Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo zrušiť protimonopolné zákony

25.10.2006, 15:56 | Rado Baťo

  • Tlačiť
  • 10

Henry Ford v roku 1910 urobil krok, ktorý v protimonopolnom žargóne nemožno označiť inak ako predátorský. Ford proti všetkej dovtedajšej logike a konaniu konkurentov znížil ceny Modelu T o dvadsať percent.

Hlboko pod obmedzene chápané priemerné náklady na výrobu automobilu. Keby úrady zasiahli proti predátorovi, pridusili by rozvoj celého priemyslu.

Lebo Forda pri zlacnení nezaujímali vtedajšie náklady na malosériovú výrobu automobilov. Ale vízia budúcich nákladov pri ich masovej produkcii.

Formalizovaná regulácia sa s fenoménom geniálneho podnikateľa nedokáže vyrovnať. Nie všetci preto mali šťastie ako Henry Ford.

Inovatívni, efektívni podnikatelia sa stali obeťou honu na čarodejnice, ktorý trvá dodnes. Štátna protimonopolná politika pritom nevznikla na ničom, čo by pripomínalo seriózne ekonomické základy.

0protiMONfoto.jpg

Návrh zákona senátora Johna Shermana, z ktorého sa sformovali regulačné pravidlá Spojených štátov a úspešne sa rozšírili do sveta, stál na politických argumentoch. Najmä na mylnom práve na rovnosť šancí konkurentov a presvedčení, že „veľké je zlé“.

Zmätok a protirečivosť

Protirečivosť charakterizuje reguláciu konkurencie dodnes. Niektorí nesmú znižovať ceny, iní nesmú zvyšovať ceny a ďalším úrady hovoria, že na dohode o rovnakých cenách je niečo zlé.

Raz ide o podporu efektívnosti, inokedy o ochranu menších konkurentov alebo o boj proti koncentrácii ekonomickej moci. Ak existuje niečo, čo sa dá označiť za príčinu zlyhávania protimonopolnej politiky, je to zmätok okolo pojmu konkurencia, respektíve hospodárska súťaž.

Nielen tvorcovia slovenského zákona sa neobťažovali zmysel jeho existencie definovať. Hodnotenie cieľov a nástrojov regulácie pritom od definície kriticky závisí.

Americký ekonóm Thomas DiLorenzo raz posmešne poznamenal, že nedovolené praktiky vychádzajú skôr z konšpiračných než ekonomických teórií. Jeden populárny mýtus tvrdí, že veľká firma dokáže vďaka nízkym cenám zničiť konkurenciu, využiť to na zdražovanie a dosahovať monopolné zisky.

Hystéria rozpútaná proti predátorovi bola hlavná motivácia rozbitia Standard Oil, ropného impéria Johna D. Rockefellera, na začiatku minulého storočia.

V skutočnosti súd predátorské správanie nedokázal. Rozdelenie firmy formálne zdôvodnil tým, že jej holdingová štruktúra bola „dohoda obmedzujúca obchod“.

Mýtus prežíva, aj keď sa dnes ekonómovia pri zmienke o predátorských cenách pobavene usmievajú. Argumentujú, že neexistuje rozdiel medzi intenzívnym cenovým bojom, ktorý často sprevádzajú podnikateľské a technické inovácie prospešné pre spotrebiteľa, a údajným útokom predátora.

John McGee a iní ekonómovia dodávajú, že predátorské ceny sú legitímna, aj keď skôr iracionálna, nie efektívna stratégia. Vojna nevyčerpáva len porazených, ale najmä víťaza. Ťažko očakávať, že si v pokoji zahojí straty na monopolných ziskoch a spotrebitelia či konkurenční investori tomu budú odovzdane aplaudovať.

Naivné teórie

Problematický prístup – aj keď s tým mnohí ekonómovia nebudú súhlasiť – je preskočiť opis toho, čo konkurencia je, a rovno definovať, aká by mala alebo nemala byť. Inými slovami, zaoberať sa konkurenciou s prívlastkom dokonalá, optimálna, funkčná, ideálna...

Napríklad Ľubomír Dolgoš videl jednu z príčin zmätočnej protimonopolnej politiky práve v chýbajúcom koncepte konkurencie, ktorého parametre by ukázali „optimálnu, spoločensky žiaducu intenzitu rivality medzi účastníkmi trhu“. On sám na ilustráciu ťažkostí s jeho hľadaním cituje plejádu ekonómov.

Nie je v silách autora a nie je to ani účel tohto článku zmapovať všetky teórie protimonopolnej politiky. Chce upozorniť na obzvlášť problematické prístupy, ktoré deformujú pohľad na konkurenciu a ospravedlňujú svojvôľu úradníkov.

