Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo lekári nehovoria o chybách svojich kolegov

19.12.2013, 16:26

Mnohí sa boja „bonzovať“, i keď by to pravdepodobne pomohlo pacientom

  • Tlačiť
  • 0

Je to nepríjemné, ale stáva sa. Lekár prehliadne lieky predpísané špecialistom alebo zle vyhodnotí výsledky z laboratória. Keď sa dostavia dôsledky nesprávne nastavenej liečby, každý taktne mlčí a radšej predpíše novú pilulku, alebo pošle chorého na operáciu.

Zo zahraničných prieskumov vyplýva, že lekári s pacientmi o chybách svojich kolegov nehovoria. Už len pri komunikácii vlastných chýb musia zodpovední prekonávať isté bariéry. Podľa odborníkov ide najmä psychologické zábrany ako pocity trápnosti a nedostatok sebadôvery. Situáciu komplikujú aj nejednoznačné inštrukcie od riaditeľov nemocníc či zdravotných poisťovní. Fakt, že by mal lekár pacienta upozorniť na chybu, ktorú spravil kolega, to celé ešte viac zamotáva.

Problematiku neželaných reakcií na liečbu, ktoré spôsobili nedopatrenia zdravotníkov, dlhodobo sleduje profesor Thomas Gallagher z University of Washington. V najnovšej štúdii sa pozrel bližšie na to, čoho sa boja lekári, ktorí si v kartotéke chorého všimli isté nezrovnalosti, no neboli pri jeho predchádzajúcom vyšetrení a ani pri jeho staršej liečbe.

Ako upozorňuje odborník, existuje celá škála nedopatrení. Od rozhodnutí typu „to by som ja neurobil, ale je to v rámci štandardu zdravotnej starostlivosti“ až po chyby, ktoré priamo ukazujú na profesné zlyhania.

T. Gallagher hovorí, že akékoľvek pochybnosti by mal primárne riešiť rozhovor s lekármi, ktorí mali na starosti predchádzajúcu liečbu pacienta. „Strach, ako bude kolega reagovať, spolu so silnými kultúrnymi normami okolo lojality, solidarity a "žalovania" však v praxi môžu od takýchto rozhovorov odradiť,“ zhŕňa profesor.

Zdroj: SITA/AP

Ďalej pripomína prirodzenú neochotu narúšať vzťahy v pracovnom kolektíve, riskovať zlú povesť či poškodenie reputácie zamestnávateľa. K tomu treba počítať aj s komplikovanými medziľudskými vzťahmi, ktoré sú poznačené rozdielom vo veku, pohlaví a pôvode.

Mnohí sa zľaknú možných súdnych sporov, ku ktorým by odhalenie kolegových chýb pred pacientom mohlo viesť. T. Gallagher pripomína výskum v tejto oblasti, ktorý naznačuje, že dobrá komunikácia o nežiaducich účinkoch liečby môže takýmto vyhroteným riešeniam predísť. Avšak konkrétne záznamy, ako odhaliť chyby druhých a zároveň minimalizovať riziko, že sa pacient vyberie súdnou cestou, chýbajú.

Ďalší odborníci vidia v odhaľovaní a priznaní chýb šancu ako v pacientoch zvýšiť pocit spokojnosti a dôveru v bezúhonnosť ošetrujúcich lekárov. Posilňovanie takýchto aktivít spolu s ďalšími, zameranými na bezpečnosť pacientov, by podľa nich viedlo ku kvalitnejšej starostlivosti.

„Jednoducho povedané, ak si zverejnenie chyby vyžaduje etika, skutočnosť, že je to ťažké, nesmie stáť v ceste. Pacienti a ich rodiny by nemali byť zaťažené pátraním po informáciách o problémoch v ich zdravotnej starostlivosti,“ tvrdí T. Gallagher.

  • Tlačiť
  • 0

Tagy zdravotníctvo

Diskusia (0 reakcií)