Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo nezakazovať predaj orgánov

21.04.2008, 13:23 | Kristian Slovák | © 2008 News and Media Holding

Legalizácia obchodu
s orgánmi môže
zvýšiť ponuku na nedostatkovom trhu.

  • Tlačiť
  • 2

Diskusiu o obchodovaní s ľudskými orgánmi – od živých či mŕtvych darcov – ovládli v západnom svete tí, pre ktorých je prvoradé hľadisko etiky, morálky či viery. Keby dostala väčšie slovo ekonómia, nemuselo by dnes v Európe každodenne zomierať desať čakateľov na vyhovujúci orgán. Aspoň takto vyčíslila „cenu“ za čakacie zoznamy Európska komisia.

Ekonómia necháva otázky morálky na svedomie každého jedinca. A natvrdo hovorí, že aj v tejto oblasti existuje trh. Pomohli mu najmä nové lieky, technológie a operačné postupy, ktoré výrazne zvýšili pravdepodobnosť prežitia pacienta. Dopyt po transplantáciách sa začal zvyšovať. Ponuka vhodných orgánov rastúcemu dopytu nestačila a stále nestačí. Vznikol nedostatkový trh, kde dopyt niekoľkonásobne prevyšuje ponuku. Tento trh sa dá optimalizovať.

Finančná motivácia

Hlavne v rozvojových krajinách je predaj obličky alebo časti pečene živého a dobrovoľného darcu rýchla možnosť, ako zarobiť relatívne vyššiu sumu peňazí. Možnosť kúpiť funkčnú obličku či kus pečene láka pacientov aj z krajín, kde takáto možnosť neexistuje. Trebárs i zo Slovenska.

oper-t

Hladiny bulváru pred rokom rozvíril Slovák Gustáv Homola. Ponúkal obličku za šesťdesiattisíc korún. Bol vo finančnej núdzi a musel opatrovať chorľavú matku. „Predám obličku, zdravotný stav v poriadku.“ cituje Nový Čas z inzerátu G. Homolu. Takáto transakcia by bola na Slovensku trestná. S postihom dva až osem rokov vo väzení.

Lenže Nový Čas vypátral ďalšieho Slováka, ktorý obchod reálne uskutočnil. Od kamaráta kúpil obličku za 450-tisíc korún. Obaja žijú. „Viete, osemdesiat percent ľudí to, čo som spravil, nevzalo veľmi dobre. Ja som si toho vedomý, že som mu zachránil život,“ cituje denník neznámeho darcu. Tvrdil, že mu o peniaze nešlo, okrem iného chcel odčiniť svoje hriechy. Kým v prvom prípade možno hovoriť o autentickom altruizme, v druhom cítiť silu finančnej motivácie.

Snaha zarobiť si predajom orgánov nie je ojedinelá. Koncom deväťdesiatych rokov používateľ „hchero“ z Floridy vyhnal cenu svojej obličky na dražobnom portáli eBay na 5,7 milióna dolárov. Vedenie firmy intervenovalo a dražbu stiahlo. Nebol to jediný pokus predávať orgány cez dražobný server. Pred troma rokmi chcel obličku predať i neznámy Rakúšan z Viedne. Chcel stopäťdesiattisíc eur na nový dom. Internet je plný ochotných darcov za odplatu. Stačí si do ľubovoľného vyhľadávača zadať heslo „sell kidney“.

Čo na to veda

Máloktorý trh sa zastaví pred morálnymi či etickými hranicami spoločnosti. V prípade ľudských orgánov globálnu situáciu ovplyvňuje podstatne nižšia životná úroveň a zlá legislatíva v rozvojových krajinách. A vzniká transplantačný turizmus.

Ekonómovia Gary S. Becker a Julio J. Elías si myslia, že legalizácia peňažných stimulov by zmenila aktuálne neelastickú ponuku orgánov na vysoko elastickú. „Dôvod je, že počet orgánov z mŕtvol, ale i od živých darcov je podstatne vyšší ako počet transplantácií,“ píšu v článku Zavedenie stimulov na trh živých a mŕtvych darcov orgánov. Článok vyšiel vo vlaňajšom letnom vydaní Journal of Economic Perspectives. Ekonómovia upozorňujú, že momentálne široko rozšírený zákaz platieb za orgány takúto dodatočnú ponuku jednoducho eliminuje.

Darovanie orgánov je šľachetné, no v očiach mnohých ľudí sa platbou zaň stáva z dobrej veci zlá, hodnotí v eseji Odpor ako brzda trhov v tom istom čísle žurnálu Alvin Roth. A zákaz obchodu s orgánmi prirovnáva napríklad k zákazu jesť konské mäso, ktorý platí v Kalifornii: nie je to nezdravé, len to väčšina populácie považuje za nevhodné alebo odporné.

No pohľad na „odpornosť“ niektorých trhov sa vyvíja. Kedysi bol v USA bežný obchod s otrokmi, dnes je neprípustný. Študenti anatómie mali v 19. storočí problém legálne zohnať telo na výučbu, dnes sú bežné putovné výstavy umelecky naaranžovaných mŕtvych ľudských tiel.

Ľudia odkázaní na transplantácie tak či tak cenu za orgán, respektíve transplantáciu platia. Nie v peniazoch, ale v podobe pobytu na transplantačných zoznamoch a zníženej kvality života. Možnosť legálne zaplatiť za orgán by ich mohla čakania na darcu úplne ušetriť a výrazne zvýšiť šance na prežitie. Samozrejme aj s následným zvýšením kvality života. „Ak sú peniaze katalyzátor zníženia nedostatku a ak je výmena orgánov dobrovoľná, prečo zakazovať takéto transakcie?“ pýta sa ekonóm Ninos Malek na internetových stránkach Inštitútu Ludwiga von Misesa. Ak chceme radšej peniaze ako obličku a pacient chce radšej obličku ako peniaze, ide o vzájomne výhodnú transakciu, tvrdí.