Jeden z nich vychádza z prekonaných teórií odvetvovej klasifikácie, ktoré dominovali v polovici minulého storočia. Predpokladali, že medzi štruktúrou trhu, správaním firmy a ekonomickými výsledkami existuje predvídateľný vzťah.

Okatý príklad je teória dokonalej konkurencie. Opisuje údajne ideálnu situáciu, keď žiadna firma nie je dosť silná, aby ovplyvnila cenu produktu (vyjadrené ekonomickým žargónom, krivka dopytu pre akúkoľvek firmu je vodorovná).

Cenu „stanovuje“ trh a „konkurencia“ sa prejavuje množstvom tovaru, ktoré podnikatelia dokážu predať.

Odchýlka od ideálu signalizuje neefektívne rozhodnutia, chybnú alokáciu zdrojov a vedie k vytváraniu monopolov. Táto predstava o atomistickom trhu, na ktorom podnikajú samí poctiví domáci majstri, je pre niekoho romantická, ale chybná.

Tvrdenie, že len malé firmy so slabým vplyvom zabezpečia tú „pravú“ konkurenciu, je založené na obzvlášť silnej neúcte k realite. Ale protimonopolným úradom to vyhovuje.

Nehorázne rozhodnutie vychádzajúce z teórie štruktúra – správanie – výsledok padlo v Spojených štátoch v roku 1962. Úrady zakázali výrobcovi obuvi Brown Shoe kúpiť sieť maloobchodných predajní Kinney.

Brown Shoe pritom mal štvorpercentný podiel na domácej výrobe a Kinney vlastnil zhruba jedno percento obchodov s obuvou. Súd rozhodol, že sám trend ku koncentrácii obuvníckeho priemyslu pôsobí na konkurenciu deštruktívne.

„Ak rozhodnutie vo veci Brown Shoe nebolo najhoršie v histórii protimonopolnej regulácie, určite mu patrí popredné miesto,“ komentuje ekonóm Dominick Armentano.

Nové učenie

Moderná ekonómia odmietla predstavu, že štruktúra určuje výsledky. Veľký vplyv na demontáž mýtov mali predovšetkým myšlienky chicagskej ekonomickej školy.

Praktický život, empirické výskumy a teoretické analýzy podľa nich jednoducho nepotvrdili fatalizmus, že konkurencia medzi malými podnikmi vedie k efektívnosti a vysoká trhová koncentrácia, dohody medzi firmami, úspory z rozsahu alebo produktová diferenciácia nevyhnutne vytvárajú bariéry.

Chicagská škola presmerovala pozornosť ekonómov na jednu časť reťazca štruktúra – správanie – výsledok. A tým je potenciálne protikonkurenčné správanie firiem.

    Osem dôvodov na zrušenie protimonopolných úradov

    (podľa Dominicka Armentana)

  • zákony chybne interpretujú podstatu konkurencie i monopolu. Konkurencia je otvorený trhový proces objavovania a prispôsobovania sa v podmienkach neistoty
  • uplatňované zákony slúžia na ochranu neefektívnych firiem s vysokými nákladmi pred nižšími cenami a inováciami konkurentov
  • zákony sa vyslovene snažia obmedziť cenovú súťaž v mene zachovania „konkurencie“, postihnuté firmy zvyšujú ceny, aby vyhoveli zákonu
  • zákony obmedzujú fúzie, čím narušujú konkurenčný proces a môžu zabrániť vzniku efektívnejších firiem
  • zákony sú forma štátnej regulácie, ktorá poškodzuje ekonomiku a môžu na to doplatiť inovatívne firmy
  • uplatňovanie protimonopolných zákonov vychádza z chybného predpokladu, že regulátor môže získať informácie o spoločenskom prospechu, spoločenských nákladoch a efektívnosti
  • zákony sú uplatňované arbitrárne, narušujú právo vlastníkov uzatvárať či neuzatvárať dobrovoľné dohody
  • doterajší mierny pokrok v reforme protimonopolnej politiky je iba administratívny

Naivné predátorské koncepty nahradili teórie o rafinovanejších praktikách veľkých firiem. V dnešnej ekonómii tento prístup dominuje a čiastočne ovplyvňuje protimonopolnú politiku Spojených štátov.

Zato v politike EÚ, ako tvrdia súčasné ekonomické práce, kostlivca v skrini cítiť. Stav, keď produkt vyrába množstvo firiem, je vysoko žiaduci. Veľkí sú podozriví.

