Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo popravili Jozefa Tisa a o čo išlo v procese s ním

18.04.2017, 10:30 | Michal Lehuta | © 2017 News and Media Holding

Prezident prvej Slovenskej republiky bol popravený za zločiny proti ľudskosti: nastolenie totalitného režimu, rasové zákonodarstvo, prenasledovanie a deportácie Židov, za boje po boku nacistického Nemecka, potláčanie Slovenského národného povstania a rozbitie Československa.

  • Tlačiť
  • 25

Keď si do najpoužívanejšieho internetového vyhľadávača zadáte slovné spojenie “proces s Jozefom Tisom”, ako druhý výsledok môžete nájsť odkaz na blog nelegálnej a rozpustenej politickej strany Slovenská pospolitosť. Prvý odkaz smeruje na stránku neonacistov Protiprudu.org. To je ako keby ste sa v knižnici pýtali na Druhú svetovú vojnu a do ruky vám vložili Mein Kampf.

Dnešné sedemdesiate výročie popravy prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa je aj preto mementom. V parlamente sedia jeho neskrývaní prívrženci (aj keď historikmi vraj nie sú), na budovy sa píšu nápisy „Juden raus“ a nemalá časť verejnosti je presvedčená, že lídra fašistického slovenského štátu „zavraždili politickí oponenti“: najlepšie Česi, komunisti, či Židia. Aká bola realita?

Obžaloba

Súdny proces s J. Tisom sa začal 2. decembra 1946 a intenzívne pokračoval až do apríla ďalšieho roku. Nebol prvým ani posledným takzvaným retribučným súdom v Európe, teda formou vysporiadavania sa so zločinmi Druhej svetovej vojny. Najznámejší bol v tej dobe Norimberský tribunál, ktorý súdil nemeckých nacistov.

V zmysle povojnového poriadku tak aj slovenský Národný súd rešpektoval Chartu medzinárodného vojenského tribunálu, prízvukuje historička SAV Katarína Zavacká, ktorá sa procesu s Tisom ako dieťa zúčastnila. „Mal všetky náležitosti spravodlivého procesu, vrátane otvorenosti a dohľadu svetových médií. Dokonca časť materiálov pochádzala priamo z procesu v Norimbergu, keďže sa tam skúmala otázka postupu nemeckých nacistov voči Československu a ich vplyvu na Slovenský štát a Protektorát [Čiech a Moravy],“ vysvetľuje historička pre TREND.

Neprehliadnite

Štátna prokuratúra sa v obžalobe sústredila na Tisovu účasť na vojnových zločinoch: začatie druhej svetovej vojny po boku Nemecka v Poľsku, začatie vojny proti Sovietskemu zväzu i západným spojencom, ako aj na prezidentovu účasť na potláčaní SNP. Veľkú váhu obžaloba kládla aj rozbitiu Československa ešte v roku 1939. Umožnilo to Adolfovi Hitlerovi zabrať po Rakúsku a Sudetoch aj Čechy a Moravu a pripraviť sa na útok na Poľsko.

Obžaloba tiež bývalému prezidentovi vyčítala totalitné zriadenie prvého slovenského štátu, ktorého bol Tiso čelným predstaviteľom. Žalobca Anton Rašla ho vlastnými slovami označil za „režim stredoveký, totálny, režim protislovanský a protipokrokový“.

Oficiálne právomoci prezidenta boli za prvej slovenskej republiky síce obmedzené, ale J. Tiso zastával okrem prezidentskej funkcie aj pozíciu predsedu jedinej povolenej strany: Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Bol tiež veliteľom armády aj straníckych Hlinkových gárd. Tie sa zúčastňovali napríklad na potláčaní Slovenského národného povstania i na násilných deportáciách miestnych židovských obyvateľov.

