Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo bryndzu dokážu vyrobiť len Slováci

08.10.2008, 10:21 | Ivan Haluza | © 2008 News and Media Holding

Územná ochrana potravín nepomáha predaju, ale sporom medzi krajinami.

  • Tlačiť
  • 2

Radostné potrasenie rúk s ministrom pôdohospodárstva. Hrdé úsmevy všetkých, čo sa zaslúžili o presadenie kúskov národných tradícií v bruselskom registri originálneho pôvodu potravín. Takto sa Slovensko tešilo, keď mu v EÚ prešlo zapísanie prvých štyroch tuzemských originálov – Slovenskej bryndze, Slovenskej parenice, Slovenského oštiepka a Skalického trdelníka. A inak to nevyzerá po úspešných zápisoch ani v iných štátoch únie.

Predstava, že by sa počítač mohol vďaka úradnej registrácii vyrábať iba v USA, kde ho v druhej polovici minulého storočia vymysleli, je zvláštna. Rovnako že by si Japonsko, argumentujúc dedičným právom, „chránilo“ produkciu volkmenov alebo videorekordérov.

Ak by sa to predsa len stalo, možno by sa dnes počítač nedal kúpiť za menej ako tristo eur a neexistovali by iPody či DVD prehrávače od inovátorov z iných štátov. Potom by sa nápad obmedziť výrobu na určitú geografickú oblasť zdal naozaj dosť zlý.

No robia to producenti potravín z Európy i ďalších kútov sveta. Napríklad Feta sa môže vyrábať iba v Grécku, Roquefort iba vo Francúzsku, Slovenská bryndza iba na Slovensku.

Firmy alebo ich združenia, podporované lokálnymi politikmi, sa pomocou mašinérie Európskej únie snažia produkciu tradičných pochúťok vtesnať do kolísok ich vzniku. Lebo veria, že takéto monopoly s odstrihnutím iných konkurentov im dopomôžu k vyšším cenám.

A robia to napriek tomu, že v niektorých prípadoch do výroby a marketingu investovali nemalé zdroje i ďalšie národy.

Začali to Francúzi

potravinyochrana01.jpg

O zrod systému registrácie územného pôvodu potravín sa postarali obchodné vojny medzi starým kontinentom a Amerikou. A najmä Francúzi, ktorým sa pred druhou svetovou vojnou znepáčilo, že názvy ich syrov a vín používajú americkí potravinári.

Šlo o produkty, ktoré naozaj „vymysleli“ vo Francúzsku a niesli názvy tamojších regiónov. Len sa časom stali také populárne, že ich Američania – a firmy z ďalších krajín – začali kopírovať. Vlajkovou loďou francúzskeho ťaženia sa stal syr Roquefort.

Pri hľadaní spôsobu, ako ochrániť „svoje“ potraviny, nešli Francúzi cez globálny systém ochranných známok, ktorý využíva napríklad Coca-Cola. Ochranná známka patrí konkrétnej firme s konkrétnymi vlastníkmi.

Na jej zápis nestačí, ak napríklad výrobcovia syra prinesú recept, ktorý vymyslel nejaký dávno mŕtvy bača pred 300 či 400 rokmi. Okrem toho Francúzom prekážalo, že majiteľ obchodnej známky môže rozširovať produkciu po celom svete. Výrobcovia Roquefortu sa trasú pri predstave, aby ho ktokoľvek z nich vyrábal čo i len v susednom kraji.

Francúzi preto prišli s novým systémom. Založili ho na historických záznamoch, presne vymedzených hraniciach povolenej výroby a úradných kontrolách dodržiavania registrovanej receptúry. Časom ho prevzala celá Európska únia.

Do jej registra sa zapisujú syry, mäsové výrobky, pečivá, pivá, medy či oleje. A presné hranice výroby majú i niektoré druhy obilnín, zeleniny, ovocia, korenín či rýb.

Registrujú sa dva typy názvov. Prvým sú takzvané druhové, ktoré označujú celú kategóriu výrobkov. Pri druhom sa k názvu prvého typu pridáva prívlastok. Príkladom registrácie názvu prvého typu je Roquefort.

