahšia bola v Pekingu v roku 2008 za neuveriteľných 45 miliárd dolárov (rekord drží ruské Soči, kde sa v roku 2014 konali zimné olympijské hry).

Ekonómovia zistili, že vzhľadom k očakávaným príjmom by mali byť náklady na organizáciu olympiády maximálne desať miliárd dolárov (okolo tejto hranice sa naposledy pohybovalo Sydney, ktoré hry hostilo v roku 2000). Náklady nad tejto strop sú pre krajinu už istou stratou.

Priame príjmy pre krajinu pritom dosahujú približne päť miliárd dolárov, to bol príklad Londýna v roku 2012 - miliarda z predaja lístkov, 1,45 miliardy od sponzorov, 820 miliónov za vysielacie práva a miliarda, ktorú dostane krajina od Medzinárodného olympijského výboru (IOC). 

Náklady, ktoré hostiteľská krajina vynakladá, sú vysoké a podliehajú štandardom IOC. Príkladom je kapacita ubytovania. IOC požaduje od hostiteľského mesta 40-tisíc ubytovacích kapacít len pre turistov a divákov a 15-tisíc miest pre športovcov a tímy v rámci olympijskej dediny plus do nákladov je potrebné zarátať dopravu a prepojenie so zvyškom mesta. 

Rio de Janeiro, ktoré patrí medzi top turistickú destinácie Latinskej Ameriky, muselo vybudovať dodatočných 15-tisíc nových hotelových izieb. Z dlhodobého hľadiska takáto obrovská investícia do cestovného ruchu nemá veľký zmysel. Príkladom je nórsky Lillehammer, kde sa konali v roku 1994 zimná olympiáda. Po jej skončení 40 percent hotelov skrachovalo. Hostiteľská krajina musí nevyhnutne počítať s približne dvoma miliardami dolárov, ktoré investuje do nových štadiónov a športových zariadení. 

Atény zakončili éru naivity

Medzi hlavné argumenty zástancov olympiády patrí zvýšenie atraktivity krajiny a rozmach cestovného ruchu, ktorý dokáže trvalo zvýšiť spotrebu. V období recesie by bol vítaný aj dočasný rast dopytu, čo je príklad súčasnej Brazílie. Na druhej strane je možné, že rast by bol kompenzovaný poklesom v iných sektoroch ekonomiky (crowding out effect), keďže väčšina ekonomickej aktivity je vytváraná domácim obyvateľstvom znášajúcim náklady usporiadania hier, napísali pred dvoma rokmi analytici Inštitútu finančnej politiky. 

Podľa ekonomickej teórie usporiadanie olympijských hier vplýva na ekonomiku cez viacero kanálov. Investície (najmä infraštruktúrne) môžu vytvoriť nové kapacity a priestor pre rýchlejší rast. Ak ostanú nevyužité, po skončení hier pôsobia ako záťaž.

Príkladom luxusu vynaložených nákladov a otáznej využiteľnosť obrovských štadiónov a športovísk po olympiáde je Grécko. V roku 2004 usporiadalo olympiádu a celá paráda Grékov stála 13,8 miliárd dolárov, predraženie bolo o 97 percent. Stačilo niekoľko rokov a zo športovísk je zarastená divočina. Neudržiavané športoviská zívajú prázdnotou, z niekdajšej pýchy a exkluzivity vanie chlad a odpad. Kritici poukazovali na to, že práve olympiáda prispela k dlhovým problémom Grécka. 

V prípade Atén ide zmes naivity a nekontrolovateľných nákladov. Nikto sa nezamýšľal nad tým, čo sa stane so športoviskami po olympiáde, nikto sa nezamyslel nad nákladmi na ich udržiavanie.

„Keď hry skončia, zachváti krajine dobrý pocit skúsenosti, lenže ten vyšumí. Nie je to nič trvalé,“ povedal americký ekonóm Andrew Zimbalist. Vlani vydal knihu The Economic Gamble Behind Hosting the Olympics and the World Cup, v ktorej sa zaoberá ekonomickým hazardom hosťovania olympiád.

Kým vo všeobecnom investičnom ponímaní riziko môže priniesť stratu, ale aj vysoký zisk, v prípade olympiád to platí len jednosmerne – športový ekonóm pred usporiadaním hier krajiny preto varuje. Tvrdí, že krajiny by mali investovať rozumne do infraštruktúry, dbať na dlhodobú využiteľnosť a návratnosť, ale nepotrebujú na to olympiádu.