Tiso a Židia

„Zbavenie desiatok tisícov Židov dôstojnosti, majetku, občianstva a ich následné deportácie nemôžu byť ospravedlňované nemeckým nátlakom,” píše publicista Jozef Hajko v knihe Nezrelá republika. Takzvaný Židovský kódex, ktorý časť slovenského obyvateľstva zbavil občianskych práv, ako aj prvá vlna deportácií Židov neprišli na priamy nátlak Nemecka. Boli len logickým vyústením antisemitskej politiky HSĽS.

Sám J. Tiso proti antisemitizmu, z ktorého sa podľa historika Ivana Kamenca za prvej Slovenskej republiky stala oficiálna štátna politika, nijako nebojoval. Sám mal množstvo verejných výrokov, v ktorých Židov označoval za hlavný problém slovenského národa. Smutnou pravdou je, že zbabelosť či nezáujem o problémy menšín počas vojny prejavovala aj veľká časť slovenského obyvateľstva.

Prvá vlna deportácií prebiehala v roku 1942 a do nemeckých koncentračných táborov bolo za poplatok 500 mariek za osobu vyvezených 58-tisíc ľudí. Slovensko bolo jediným neokupovaným štátom, ktorý Židov deportoval z vlastnej vôle. Spolu s druhou vlnou deportácií už počas nemeckej okupácie a SNP bolo do táborov odvezených 70-tisíc obyvateľov. Drvivá väčšina z nich zahynula.

Zasadnutie súdu s obžalovanými Dr. J. Tisom a V. TukomZdroj: Múzeum SNP

Tiso pritom ubezpečoval slovenskú verejnosť, aj z titulu kňaza, ktorý naďalej pravidelne celebroval omše, že z katolíckeho hľadiska je to v poriadku. Zodpovednosť za tisícky tragických osudov si nepriznal ani na súde. Naopak Vatikán prístup slovenského štátu k Židom tvrdo kritizoval. Takýto kňaz-prezident bol preň veľmi zlou reklamou.

Navzdory upozorneniu arcibiskupa Karola Kmeťka, že radšej, ako vydávať Židov na smrť, by mal prezident-kresťan odstúpiť, J. Tiso reagoval tým, že on plne verí nemeckým ubezpečeniam, že slovenskí Židia do táborov odchádzajú len pracovať. Napriek tomu množstvu z nich udelil takzvané prezidentské výnimky, ktoré ich pred deportáciami ochránili. Neochránili ich iba pred politikou samotného Slovenského štátu, ktorý Tiso viedol.

Obhajoba

Stratégiu a argumenty obhajoby podrobne popisuje kniha „Proces s dr. J. Tisom“ (Tatrapress, 1990), ktorá obsahuje aj spomienky, zápisky a reči obhajcu Ernesta Žabkaya. Silnejšiu pozíciu obhajoba zastávala v bode rozbitia Československa, na ktorý sa obžaloba sústredila azda najviac.

Bývalý prezident síce bol dlhoročným autonomistom bojujúcim sa určitu formu samosprávy pre Slovensko, za rozdelenie krajiny však otvorene nebojoval. „Treba objektívne konštatovať, že [...] obvinenie z rozbíjania ČSR a povolania nemeckých vojsk na Slovensko neboli podložené pravdivými faktmi, ale zakladali sa na príležitostných propagandistických Tisových vyjadreniach. To však neznamená, že aj za tieto udalosti nenesie Tiso primeraný podiel svojej politickej a morálnej zodpovednosti,“ povedal I. Kamenec už dávnejšie pre denník SME.

„Zväčša sa vedel obratne brániť a svojim britkými odpoveďami či argumentmi neraz vyviedol z rovnováhy cholerického predsedu súdu Igora Daxnera,“ píše I. Kamenec v knihe Tragédia politika, kňaza a človeka.

Tiso vo svojich vystúpeniach prizvukoval to, že sa vo svojich krokoch riadil tým, čo bolo najlepšie pre Slovákov. A že jeho spolupráca s Nemeckom bola nevyhnutná v rámci politiky „menšieho zla.“ Teda snahou o záchranu národa pred katastrofou: najprv pred rozdelením Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko, neskôr obsadením nemeckými vojskami. Hovorila o lepších materiálnych životných podmienkach na vojnovom Slovensku.

