Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Prečo ľudia utekajú zo Sýrie? Pretože tam vládne peklo

09.09.2015, 00:46 | Jozef Tvardzík | © 2015 News and Media Holding

Nezávislé novinárky Lenka Klicperová a Markéta Kutilová sa vydali do vojnových oblastí v Sýrii. Cieľom ich cesty bolo na vlastnej koži zdokumentovať, ako prebiehajú krvavé boje medzi džihádistami z Islamskému štátu a partizánmi z kurdských milícií YPG (mužské oddiely) a YPJ (oddiely žien). Navštívili aj mesto Kobani na severe Sýrie, kde vyrastal pred odchodom do Turecka utopený chlapec Aylan. Jeho telo našli minulý týždeň na tureckom pobreží, keď sa mu s rodinou nepodarilo na lodi preplávať na grécky ostrov Kos.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 16

Bojovníci Islamského štátu (IS) neuznávajú pravidlá a ich cieľom je rozosiať po Sýrii strach a brutalitu. Používajú samovražedných atentátnikov, znásilňujú ženy a snažia sa naberať za bojovníkov aj deti. Na severe Sýrie je situácia najkritickejšia a práve z tejto oblasti pochádza najviac utečencov, ktorých stretávame momentálne v Európe.

Proti džihádistom sa postavili kurdské milície YPG, ktoré operujú v okolí mesta Kobani. Ide o akýchsi partizánov, medzi ktorými sú aj ženy. Združené sú vo vojenských oddieloch YPJ, ktoré sa snažia aj o zvrhnutie prezidenta Baššara al-Asada.

S armádou prezidenta ich spája len spoločný nepriateľ v podobe Islamského štátu. Kým Asadove vojská bojujú modernými zbraňami a majú k dispozícií letectvo, ktoré im dodávajú Rusko a Čína, ľudová armáda YPG a YPJ nemá za sebou žiadnu pomoc. Bojujú bez nároku na žold a jedinú akú-takú pomoc im poskytujú západní spojenci náletmi na základne Islamského štátu.

Situáciu ohrozuje okrem radikálov aj chaos v opozícii proti prezidentovi, vyčerpanosť sýrskeho režimu a ideová stagnácia zahraničnej politiky USA a jeho spojencov. Západ a rovnako Turecko, ktoré na oddiely YPG a YPJ útočí rovnako ako na islamistov, cielenú pozemnú inváziu odmietajú. Dôvod? Po 21. auguste 2013, keď asi 350 litrov Asadoveho sarínu zabilo na damašskom predmestí stovky miestnych obyvateľov, OSN útok odsúdila a medzinárodné spoločenstvo dohliadlo, aby Damask svoj arzenál chemických zbraní zlikvidoval. Na odsúdenie chemických útokov sa celá Rada OSN zhodla, ale Asadov režim nik nepotrestal. Dôvodom bolo veto Ruska aj Číny, aby sa brutality občianskej vojny vyšetrili a krajinu zbavili B. Asada.

Navyše, nikomu nie je jasné, čo nastane v Sýrii, keď dôjde k zvrhnutiu B. Asada. Krajina sa tam ocitla vo akomsi vákuu, ktoré vyhovuje predovšetkým islamistom, ponúkajúcim alternatívu. Na sever krajiny, kde prebiehajú najťažšie boje, sa vydali novinárky Lenka Klicperová a Markéta Kutilová, s ktorými sa TREND.sk pozhováral hneď po návrate.

Medzi vojakmi milície YPGZdroj: Archív M. K.

Prečo ste cestovali do Sýrie, kde je vojnový stav a tejto krajine sa vyhýbajú aj zahraničné spravodajské médiá?

Lenka Klicperová: Do Kobani som chcela ísť už pri svojich predchádzajúcich návštevách Iraku v októbri 2014 a júni 2015, keď som tam pracovala s kolegyňou Jarmilou Štukovou. Už v októbri 2014 som sledovala zúfalú obranu mesta a dramatické zábery, výbuchy a zrúcaniny domov. Na hraniciach vtedy stáli zoradené turecké tanky a všetci čakali, či mesto proti Islamskému štátu (IS) ubráni hŕstka Kurdov z milície YPG. To mesto bolo jednoducho fascinujúce a časom sa z neho stala legenda, symbol odporu Kurdov proti IS. Rozhodla som sa, že tam musím odísť, čo najskôr.