V praxi to znamená, že nikto iný – okrem mliekarov z vymedzeného regiónu Francúzska – nemôže syr označovať ako Roquefort, hoci by chutil rovnako. Nie všetkým svetoznámym produktom sa dostalo až takej ochrany.

Pre mozzarellu či parmezán sa voľná výroba neuzavrela. Taliani ich majú zaregistrované s prívlastkami: Mozzarella di Bufana Campana, Parmigiano Reggiano.

Konkurenčná paranoja

Certifikácia územného pôvodu sa v nedávnych rokoch stala súčasťou konkurenčného boja európskych potravinárov. Najaktívnejší sú južania. Taliani a Francúzi majú v bruselskom registri po 150 produktoch, Španieli a Portugalci po stovke.

Naopak Íri, Švédi a Fíni dohromady menej ako desať. Certifikované dedičstvo si európski lokálpatrioti starostlivo opatrujú. Ak objavia niekoho, kto používa chránený názov mimo vymedzeného územia, ženú ho pred súd, požadujú zastavenie výroby a náhradu škody.

Registračnou horúčkou sa nakazili i Stredoeurópania. A keďže niektoré výrobky sa historicky vyrábajú vo viacerých krajinách, vznikajú spory, kto má a kto nemá právo ich územnú ochranu registrovať. Slováci sa pred časom s Poliakmi hádali o oštiepok, teraz sa s Čechmi sporia o nivu.

Celý kolotoč sa napokon vymkýna spod kontroly. Firmy alebo združenia registrujú iba preto, aby ich nepredbehol niekto iný. A boj o písmenká sa ešte zintenzívni, ak ide o názov, ktorý sa používa nielen pre konkrétny produkt, ale pre celý rad produktov.

Napríklad „typický“ slovenský produkt bryndza sa vyrába aj v Poľsku a Rumunsku. Rovnako ako ďalší, oštiepok – i keď Poliaci si ho v Bruseli zapísali ako oscypek.

„Obávali sme sa, aby nám niekto nezaregistroval tieto názvy bez prívlastkov. To by sme o ne úplne prišli,“ vysvetľuje dôvod slovenských syrových prihlášok podpredseda slovenského Cechu bryndziarov Peter Lajda.

Poliaci si napokon v európskom registri zapísali Podhalanskú bryndzu, Slováci Slovenskú bryndzu, takže obe súperiace strany boli viac-menej spokojné. Tak ako v druhom prípade: cez poľský oscypek sa Slováci preniesli, lebo sa nedá voľne preložiť ako oštiepok.

potravinyochrana01graf1.jpg

Papierová hrdosť

Registrácia územnej ochrany môže byť dvojsečná zbraň. Taká parenica. Ak by sa registrovala bez prívlastku „slovenská“, tradičná značka by sa z pultov obchodov vytratila. Podľa tradičnej receptúry sa parenica – obdobne ako oštiepok – vyrába z ovčieho mlieka.

No to dodržiava len pár salašov po celom Slovensku. Veľkovýrobcovia používajú kravské mlieko, čím sa od stáročného receptu odkláňajú. „Pri parenici sme sa, teoreticky, mohli pokúsiť o zaregistrovanie druhového názvu. No z dnešných mliekarní by potom tento názov nemohla používať žiadna,“ konštatuje Stanislav Šilhár, vedúci Biocentra Výskumného ústavu potravinárskeho v Modre, ktorý spolupracuje na všetkých slovenských registráciách.

Rovnaká úvaha prebehla i v prípade bryndze. Certifikovaný originál sa vyrába iba v troch menších bryndziarňach – v Turčianskych Tepliciach, Tisovci a Lipanoch. Ročne ho vyrobia tristo ton, čo predstavuje desatinu celkového trhu s bryndzou.

Väčšina mliekarní síce podľa tradičnej receptúry používa zmes kravského a ovčieho mlieka, no výrobný proces zahŕňa pasterizáciu a termizáciu. Takto vyrobená bryndza je lacnejšia a trvanlivejšia, čo sú dve vlastnosti, ktoré oceňujú maloobchodné reťazce. I keď sa tak strácajú osobité mikroorganizmy a právo používať registrovaný názov Slovenská bryndza.