Ospravedlniť obrovské výdavky tým, že projekty v infraštruktúre budú mať dlhodobý prínos aj po skončení olympiády alebo svetových šampionátov, sú zavádzajúce. Neudržiavané obrie projekty sú nielen v Aténach, ale aj v Pekingu, Soči či v spomínanej Brazílii, kde sa pred dvoma rokmi konali Majstrovstvá sveta vo futbale.

Brazília do vybudovania najmodernejšieho štadióna Estádio Nacional Mané Garrincha investovala neuveriteľných 900 miliónov dolárov. Šlo o najdrahší štadión sveta po britskom Wembley. Udržiavať futbalový stánok pre 70-tisíc ľudí stál regionálnu vládu ročne 180-tisíc eur. V súčasnosti na ňom trénuje druholigový tím, bežná návštevnosť dosahuje 1 500 fanúšikov a preto sa z časti štadióna stála provizórna autobusová stanica, kde parkuje denne 400 autobusov

Väčšina olympiád je v strate

Jediné olympijské hry, ktoré skončili v solídnom zisku, boli naposledy v Los Angeles v roku 1984. Prospech z olympiády mala aj Barcelona, ktorá bola v roku 1990  trinástou najobľúbenejšou destináciou pre turistov v Európe. Po usporiadaní hier v roku 1992 a ďalšom rozvoji v súčasnosti patrí do top päťky a v počte prespaní turistov predbehla dovtedy suverénny Madrid. Olympiáda pomohla z dlhodobého hľadiska rozvoju cestovného ruchu aj v americkom Utahu - Salt Lake City, kde od roku 2002 vzrástol počet turistov o osem percent.

Dlhodobé efekty ostatných olympiád sú ale štatisticky nevýznamné. Boli viac menej v strate. Medzinárodný olympijský výbor sa oháňa tým, že napríklad kritizované Soči bolo v zisku 216 miliónov dolárov. Lenže týkalo sa to len takzvaného operatívneho rozpočtu organizačného výboru na usporiadanie samotných hier. Ten prispieva usporiadateľskej krajine do rozpočtu, ale ide len o zanedbateľnú položku. Obrovský kus nákladov z rozpočtu zhltne výstavba infraštruktúry (športovísk, dopravy či bezpečnosti) a tie sú hradené mimo operačného rozpočtu, teda z peňazí hostiteľskej krajiny. 

Hoci neexistuje formálna požiadavka Medzinárodného olympijského výboru, aby boli športoviská nové a s najmodernejšou technológiou, A. Zimbalist v knihe tvrdí, že v skutočnosti sa vyberajú skôr také krajiny, ktoré majú skutočne ambiociózne a pompézne plány a neboja sa obrovských investícií. Boston napríklad ponúkal pri neúspešnej kandidatúre na olympiádu v roku 2024 prebudovanie starého futbalového štadióna za 400 miliónov dolárov, ale nepochodil. Dôvodom bola jeho nedostatočná kapacita a veľká vzdialenosť medzi ihriskom a divákmi. V okolí sú pritom vybudované štyri ďalšie štadióny. 

Olympiáda sa predražuje najviac

Megalomanské projekty, ktoré sa usporiadateľské krajiny prisľúbia vybudovať za relatívne krátky čas, vedú k brutálnemu predraženiu. V júli tohto roku vyšla štúdia, v ktorej ekonómovia Bent Flyvbjerg, Alexander Budzier a Allison Stewartová upozorňujú, že olympiáda je spomedzi všetkých megaprojektov najhoršia investícia, pretože pri nej takmer s istotou treba počítať s poriadnym predražením – v reálnom vyjadrení ide o priemerné predraženie o 156 percent.

Diaľnice, cesty Mosty, tunely Energetika Železnice Vodné priehrady Informatika Olympiáda
Celkové predraženie (%) 20 34 36 45 90 107 156
V koľkých prípadoch (z desiatich) 9 9 6 9 7 5 10

Zo štúdie vyplýva, že až 47 percent olympiád (deväť z 19), ktoré sa od 60. rokov minulého storočia organizovali, prekročilo rozpočet o sto percent. Rekordné prekročenie nákladov na letných hrách vedci zistili v Montreale z roku 1976, kde sa pôvodný plán predražil o 720 percent, nasleduje Barcelona (1992) o 266 percent.

Zo zimných olympijských hier najväčšie prekročenia nákladov o 324 percent bolo v Lake Placid (1980), za ním nasledovala najdrahšia olympiáda v Soči (2014), kde sa pôvodný rozpočet nafúkol o 289 percent. 