Chcela som fotiť a robiť reportáže. Lenže problém bol, že pre novinárov je dostať sa do Sýrie cez Turecko veľmi komplikované. Turci šikanujú kohokoľvek na hraniciach, ale najmä novinárov a najmä novinárov píšucich o PKK (Pozn. red.: radikálnej Strane kurdských pracovníkov, ktorá sa snaží o vytvorenie nezávislého kurdského štátu), čo sa presne týka aj mňa. Takže som musela počkať, kým Kurdi vyčistia priestor a cestu pred mestom, kde až do júna operovali radikáli z IS. Všetci ma od tej cesty odrádzali, nebolo isté, aká je tá cesta bezpečná. Medzitým som musela hľadať novú parťáčku na cestu a našla som Markétu, ktorá súhlasila, že to so mnou riskne.

V blogu ste oblasť mesta Kobani označili za peklo, kde je zničených 80 percent domov. Ostal tam vôbec niekto? Zo Sýrie podľa údajov OSN ušli do Turecka, okolitých krajín Blízkeho východu a Európy približne štyri milióny Sýrčanov.

Markéta Kutilová: Zo Sýrie síce odišli štyri milióny ľudí, ale väčšina obyvateľov, teda okolo šesť miliónov ľudí, tam stále žije pod kontrolou Islamského štátu (IS). V Rojave, čo je oblasť na severe Sýrie obývaná a spravovaná Kurdmi, stále žijú tri milióny obyvateľov. Žijú tam spolu Kurdi aj Arabi. Aj keď ich vzťahy boli a sú neustále napäté, rojavská vláda sa ich teraz snaží čo najviac zapojiť do boja proti IS. V kurdských milíciách YPG teda bojuje aj mnoho Arabov. Čo sa týka Kobani, z tohto mesta a okolitých 380 dedín utieklo pred IS do Turecka 350-tisíc ľudí a teraz sa začali vracať. Zatiaľ sa ich vrátilo 150-tisíc, z toho do samotného mesta Kobani asi 30-tisíc. Tisíce rodín stále zostávajú v Turecku a niektoré sa vydávajú na cestu do Európy. Ale prioritou pre všetkých je žiť doma - v Kobani.

Ako vyzerá mesto KobaniZdroj: Archív M.K.

Zničená Škoda Felícia na uliciach KobaniZdroj: Archív L. K.

80 percent mesta Kobani je zdevastovaných útokmiZdroj: Archív M. K.

Vracajú sa domov, pretože chcú, alebo ich z Turecka, ktoré proti Kurdom v posledných týždňoch zbrojilo, vyhnali? Turci tvrdia, že medzi kurdskými milíciami a IS v podstate nie je rozdiel.

Markéta: Z Turecka sa vracajú, pretože chcú späť domov. V Turecku im síce pomáhali medzinárodné organizácie, ale oni chcú domov, navyše sa v Turecku sa necítili bezpečne. Kobani a celá Rojava sú ohrozené útokmi a blízkosťou IS, ale ľudia jednoducho veria milíciám YPG. Pre istotu má každý doma zbraň, s ktorou aj spí. Niekedy má zbraň každý dospelý člen rodiny.

Ako to vyzerá v Kobani?

M. K.: Územie IS sa začína len 30 kilometrov od mesta. Tento rok v júni teroristi na mesto zaútočili znova a pozabíjali tri stovky civilistov. Júnový útok IS na Kobani bol obzvlášť zákerný, pretože teroristi zaútočili v prezlečení za kurdské milície YPG. Všade okolo mesta sú checkpointy, kde každého kontrolujú. Lenže tým, že boli teroristi prezlečení za YPG a naučili sa po kurdsky, prešli. V noci začali vpadať do domov a strieľať spiacich ľudí. Bez rozdielu, či šlo o mužov, ženy alebo deti. Potom sa presunuli do nemocnice a do školy. Boje trvali tri dni, zabitých bolo 50 teroristov. Masaker sa uskutočnil 25. júna, ale svetové médiá mu veľa pozornosti nevenovali, pretože v rovnaký deň sa udial teroristický útok v Tunisku.