Úradníci ďalej hľadajú relevantné trhy, aby usvedčili koncerny či fúzujúce spoločnosti z hrdelného zločinu „dominantného postavenia“ spojeného s nepeknými vecami ako neprimeraný zisk alebo zneužívanie sily na odradenie skutočnej či domnelej konkurencie.

Kolotoč absurdností sa nezastavil. Začiatkom októbra tohto roka rada slovenského protimonopolného úradu potvrdila pokutu 80 miliónov korún pre Slovak Telekom. Úradníkom sa zazdalo, že firma si v súťaži o dodávku komunikačnej platformy pre Ľudovú banku účtovala hriešne nízku maržu.

„Slovak Telekom sa dopustil takzvanej praktiky margin squeeze, ktorá je jednou z foriem zneužívania dominantného postavenia na trhu,“ vysvetlil úrad rozhodnutie. Predátorský mýtus žije, aj keď je oblečený v modernom šate.

Paranoidná doktrína

A tak najväčším paradoxom protimonopolnej politiky zostáva prístup k fenoménu konkurencia. Politici ju považujú za hodnú ochrany, ale nedôverujú výsledkom, ku ktorým vedie v neistom svete živých ľudí a firiem.

Je jedno, či má regulácia podobu rozdelenia Rockefellerovho impéria alebo dnešného sofistikovaného tárania o unilaterálnych konkurenčných efektoch. Úradníci a sudcovia prejavujú slabú schopnosť posúdiť dosah konania veľkých korporácií na konkurenciu.

Otázka stojí, čo s tým. Ľubomír Dolgoš a niektorí ním citovaní ekonómovia smerujú k návrhu, aby štát určil, ktoré praktiky veľkých alebo spájajúcich sa firiem sú zakázané.

Tak ako je ilegálny cenový kartel, tak by bola postavená mimo zákona napríklad neželaná forma fúzie. Úloha znie: prestať sa hrať na hodnotenie trhovej a ekonomickej sily, efektívnosti, spotrebiteľských ziskov a strát a nájsť parametre umožňujúce priamo zakázať konanie, ktoré má byť škodlivé.

História hovorí, že je to mimoriadne náročná výzva. Odhliadnuc od toho, je to bod, keď majú ekonómovia tendenciu budovať utópiu.

Navyše, pevne určiť veľkostné alebo iné kritérium legálnosti fúzie znamená rehabilitovať protimonopolné pravidlá v ich najhoršej forme. Ako oficiálnu politickú doktrínu paranoje z veľkých firiem.

A zároveň tým rozširovať právny pozitivizmus, tak ako ho bez obalu charakterizoval nemecký filozof Gustav Radbruch: „Keď nikto nemôže zistiť, čo je spravodlivé, musí niekto určiť, čo bude legálne.“

Nedokonalý svet

Konkurencia nie je sumár informácií o trhových podieloch, ekonomickej sile a domnelých bariérach, z ktorých niečo vyplýva. Nie je to nič, čo je dané, nezávislé od konania aktérov na trhu a má hodnotu samo osebe.

V tomto pomýlenom myslení stále cítiť vplyv síce krásnej, ale aj nešťastnej poznámky očareného Adama Smitha o neviditeľnej ruke, ktorá akoby riadila trh.

Do dnešných dní ekonomické práce operujú s tvrdením, že dobrá politika by mala chrániť konkurenciu, nie konkurentov. Teda obraňovať systém, nech znamená čokoľvek, a nie firmy na trhu. Toto tvrdenie nie je nič iné ako prázdna slovná hračka typu „pomáhať ľudstvu, nie ľuďom“.

Keby sa Bill Gates pri zakladaní firmy pozeral na svet očami pracovníka protimonopolného úradu, videl by trh rozdelený medzi vtedajšie technologické giganty a zostal by doma sedieť v depresiách. Lenže konkurencia je v skutočnom svete proces objavovania, ako poznamenal Friedrich August von Hayek.

Postup, ktorý má význam použiť, ak nikto dopredu nevie, kto bude najlepší. Je nezmyselné posudzovať konkurenciu podľa pripravenej predstavy o jej výsledkoch. A ešte nezmyselnejšie sankcionovať firmy, lebo boli úspešnejšie ako ostatné.

Existuje riešenie, na ktoré netreba hľadať optimalizačný model: zrušiť protimonopolné úrady alebo aspoň obmedziť ich akčný rádius na monopoly a kartely vznikajúce vďaka štátnym privilégiám, licenciám a reguláciám. Použijúc sarkazmus harvardského profesora Roberta Nozicka to znamená opätovne legalizovať „kapitalistické styky medzi dospelými osobami, ktoré s týmito stykmi vyjadrili súhlas“.

Ilustrácia – Profimedia.cz

  • Tlačiť
  • 10