Letná olympiáda Predraženie (%) Zimná olympiáda Predraženie (%)
Montreal 1976 720 Lake Placid 1980 324
Barcelona 1992 266 Sarajevo 1984 118
Atlanta 1996 151 Calgary 1988 65
Sydney 2000 90 Albertville 1992 137
Atény 2004 49 Lillehammer 1994 277
Peking 2008 2 Nagano 1998 56
Londýn 2012 76 Salt Lake City 2002 24
Rio 2016 51 Torino 2006 80
Priemer 176 Vancouver 2010 13
Priemer 181 Soči 2014 289
Priemer 142

Najnižšie prekročenie rozpočtu dosiahla paradoxne Čína – len dve percentá. Čína je však známa tým, že náklady a iné ekonomické parametre treba brať s dávkou rezervy. Lenže ak sa pozrieme, že náklady v prepočte na jedného atléta boli 622-tisíc dolárov, tento parameter Peking zaradil medzi drahšie olympiády ako väčšina ostatných letných hier. 

Trio ekonómov upozorňuje, že usporiadaniu veľkých šampionátov, akým je olympiáda, by sa mali vyhnúť menšie a krehkejšie ekonomiky (napríklad Slovensko), pretože predraženie o niekoľko desiatok percent pri miliardových megaprojektoch môže zaťažiť dlhom štátny rozpočet na desiatky rokov. Montreal musel splácať dlh z olympiády zo 70. rokov ešte 30 rokov. Olympiáda v Riu je na tom ešte celkom fajn. Spomínané predraženie o 51 percent je stále v norme, keďže mediánové predraženie (ak by sme predraženia olympiád usporiadali od najnižších po najvyššie a našli stred) je okolo 89 percent.

Nástup diktatúr

Predraženie a rastúce náklady (s takmer žiadnou návratnosťou) na usporiadanie svetových šampionátov odrádza mnohé vyspelé krajiny. „Demokratické krajiny a ich voliči si uvedomujú, že výhody hostiť tieto podujatia sú vágne, výdavky a stratu sú vysoké a rastú,“ okomentoval situáciu vlani týždenník The Economist

Tento rok sú síce v Riu, ale potom budú trikrát po sebe v Ázii: zimné v roku 2018 v Južnej Kórei, letné v roku 2020 v Tokiu a Peking si po letných hrách vyskúša aj zimné v roku 2022. Peking, po tom ako sa stiahlo Oslo, malo len jedného konkurenta v podobe kazašskej Almaty.

To isté platí pre olympiádu v roku 2024, o účasť sa uchádza Baku (Azerbajdžan). O dva roky Rusko hostí pre zmenu Majstrovstvá sveta vo futbale. Čoraz častejšie sa ukazuje, že o šampionáty javia záujem často autoritatívne režimy, čo nie je pre športové podujatia najlepšia reklama. 

Pri posledných hrách v ruskom Soči ľudskoprávne organizácie ako napríklad Human Rights Watch zaregistrovali množstvo represií: od násilného vysťahovania obyvateľov, ktorí sa ocitli v olympijskej zóne až po diskrimináciu homosexuálov a zastrašovanie ekologických aktivistov. V Kazachstane vládne tvrdou rukou Nursultan Nazarbajev a vo väzniciach je stále bežné mučenie. V Číne zase vláda jednej strany, ktorá ovláda celý štát a umlčuje kritikov. 

Atény sa stali posledným symbolom éry, v ktorej si vyspelé krajiny mysleli, že olympiáda je rozumná investícia. Platí to do určitej miery aj pre hry v Pekingu (letná olympiáda v roku 2008) a v Soči (zimná olympiáda pred dvoma rokmi). Obe krajiny do hier investovali 45 miliárd, v prípade Ruska až 51 miliárd dolárov, čím Rusi usporiadali najdrahšie hry v celej histórií. 

Ak si odmyslíme obrovskú korupciu a rozkrádanie, tak obe krajiny nemali ani v najmenšom úmysle hry usporiadať pre ekonomický osoh – obe ich usporiadali ako ukážku schopnosti a vyspelosti oboch režimov, ktoré sa dajú porovnávať s konkurentmi zo Západu. Hry sa stali spôsobom ako vyžehliť zlé povedomie o krajine a odvďačiť sa domácim oligarchom lukratívnymi zákazkami (predovšetkým v Rusku to fungovalo na plné obrátky). 

V roku 2012 v Holandsku vyšla štúdia (financovala ju vláda), ktorá na fakt rovnako upozornila. „Je možné, že olympijské hry budú prebiehať len v nových, nedemokratických krajinách, kde sa moc a peniaze na ich usporiadanie centralizujú, čo je veľmi ďaleko od olympijských hier, ako začali,“ píše sa v správe. 