Mimochodom, spotrebitelia registráciu územného pôvodu slovenskej bryndze na pultoch obchodov nepocítili. Skôr naopak. Nedávno prevádzku v Ružomberku zavrel i sám P. Lajda, ktorý od začiatku pracoval na jej registrácii.

„Obchodné reťazce ma hnali do strát, lebo mi neboli ochotné priplatiť za originálnu bryndzu,“ spomína. Ako vypočítava, výroba originálu je o štvrtinu drahšia ako toho, čo preferujú obchodníci. No produktu verí.

Rokuje s Tescom, chce mu do nových kútikov s biopotravinami dodávať Slovenskú bryndzu a ďalšie ovčie výrobky. Mieni ju skupovať od iných producentov a časom obnoviť vlastnú výrobu.

Okrem toho o spustení výroby pravej bryndze podľa S. Šilhára uvažuje prvá veľká firma – bryndziareň a syráreň zo Zvolenskej Slatiny. Tú vlastní jeden z najbohatších slovenských podnikateľov Zoroslav Kollár. No zatiaľ je nábeh silného obchodného reťazca a väčších mliekarní do biznisu s pravou slovenskou bryndzou len hudba budúcnosti.

Dá sa prispôsobiť

Rovnako registrácia zjavne nepomohla ani Fete, čo bol popri francúzskom Roqueforte azda najmedializovanejší prípad. Mimochodom, názory, či si Grécko mohlo názov tohto syra vyárendovať iba pre svoje územie, sa rôznia.

S. Šilhár síce systém zemepisnej ochrany bráni, lebo podľa neho je dôležité zachovať regionálne tradície, no Feta ho prekvapila: „V mnohých krajinách sa vyrábala už dlhé roky. Názov Feta bol už »zdruhovatený«.“

Očakával skôr, že do registra sa dostane Feta s prívlastkom, ako sa to udialo v prípade Slovenskej bryndze. Druhové označenie bryndza môže používať ktokoľvek na svete.

Tak či onak, mimogrécki syrári sa „znárodneniu“ Fety prispôsobili. Zmenili názov. A tak sa v Nemecku objavila Fitaki a v Poľsku Fellada. Pravda, producenti museli oželieť investície, ktoré predtým vložili do marketingu „svojej“ Fety.

Názvy tradičného gréckeho syra menili aj slovenské mliekarne. Dolnokubínska Orava-Milk „vymyslela“ Tetu, Agrofarma z Červeného Kameňa zasa Gazdovský biely syr a Slovenský biely syr.

„Zobrali sme to tak, že sa to vynašlo v Grécku. Hromženie by nám nepomohlo,“ spomína spolumajiteľ Orava-Milku Igor Fábry.

Na ponosy vlastne ani nemá dôvod. Rebranding nemal negatívny vplyv na odbyt. „Spotrebitelia si už zvykli na grafické prevedenie nášho obalu, a tak sa syr dobre predáva aj po zmene názvu,“ hovorí I. Fábry. Podobnú skúsenosť majú v Agrofarme.

Originálna Feta z Grécka premenovaných konkurentov z trhu nevytlačila. Zrejme i preto sa ju Grékom zatiaľ nedarí výraznejšie zdražovať. „Feta z Grécka má cenu stabilnú,“ tvrdí šéf bratislavskej siete obchodov COOP Jednota Adrián Ďurček.

Podľa niektorých zdrojov však územná ochrana na vyššie ceny tlačí. S. Šilhár poukazuje na francúzske prieskumy. Podľa nich je cena produktov s územnou ochranou o 20 až 80 percent vyššia ako pri podobných výrobkoch bez bruselskej registrácie. Aj preto, lebo systém ochrany znižuje šancu, že sa objaví efektívnejší konkurent s nižšou cenou.

potravinyochrana02graf2.jpg

Právnici namiesto inovácií

Napriek otáznym efektom registračná horúčka neklesá. Slováci si chcú po troch syrových špecialitách zaregistrovať aj korbáčiky.

Opäť aj preto, že sa už dlhšie vyrábajú v Poľsku. Opäť nechcú zaregistrovať druhový názov. Preferujú verziu s prívlastkom: Oravské alebo Zázrivské korbáčiky.