Nebolo to zbytočné podstúpenie rizika? Ísť do krajiny, z ktorej milióny ľudí utekajú? Mali ste v Sýrii, kde ste boli tri týždne, nejakú spojku, ľudí, na ktorých ste sa pred cestou mohli spoľahnúť?

L. K.: Nebezpečné to určite bolo, ale sme skúsené novinárky. Ja som sa v oblasti Iraku a Sýrie pohybovala už po štvrtýkrát a obe vieme, akým spôsobom eliminovať riziká. Nebezpečenstvo únosu pri práci hrozí hlavne v oblastiach, kde miestne obyvateľstvo stále sympatizuje s IS.

M. K.: Mali sme tu miestneho človeka, ktorý je pre nás takzvaný fixer. Bol to miestny novinár. Ten s nami jazdil všade, pomáhal nám s povoleniami a prekladal nám do angličtiny. Bol to preverený človek, čo bolo dôležité. Keby sme mali nespoľahlivého človeka, mohlo by sa stať, že by nás predal nejakej skupine, ktorá by nás mohla ďalej predať IS. Občas sme využili ozbrojený sprievod od milícií YPG. Nebezpečné to bolo aj na frontoch. Napríklad na fronte Tal Barak sa bojovalo práve vtedy, keď sme tam boli. IS vtedy akurát zaútočil na Kurdov a používal svetelné bomby, aby jeho bojovníci videli cestu a mohli vpred. Boj trval asi dve hodiny, ale YPG ich potlačili.

Keď je ihriskom hŕba sutínZdroj: Archív M. K.

Aký je vzťah medzi YPG a armádou prezidenta Bašára al-Asada? Obe strany majú spoločného nepriateľa, teda IS, ale zároveň YPG podporuje Asadovo zvrhnutie. Rovnako ako západní spojenci, ktorí sa s Čínou a Ruskom dodnes nedohodli, kto bude jeho nástupcom v prípade zvrhnutia vlády. Tento stav už trvá rok a spojenci pomáhajú len zo vzduchu.

L. K.: Vzťahy medzi ozbrojenými skupinami v Sýrii sú veľmi komplikované a určite nie čiernobiele. Asadova armáda je pre YPG síce nepriateľ, ale v zásade sa nechávajú - až na výnimky – na pokoji. B. Asad má k dispozícii letectvo a navyše teraz výrazne posilnil vďaka Rusku, ktoré mu poslalo lietadlá a vycvičených pilotov (pozn. red.: Okrem lietadiel poslalo Rusko asi tisíc poradcov, ktorí majú Asadove vojsko učiť zaobchádzať s ruskou vojenskou technikou). Kurdi si nemôžu dovoliť otvorený boj s jeho armádou, aj keď to nikdy nepriznajú. Mohlo by ich to veľmi oslabiť v boji proti Islamskému štátu. Takže je tam akýsi status quo, ktorý sa plus mínus dodržiava.

M. K.: Politická situácia je pomerne neprehľadná a veľmi komplikovaná. Každý ma nejaké svoje záujmy - vojenské, politické a ekonomické a tie obhajuje a za ne bojuje. Asadovi vojaci kontrolujú aj menšie časti miest v Rojave, napríklad časť mesta Kámišlí, kontrolujú tu aj letisko alebo časť mesta Hassaka. YPG s nimi občas majú menšie strety, ale do veľkého boja s nimi nejdú a ticho sa tolerujú, ale nie je to priateľstvo. B. Asad je ich nepriateľ, ale zároveň sa ho boja, aby ich nevybombardoval. Navyše časť platov štátnych zamestnancov ide stále z hlavného mesta Damask, takže je to veľmi prepojené a komplikované. Teraz všetci čakajú, čo urobia Rusko a Irán, ktoré podporujú prezidenta. YPG preto rokuje s oboma.

V meste má zbraň každý člen rodinyZdroj: Archív M. K.

Akú úlohu v boji hrajú spojenci? Rovnako ako Turecko, aj Západ odmieta pozemnú inváziu proti IS.