Najnovšie starostka Ríma Virginia Raggiová potvrdila, že je proti kandidatúre na usporiadanie olympiády v roku 2024. Podľa jej slov nie je olympiáda pre Rím prioritou. „Máme dlhy vo výške trinásť miliárd eur. Rím sa nemôže ešte viac zadlžiť, len aby mohol vybudovať v púšti katedrály a usporiadať olympijské hry,“ povedala. 

Kým do roku 1996 usporiadali olympiádu v 87 percentách vyspelé západné krajiny, po roku 2000 tento podiel klesol na úkor rozvojových (často autoritatívnych režimov) na úroveň niečo cez 60 percent.  

Olympijský výbor si uvedomuje, že organizovanie hier v autoritatívnych krajinách nie je práve najlepšou reklamou, tvrdí pre New York Times. Prvý raz sa hosťujúce krajiny podľa neho zaväzujú, že budú chrániť základné práva, pracujúcich aj životné prostredie. Malo by sa tak vyhnúť škandálom z ruského Soči. Či reforma bude účinná a výbor bude mať odvahu siahnuť na sankcie alebo vylúčenie krajiny z organizovania hier pri porušovaní ľudských práv naznačuje skúsenosť Juhoafrickej republiky, ktorá nebola na olympiádach v rokoch 1964 – 1992 pre svoju politiku rasovej neznášanlivosti. Takýto trest postihol v 90. rokoch aj Afganistan. 

Realita v Brazílii

Nejde len o to, že šampionáty usporiadavajú krajiny, ktoré majú problémy s ľudskými právami, ale pri každom šampionáte sa odhaľujú tony korupčných škandálov. Najnovšie v Brazílii, kde sa má 5. augusta začať letná olympiáda, našla polícia a prokuratúra dôkazy, že sa olympijská infraštruktúra stala prameňom rôznych kamarátskych odmien a úplatkov. 

Keď v roku 2009 olympijský výber pridelil olympiádu Brazílii, šlo o perspektívnu a politicky stabilnú krajinu s dostatočnou zásobou ropy. Bol to ekonomický tiger Latinskej Ameriky. Tamojšia ekonomika v rokoch 1999 až 2008 každoročne rástla v priemere o 3,5 percenta.

Ukázalo sa, že prosperita skončila s drahou ropou. V roku 2013 začali investori z Brazílie utekať, za rok vtedy z krajiny odišlo takmer 12 miliárd dolárov, viac ako za predchádzajúcich desať rokov. Mena stratila 17 percent hodnoty a vysoká inflácia viedla k rastu základnej úrokovej sadzby na dsať percent. Ratingové agentúry znížili rating krajiny do špekulatívneho pásma, deficit verejných financií dosahuje desať percent HDP a nezamestnanosť sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 11,2 percenta. Posledné dva roky krajina čelí recesii, každý štvrťrok HDP klesá, vlani za prvý štvrťrok ekonomika klesla o 5,4 percenta HDP, najnovšie sa prepad stabilizoval na tri desatiny percenta

Problémy Brazília sú spojené s prepadom cien ropy, kvôli ktorému klesli príjmy z exportu na polovicu. Ťažkosti spôsobila aj korupčná aféra štátnej ropnej spoločnosti Petrobras, ktorá vraj na úplatkoch rozdala vyše 800 miliónov dolárov, pričom časť z nich skončila na účtoch vládnucej Strany pracujúcich. Do škandálu bola zapletená aj prezidentka Dilma Rousseffová, ktorá bola odvolaná. Opozícia tvrdí, že od dodávateľov spoločnosti Petrobras si nechala ilegálne financovať svoju volebnú kampaň v roku 2014. Takisto mala prikrášliť rozpočet v rovnakom roku a v prvom polroku 2015.

Vlani v lete brazílska prokuratúra obvinila z korupcie šéfa dolnej komory parlamentu Eduarda Cunha, mal vraj dostať ako úplatok päť miliónov dolárov. Na jeseň potom vo väzení skončil poslanec vládnej Strany pracujúcich Delcídio do Amaral a osobnosť tamojšieho politického života, bankár André Esteves.

Mix rozsiahlej korupcie, nízkych cien komodít a pokles spotrebiteľského úverového boomu spôsobili, že z jednej z najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta sa stala ekonomika v obrovských problémoch.

Brazília teraz potrebuje reformy a vládu, ktorá ich vykoná. Namiesto toho sa pripravuje na olympijské hry a bojuje s epidémiou vírusu zika, ktorý ohrozuje okrem iného aj tamojší turistický ruch. Súbeh správ nie je priaznivý. Olympiáda jej napriek tomu ako-tak pomáha k zotaveniu sa po ekonomickej stránke – obrovské investičné projekty sú fajn predovšetkým v období, keď ekonomika stagnuje. 

  • Tlačiť
  • 15

Tagy náklady, olympiáda