Slovenské Levické mliekarne zasa súperia s českou Madetou o názov plesňového syra niva. Obe firmy naň vlastnia štandardné obchodné známky, no česká Madeta prišla prvá s tým, že si chce navyše v Bruseli zaregistrovať názov Jihočeská niva.

Slovenskému podniku by to možnosť ďalej používať názov niva síce nezobralo, ale aj tak sa mu to nepáči. „Nemyslím si, že je to šťastný nápad. Niva bola vždy niva bez nejakých územných označení. Navyše slovo niva je typicky slovenské. Česi majú »luhy«,“ argumentuje predseda predstavenstva Levických mliekarní Marian Šolty.

Obáva sa tiež, že keby česká niva získala bruselskú zemepisnú ochranu, tú slovenskú by niektorí konzumenti mohli považovať za druhoradú. Ak bude Madeta trvať na registrácii, tak podľa N. Šoltyho pravdepodobne aj jeho firma požiada registráciu Hlohoveckej nivy (tento syr vyrába v hlohoveckej prevádzke).

I keď pôvodne, kým sa na stole neobjavil český nápad, nič také neplánovala. Zdroje, ktoré mohli ísť na inovácie a marketing, utopí teraz firma v platbách za právnikov.

Ešte širšie rozmery majú spory okolo syra eidam. Česko, Nemecko, Rakúsko i Slovensko protestujú proti holandskej prihláške na registráciu územnej ochrany pre Holandský eidam. Holandsko je síce kolískou tohto syra, ale jeho názov, aspoň podľa protestujúcich krajín, medzičasom zdruhovatel.

Domnievajú sa, že ak holandská registrácia prejde, ich eidamy môžu kupujúci považovať za druhoradé. Navyše sa ozývajú hlasy, že krajina tulipánov môže neskôr vyvíjať tlak, aby získala zemepisnú ochranu na eidam ako taký. Ako sa to udialo v prípade Fety.

Zatiaľ môžu byť spory okolo nivy či eidamu úplne zbytočné. O ich názov iné krajiny neprídu. Okrem toho je otázka, prečo by sa mal syr s regionálnym prívlastkom a osobitným znakom EÚ na obale predávať lepšie ako bez neho. Spotrebiteľ môže ďalej kupovať „obyčajnú“ nivu či eidam, ak mu budú chutiť a budú mať pre neho prijateľnú cenu.

Tradície nepustia

Napriek registračným sporom a rizikám zdražovania S. Šilhár tvrdí, že bruselský systém má opodstatnenie. „Najvyššia kvalita niektorých druhov potravín sa dá dosiahnuť len na tých územiach, kde ich výroba vznikla,“ tvrdí.

Argumentuje, že také trávy ako v horských oblastiach Slovenska nerastú nikde inde: „Ovce musia spásať naše trávy, inak bryndza nebude mať tú pravú chuť a nebude obsahovať ani mikroorganizmy prospešné našej tráviacej sústave.“

Jana Oravcová z odboru medzinárodných známok na slovenskom Úrade priemyselného vlastníctva zasa bruselský register zemepisnej ochrany obhajuje nesmrteľným argumentom, že tradičné produkty chránia aj iné krajiny.

Pripomína, že pre potraviny existuje celosvetový systém ochrany zemepisného označenia. Začal sa budovať pred 40 rokmi a jeho register spravuje ženevská centrála Svetovej organizácie duševného vlastníctva.

Na druhej strane, Rusko a USA sa do systému nezačlenili. Hoci prístup Američanov sa, podľa J. Oravcovej, mení. Po rokoch odmietania by mali konečne uznať bruselský zoznam registrácií.

To len podporí jeho rozširovanie. Lobisti sa tak ďalej budú snažiť o ovládnutie trhu so známymi potravinami. A spotrebitelia sa môžu akurát tak obávať ich chúťok na zdražovanie.

Foto – Miro Nôta, SITA / Dušan Hein, Foto na titulke - Flickr.com

  • Tlačiť
  • 2

Súvisiace články

Fantázia na plné obrátky

Slovensko si možno zaregistruje i Klenovský syrec, ktorý už nikto nevyrába

Alkoholové excesy

Menej je viac

Proti všetkým

Bryndza aj parenica sú už na zozname únie