Zachránený František Debnár z Ostrého Grúňa vypovedá v procese s J. TisomZdroj: Múzeum SNP

Nie všetko zlo sa dialo pod nátlakom silnejšieho Nemecka. Fakticky fašistický program mala HSĽS aj pred marcom 1939, kedy samostatný štát vznikol. Ak by Tiso robil len to najnutnejšie zlo, bez ktorého by Nemecko v krajine zrejme zakročilo, asi by od A. Hitlera nedostal najvyššie vyznamenanie.

Takisto vojenský útok na ZSSR, ktorý iniciatívne vyhlásil Tisov minister Vojtech Tuka, „ochranná” zmluva s Nemeckom nevyžadovala. Napríklad Bulharsko sa za podobných okolností útoku nezúčastnilo. J. Tiso dokonca aj po smrti A. Hitlera prejavoval oddanosť nemeckému nacizmu, keď poslal gratulačný telegram Hitlerovmu nástupcovi Dönitzovi.

Tvrdenia o Tisovej nevedomosti zasa vyvracal spoluobvinený Alexander Mach a v prípade potlačenia povstania s pomocou Nemecka to spravil niekdajší minister obrany Ferdinand Čatloš, či bývalý generál nemeckej SS Hermann Höffle. Slabinou obhajoby bol najmä fakt, že J. Tiso nad svojimi činmi ani raz nevyjadril ľútosť.

Trest smrti

Národný súd uznal Tisa vinného z množstva skutkov – búrania demokracie v Československu, založenia polovojenskej Hlinkovej gardy, vystupovania proti mobilizácii armády v čase ohrozenia Československa, rokovania s Hitlerom a Rib­bentropom o odtrhnutí Slovenska, zavedenia fašistického režimu podľa nemeckého vzoru, vojenskej podpory Nemecka, odovzdanie slovenských tovární na výrobu zbraní Nemeckej ríši, radikálne riešenie židovskej otázky, súhlas s vyhlásením časti Slovenska za operačné územia nemeckých vojsk a mnohých iných.

Už nebohý historik Milan Zemko prizvukoval, že išlo hlavne o vlastizradu, zradu na povstaní a kolaborantstvo. Nie ani tak o osud miestnych Židov, ktorí boli rámci procesu skôr druhoradí.

Dobová televízna reportáž o rozsudkoch pre J. Tisa, ako aj R. Berana a členov jeho vlády

Rozsudok, ktorého prepis je dostupný aj na internete, vychádza tiež z postoja, že „Vodca“, ako sa Tiso po vzore Hitlera nechal oslovovať, nesie zodpovednosť za skutok svojich podriadených. Nátlak Nemecka pritom môže byť poľahčujúcou okolnosťou, nestačí však na úplné vyvinenie sa zo zločinov režimu, ktorého bol hlavným predstaviteľom.

Žiadať pre Tisa úplné oslobodenie by bolo podobné ako napríklad žiadať nevinu pre úradníkov manipulujúcich verejné obstarávania na nátlak politikov. Aj keď ich spoluvina je nespochybniteľná.

Trest smrti pre bývalého prezidenta bol ale prísny, najmä v porovnaní s trestom ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý dostal „len” 30 rokov a v skutočnosti odsedel ešte menej.

„Kolaborantskí vodcovia okupovaných štátov tento trest dostávali bežne,“ hovorí o treste smrti K. Zavacká. Myslí tým napríklad aj deväťdesiatročného francúzskeho maršala Pétaina, ktorého od jeho vykonania uchránila len jeho minulosť národného hrdinu z prvej svetovej vojny.

Obžalovaný Jozef Tiso pred súdomZdroj: Múzeum SNP

Jozefa Tisa popravili tri dni po vynesení rozsudku 18. apríla 1947. Teda presne pred sedemdesiatimi rokmi.