L. K.: Najvýraznejším spojencom Kurdov je stále koalícia - vojenské operácie prebiehajú za leteckej podpory koaličných vojsk. Na frontoch počujete prakticky nepretržite hučanie lietadiel. Operácie sa väčšinou začínajú bombardovaním cieľov, teda táborov IS, koaličnými vojskami. Pozemná časť je potom na pleciach milícií YPG alebo YPJ. Problém je, že majú veľmi nedokonalú výzbroj a výstroj, ktorú nahrádzajú vysokou bojovou morálkou a nasadením.

M. K.: YPG sú na spojencoch závislí, pretože im dodávajú súradnice, kde bombardovať.

Keď hovoríte o nedokonalom výstroji, ako vyzerá a odkiaľ ho majú?

M. K.: Vybavenie milícií YPG a YPJ je veľmi zlé. Používajú staré samopaly a granáty - modely z 2. svetovej vojny. Ich spôsob boja je partizánsky a veľkou silou ich morálka. Oproti tomu IS má k dispozícii najnovšie zbrane. Niektoré ukoristili od irackej armády v Mosule (darované Američanmi) a iné si kupujú, pretože IS má obrovské príjmy hlavne z ropy. Keď útočili na Kobani, prišli v tankoch, používajú obrnené transportéry, samovražedné komandá alebo detských vojakov. YPG stále žiadajú o vojenskú pomoc a protitankové strely MILAN, ale zatiaľ márne. Jediné dobré zbrane, ktoré u YPG vidíte, sú tie, ktoré ukoristili mŕtvym teroristom z IS. Inak zbrane nakupujú najčastejšie cez mafie a obchodníkov.

Mesto, ktoré padlo pod paľbou džihádistovZdroj: Archív M. K.

Z čoho žijú bežní ľudia? Odkiaľ majú peniaze na jedlo?

M. K.: Ľudia, ktorí sa vracajú z Turecka, dostávajú potravinové prídely, matrace a hygienické potreby. V Kobani pomáha Barzaniho nadácia zo susedného irackého Kurdistanu, Červený kríž a Svetový potravinový fond. Až 90 percent pomoci je z tureckého Kurdistanu. Stretli sme niekoľko Nemcov z mimovládnej organizácie WHH, ktorí by chceli pomôcť s obnovou mesta, ale inak záujem západného sveta o obnovu Kobani chýba. Dôvodom môže byť stále blízkosť Islamského štátu, ktorého územia sa začínajú len tridsať kilometrov od mesta. Sú tu aj Lekári bez hraníc a niekoľko mimovládnych organizácií, ktoré robia odmínovanie.

Ako vyzerá mesto a v akých podmienkach žijú obyvatelia mesta? Je to naozaj tak zlé ako opisujú utečenci?

M. K.: V Kobani nefunguje elektrina, preto musíte mať generátor. Potrubie na vodu z Eufratu je zničené. Ľudia si vodu musia kupovať a za barel zaplatia aj päť dolárov. Mnoho ľudí sa už pustilo do odpratania trosiek a vláda nasadila ťažkú techniku, ktorá odváža trosky preč. V meste fungujú aj nemocnice, ale nemajú žiadne operačné kapacity, vážne prípady preto posielajú do Turecka, ale tí ich tam často nechcú pustiť. Veľa ľudí má psychické problémy, trpia nespavosťou a berú antidepresíva. Trosky, ruiny a deštrukcia.

Existuje v Sýrii nejaká ekonomika, kde miestni pracujú a zarábajú peniaze na živobytie?

M. K.: Či v Iraku alebo v Sýrii, množstvo ľudí pracuje v štátnej správe a dostáva plat od vlády. To je situácia, ktorá nedáva logiku, pretože Asadov režim tam platí aj zamestnancov Rojavy na severe, kde operujú milície YPG. B. Asad tak nepriamo podporuje svojho nepriateľa.

L. K.: Sýria je rovnako známa ako obilnica Blízkeho východu, preto sa na jej území nachádzajú obrovské lány polí, ktoré ľudia obrábajú. Zároveň tam chovajú obrovské množstvo oviec. Poľnohospodárstvo ich živí. Zároveň majú mnohí z nich svoje obchody alebo reštaurácie. Ekonomiku tvorí z časti aj priemysel, ale ten je na tretine svojho potenciálu.

