Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prišla liečiť, niektorí si ju mýlia s prostitútkou. Ako sa u nás žije Thajčanke

08.06.2019, 19:46 | Kristína Debnárová

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca? Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“

  • Tlačiť
  • 7

Článok vznikol v spolupráci s projektom Webjournal 2.0. Študenti žurnalistiky na Univerzite Komenského sa v ňom snažia zo zaostalého školského časopisu urobiť sebavedomý online magazín.

Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Často im nerozumieme ani jazykom, ani srdcom a mnohí z nás sa za nimi bezostyšne obzerajú. Ak to platí aj pre vás, je možné, že ste sa v uliciach bratislavského Starého Mesta obzreli aj za Paveenou, masérkou, ktorá sem prišla z Thajska.

V Bratislave žije dva roky, s rodnou krajinou sa rozlúčila už o niečo skôr. Svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova zažila v skutočnom veľkomeste – juhokórejskom Soule. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam – no s predsudkami sa stretla aj tam.

Thajčanka v Ázii: Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.

Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň.

Neprehliadnite

Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“ spomína.

Hovorí, že v Kórei sa pracuje veľa, ale zábavy si domáci užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za necelý rok si Paveena v Soule našla aj prvú zahraničnú lásku. Nevydržala, pretože sa Paveena prvýkrát stretla s prekážkou, ktorá ju čakala aj v Bratislave – bola príliš iná. „Keď sme si boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky.“ Horšie bolo, ako sa na ňu pozerali priateľovi rodičia. Kórea je celkom otvorená krajina, ale má prísne tradície. Jednou z nich je, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou, a tak sa musela s priateľom rozísť.

Letisko v Soule.Zdroj: TASR / AP

Jedlo je liek, masáže sú liek

Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže – ovplyvnené tradičný čínskym liečiteľstvom – sú určitý druh medicíny. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole, na ktorej študovala psychológiu. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Rok pred promóciami ale zatúžila po zmene.

Začala navštevovať medicínske kurzy, ktoré ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Európa – takmer nedosiahnuteľný cieľ

Cestovanie po Ázii je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza.

Paveena preto podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a - Slovensko.

Zdroj: NMH

Po príchode zažila zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, na ňu pôsobila Bratislava depresívne.

Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Všetko bolo iné.

Nadštandardné služby v salónoch

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Právom. Jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku a bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov.

„Myslel si, že ako dievčaťu z Ázie mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

„Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil.“

Väčšina dievčat si podľa Paveeny tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje. Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Záchranná sieť: pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky.

Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Paveena si v Bratislave obľúbila chodenie na pivoZdroj: Súkromný archív/Kristína Debnárová

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov.

„Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Ako sa dostávajú Slováci k predsudkom

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu.

Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám.

Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť.

Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Keď pusa na verejnosti konečne nie je problém

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší.

Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier. Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Paveena v TatráchZdroj: Súkromný archív/Kristína Debnárová

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou.

Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať, zvýšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, by sa sem rada vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou

Autorka je študentkou katedry žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

  • Tlačiť
  • 7

Tagy Slovensko, študenti, Webjournal