Hrozba zneužitia?

No moralisti a odporcovia trhového riešenia sa obávajú, že zlegalizovanie platieb za orgány môže viesť k zneužívaniu chudobných či utláčaných, vytvoriť trh nedobrovoľných darcov. Pripúšťajú to i G. Becker a J. Elías: „Totalitné režimy môžu vraždiť väzňov a iných, aby následne mohli predávať ich orgány.“ Toto riziko – ekonómovia ho považujú za prehnané, no nedá sa nevidieť – by eliminovala legálna možnosť dohodnúť sa a zaplatiť živému darcovi. Komplikovanejšia je situácia u mŕtvych, dobrovoľných aj nedobrovoľných darcov. No dnes tiež nikto nevie s určitosťou povedať, či sa takéto nelegálne obchody v rozvojových a totalitných krajinách tak či onak nedejú.

V očiach ekonómov G. Beckera a J. Elíasa neobstojí ani argument, že orgány by predávala prevažne chudoba. Pomáhajú si paralelou o dobrovoľnej americkej armáde. Tiež sa nestala armádou chudobných. Najchudobnejší totiž často nedokážu splniť ani najzákladnejšie kritériá výberu. „Podobne by sa odmietali orgány nízkopríjmových jednotlivcov berúcich drogy, chorých na AIDS či hepatitídu,“ píšu. Orgány by najpravdepodobnejšie predávala zdravá spodná a stredná vrstva.

Ako ovplyvní finančne motivovaný trh nezištných darcov? Kritici sa obávajú, že predajcovia orgánov by zo systému vytlačili darcov. Ekonómovia situáciu opäť prirovnali k dobrovoľnej armáde. Do nej vstupujú záujemcovia z rôznych príčin. Medzi nimi aj pre patriotizmus. Finančný stimul by mohol tak trochu nezištných ľudí motivovať k darcovstvu. „Majme na pamäti, že samotná nezištnosť nebola v aktuálnom systéme dostatočná na vyplnenie medzery v ponuke orgánov,“ pripomínajú.

Bežné operácie

Podľa posledných štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa dnes napríklad obličky transplantujú vo viac ako deväťdesiatich krajinách. Za rok 2005 napočítala WHO celosvetovo 66-tisíc transplantácií obličky, 21-tisíc transplantácií pečene a 6-tisíc transplantácií srdca. Ako však organizácia upozorňuje, situácia sa líši od krajiny ku krajine a závisí čiastočne od stavu a nákladnosti zdravotníckych systémov, technickej úrovne, legislatívy a hlavne dostatku vhodných darcov, respektíve ich orgánov.

Aj WHO konštatuje, že orgány sú nedostatkový „tovar“. A situácia nie je lepšia ani v rozvojových krajinách, kde je v porovnaní s rozvinutými krajinami k dispozícii vyšší počet orgánov od mŕtvych darcov. V niektorých rozvojových krajinách, ako v Číne, Pakistane alebo na Filipínach, je predávanie a kupovanie orgánov pomerne bežná záležitosť. No treba povedať, že takéto krajiny sa podvolili medzinárodnému tlaku a transplantačnú legislatívu postupne pritvrdzujú.

V pakistanských transplantačných zariadeniach sa dá oblička s operáciou kúpiť už za 14-tisíc dolárov. Porovnateľný balík je v Číne či na Filipínach päť- až šesťkrát drahší. Cena transplantácie pečene či srdca prekračuje stotisíc dolárov. Prípadný záujemca si na webe filipínskej organizácie Liver4You môže zistiť potrebné informácie. Návštevníkov víta stránka s informáciou, podľa ktorej je zákrok na osemdesiat percent hradený americkým verejným zdravotným poistením Medicare. Cena za transplantáciu obličky: od 65- do 95-tisíc dolárov. Zmeny cenníka vyhradené.

Podobné služby budia záujem pacientov z podstatne bohatších krajín, kde „urýchlenie“ operácie neumožňuje legislatíva. Ekonóm A. Roth poznamenáva, že tabu by mohlo v USA postupne zvrátiť rozhodnutie jedného sudcu, ktorý vydá precedens priznávajúci zomierajúcemu pacientovi právo urobiť čokoľvek v rozumných medziach, aby mohol žiť. Trebárs si kúpiť obličku. Medzitým môže rozšíreniu ponuky pomôcť aspoň veľká burza orgánov, kde sa navzájom vyhľadávajú chorí ľudia, ktorí síce majú ochotného bezplatného darcu, ale nie sú s ním kompatibilní. A tak môžu „svojho“ darcu vymeniť s iným pacientom za jeho dobrovoľníka. Pilotný projekt beží na severovýchode Spojených štátov a je z morálnej stránky prijateľný.

Transplantácie a darcovia

(Obličky)

1969

1979

1991

2000

2001

2002

2003

2004

Osoby na transplantačnom zozname

450

1 929

8 376

12 524

12 450

12 653

12 382

12 251

Transplantácie od živých darcov

9

33

129

569

617

697

646

796

Transplantácie od mŕtvych darcov

120

1 050

3 395

3 145

3 121

3 047

3 352

3 185

Pozn.: Údaje sú za nadáciu Eurotransplant, ktorá sprostredkúva transplantácie v Rakúsku, Belgicku, Chorvátsku, Nemecku, Luxembursku, Holandsku a Slovinsku.

PRAMEŇ: Eurotransplant


Foto - Maňo Štrauch

  • Tlačiť
  • 2