Toto bola kedysi škola v KobaniZdroj: Archív M. K.

V akých podmienkach ste tam žili vy?

M. K.: My sme prespávali buď u niekoho doma, alebo v Kobani v hoteli, ktorý otvorili len dva týždne pred naším príchodom. Mali sme šťastie. Mali sme prenajatého vodiča s malým autom a s ním sme sa všade pohybovali. Na fronty sme jazdili s vojakmi YPG.

Ako ste sa dostali medzi vojakov YPG? Verili vám a ako sa správali voči ženám?

M. K.: Mali sme vždy povolenie miestneho veliteľa, museli sme za ním osobne a povedať mu, prečo chceme na front a on nám zariadil ozbrojený sprievod. Na frontoch sú YPG (mužské jednotky) a YPJ (ženské jednotky). Ženy tvoria 45-percent kurdských milícií. Správali sa k nám vždy skvelo. Vždy aj niečo uvarili. Mäso nejedia. Niekedy nám aj zaspievali, boli veľmi milí a na frontoch sme si užili aj veľa zábavy.

To myslíte vážne?

L. K.: Mala som výnimočný zážitok na fronte pri Tal Barak, kde som prespala na malej základni YPJ. Bol to jeden „barák“ obohnaný zákopmi, ktorý bránilo 13 bojovníčok YPJ. Oproti nám bol tábor IS, ktorý bol vzdialený asi kilometer. Dostala som sa k milícii v noci, keď sa útok skončil. Bolo okolo druhej v noci. Chvíľu som s nimi bola hore a potom sme si šla na dve hodiny ľahnúť. Ranné vstávanie bolo neuveriteľné, keď si odmyslím pohryzené telo od ploštíc. Dievčatá tam začali blbnúť, akoby boli na školskom výlete. Jednoducho sa snažili si tú vojnu tiež trochu odľahčiť. Stretla som sa s výčitkami, že sa predsa nemôžeme smiať, keď sa fotíme s vojakmi na frontoch, kde vládne strach a napätie. Väčšiu blbosť som nepočula. Pre vojačky sme boli veľkým spestrením, sú nadšené, že si niekto dal prácu sa za nimi vydať a riskoval. Vládne tam vždy nádherná nálada a sú to milé stretnutia napriek tomu, že môže každú minútu prísť útok a smrť.

Kto sú ženy z milície YPJ? Idu bojovať a potom sa vracajú domov k deťom alebo sú to mladé bezdetné ženy bez záväzkov, ktoré potrebujú zmysel života?

M. K.: V drvivej väčšine ide o mladé dievčatá bez detí a väčšina chce zostať v službe štátu do konca života a nechcú sa ani vydať. Matky sú výnimky.

Majú YPG a YPJ hierarchiu? Kto ich vedie?

L. K.: Hierarchia tam je, ale je potlačovaná. Tvrdia, že sú armáda bez klasickej hierarchie a všetci sú si rovní. Pochopiteľne to nie je celkom možné, preto existujú neformálni velitelia s titulmi generál. Nikto to však nepotvrdí oficiálne napríklad novinárom. Sú to ale ľudia, ktorí boli vytrénovaní v časoch Asada, keď bola povinná vojenská služba. A potom sú tam aj ľudia, ktorí sú bežní civilisti. Prenikajú medzi nich aj príslušníci PKK z Iraku alebo Turecka či Iránu. Tí dostali vojenský a ideologický výcvik.

V čom spočíva ideologický výcvik?

M. K.: Každý nováčik musí prejsť výcvikovým strediskom, kde sa naučí zaobchádzať so zbraňou a posilňuje svoju fyzickú zdatnosť. To sa týka mužov aj žien. Súčasťou je aj ideológia, ktorá je ľavicová a je inšpirovaná Abdullahom Öcalanom (Pozn. red.: vodca a bývalý predseda Kurdskej strany pracujúcich (PKK), ktorú sám založil v roku 1978). Všetko patrí každému a každý je si rovný, taký socializmus. Týmto výcvikom ideológie musia prejsť aj bojovníci, ktorí prišli pomôcť milíciám zo zahraničia. Deti, ktoré bojujú, tam už nenájdete ako v prípade IS.