Hrdelný trest bol vtedy legálny a Československo ho využívalo aj po prevzatí moci komunistami až do roku 1989. Po revolúcii v máji 1990 bol nahradený doživotným väzením a v januári nasledujúceho roku aj explicitne zakázaný v Listine základných práv a slobôd, neskôr aj Ústavou SR (Čl. 15 ods. 3).

O Tisovom osude nakoniec rozhodli politici. Jeho žiadosť o milosť, ktorá by mu namiesto popravy priniesla doživotné väzenie, dostala na rokovanie najprv Slovenká národná rada. Tá žiadne stanovisko nezaujala a zodpovednosť presunula na prezidenta Edvarda Beneša. A ten zasa rozhodnutie prenechal na československú vládu.

Hlasovanie kabinetu, ktorý zvažoval pre a proti oboch možností, skončilo pomerom 17 hlasov proti a 6 za udelenie milosti. Za popravu boli okrem Komunistickej strany aj Národní socialisti. Ministri zvažovali najmä to, či nechať Tisa nažive s potenciálom neskoršieho podmienečného prepustenia, alebo ho popraviť a riskovať, že z neho bude mučeník. To druhé sa pre časť verenosti nakoniec aj stalo. Názor, že prvý prezident bol martýrom, pretrváva najmä vo fašistických kruhoch dodnes.

„Nikto z členov vlády však vinu a zodpovednosť Tisu za udalosti v rokoch jeho prezidentskej funkcie na Slovensku nespochybnil,“ píše Ivan Kamenec v knihe Tragédia politika, kňaza a človeka.

Spolitizovaný? Áno aj nie

I. Kamenec však zároveň pripúšťa, že proces bol spolitizovaný. A nie iba zo strany Tisových odporcov, ale aj jeho prívržencov. „Proces mal všetky náležitosti súdneho konania, no stále viac jeho priebeh a najmä výsledok ovplyvňovali súdobé politické zápasy,“ píše historik.

Myslí tým najmä neudelenie milosti, ktoré silnejúcej Komunistickej strane pomohlo názorovo rozštiepiť najvýznamnejšiu slovenskú Demokratickú stranu. Časť z nej totiž cirkevným predstaviteľom sľúbila, že Tiso popravený nebude.

„Komunisti chceli spôsobiť v Demokratickej strane rozkol, a preto urobili všetko, aby bol Tiso odsúdený a popravený. V tomto bode sa mohli oprieť o podporu centralistických českých strán i prezidenta Beneša,“ uviedol predvlani pre denník Nový čas ďalší historik Dušan Kováč.

Na politické ovplyvňovanie procesu poukazuje aj Ondrej Podolec z Ústavu pamäti národa. „Je ťažké hodnotiť povojnový retribučný súd dnešnými kritériami. Objektívny a spravodlivý súd v danej spoločenskej atmosfére asi ani nebol možný. [...] Predseda súdu Igor Daxner sa ani veľmi netajil svojou predpojatosťou [...] Demokratická strana sa ho potom aj pokúsila odvolať, no podržali ho predovšetkým komunisti,“ napísal historik ústavu. „Pochybnosť o nestrannosti súdu pri posúdení viny obžalovaného však automaticky nemusí znamenať vyslovenie jeho neviny,“ dodal. Igor Daxner ako sudca mohol byť zaujatý, pretože ako protifašistický bojovník a člen Komunistickej strany sám za Slovenského štátu osobne trpel.

Opačný názor na politizáciu má Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP. Povojnové retribučné súdnictvo podľa neho nemožno nazývať politickým, pretože proces tribunálov s vojnovými zločincami bol protihitlerovskými spojencami legitímne naštartovaný už od roku 1941. „Označovať dnes tieto procesy za politické je len zakrytou snahou o rehabilitáciu právoplatne odsúdených ľudí, ktorí sa na týchto zločinoch podieľali. Proces s J. Tisom nebol politický, aj keď na jeho pozadí prebiehal politický boj,“ myslí si S. Mičev.

  • Tlačiť
  • 25

Tagy Historické okienko, Slovenský štát, súd, trest smrti