L. K.: Stáva sa, že tieto milície odvádzajú nasilu mladých mužov do boja. To je jeden z dôvodov, prečo títo muži utekajú z Kurdistanu a stávajú sa utečencami. Utekajú, pretože nechcú bojovať za YPG.

Spozorovali ste v meste utopenie chlapca a jeho rodiny na tureckom pobreží? Boli z Kobani a otec ich tam šiel pochovať. Fotka utopeného chlapca obletela svet a mnohí ju považujú za symbol nečinnosti Európy v prípade imigrantov.

M. K.: Samozrejme. Príbeh chlapca dookola bežal v miestnych televíziách a pohreb v Kobani bol veľmi emocionálny. Snáď to paradoxne pomôže mestu a pritiahne to pozornosť a pomoc sveta. Aj my teraz pracujeme na otvorení zbierky pre Kobani.

Ako funguje sieť pašerákov ľudí, ktorí vybavia odchod za hranice? Ako ľudia v tomto postupujú, keď chcú ujsť?

M. K.: Cesta do Európy stojí okolo 3 000 eur, záleží na tom, či idete po balkánskej cestou alebo cez Grécko. Musíte však najprv do Turecka alebo irackého Kurdistanu a potom ďalej do tureckého Izmiru a odtiaľ do Európy. Pašeráci sú všade a nie je problém ich nejako kontaktovať, ľudia ich jednoducho poznajú. Drvivá väčšina ľudí odchádza do Turecka ilegálne.

L. K.: Málokto dostane legálne víza, i keď aj také prípady existujú. (Pozn. red.: Sýrski Kurdi, ako bola príkladom bola chlapcova rodina, nemajú pasy, pretože sýrska vláda im dokumenty odmieta vydávať. Majú tak problém sa zaregistrovať ako utečenci OSN a zároveň im turecká vláda ako neregistrovaným utečencom bez pasu odmieta vydať vstupné víza).

Majú ľudia prístup k informáciám zo západných médií? Vedia napríklad o tom, že ich v Nemecku vítajú s otvorenou náručou a naopak v Maďarsku je to horšie?

L. K.: Nie je tam žiadna reštrikcia internetu a nie je ani blokovaný. Veľa ľudí má doma pripojenie na internet a sú tam aj internetové kaviarne. Na druhej strane si treba uvedomiť, že je to oblasť, kde prebieha vojna, preto sú tam výpadky elektrického prúdu. Zároveň všetko sa neuveriteľne zdražuje, preto pre ľudí, ktorí majú problémy sa uživiť, nie je internet prioritou. To znamená, že nie každý má prístup k internetu a informáciám, čo sa deje v Európe. Ale vedia o tom, samozrejme.

Prečo sa niektorí Sýrčania rozhodli ostať a milióny zasa opustili krajinu a utiekli do zahraničia?

M. K.: V krajine stále existujú lokality, kde sa dá žiť v pohode. Je to napríklad oblasť hlavného mesta Damask a rovnako oblasti IS, kde žijú sunnitskí Arabi, ktorí s ním sympatizujú. Má to ale svoje podmienky. V prípade, že prijmete vieru IS a súhlasíte s tým, čo robia, nechajú vás žiť v pokoji. Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí tam žili a potvrdili, že je tam napríklad lacnejšie jedlo, veľmi lacné nájmy budov a bytov. Život tam je lepší ako v oblastiach, kde IS neoperuje, ale len pokiaľ dodržujete ich pravidlá.

Lenka: To isté platí na severe. V prípade, že sympatizujete s ľavicovým smerovaním milícií YPG, môžete žiť život, kde vám nikto nerobí problémy. Samozrejme, trpíte vojnovým stavom, nedostatkami a drahým jedlom. 

Markéta Kutilová je novinárka a humanitárna pracovníčka. Pracovala v Lidových novinách, potom pôsobila ako projektová koordinátorka organizácie Človek v tiesni v Iráne, na Srí Lanke, v Demokratickej republike Kongo a na Haiti.

Lenka Klicperová je šéfredaktorka mesačníka Lidé a Země. Obe sú členkami hnutia Femisphera.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 16

Tagy Islamský štát, Kurdi, Lenka Klicperová, Markéta Kutilová, rozhovor