Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Mýty o domácom vzdelávaní

11.10.2009, 00:02 | Janka Pajgerová

Prečo domáca škola neprodukuje pokrivené charaktery a asociálov (Diskusia)

  • Tlačiť
  • 11

Tagy

školstvo

Niektoré názory sú v spoločnosti také vžité, že sa o nich nepolemizuje. V oblasti školstva je to dvestoročný model povinnej školskej dochádzky. Aj názory mnohých vedúcich osobností slovenského podnikateľského prostredia i akademickej sféry potvrdzujú, že ide o axiómu, ktorá sa nespochybňuje.

Aspoň tak sa to javí podľa ich odpovedí na otázku TREND Barometra, či by mal štát umožniť rodičom vzdelávať svoje deti doma, aj keď nemajú pedagogické vzdelanie. Lenže čo ak je paradigma povinnej dochádzky skôr provinčnou záležitosťou postavenou na pokrivených predpokladoch?

Nesprávna optika

Je fakt, že v našich kultúrno-historických podmienkach drvivá väčšina rodičov zabezpečuje vzdelávanie svojich detí školskou dochádzkou. A je to tak v poriadku. Škola má u nás tradíciu i dobré meno v očiach verejnosti. Nie je však v poriadku to, že tým niekoľkým rodičom, ktorí chcú naplno prevziať zodpovednosť za vzdelávanie svojho dieťaťa, to jednoducho nedovolíme. Bez toho, aby mali šancu ukázať, či to dokážu alebo nie.

skola_strauch

Celé je to vecou optiky. Ak to vidíme tak, že zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí majú rodičia, chápeme, že sú to oni, ktorí deti slobodne zverujú vybratej škole. Ak to mylne vidíme tak, že zodpovednosť má štát, potom sme náchylní si myslieť, že štát má nejaké svoje deti. Že to nie sú rodičia, ktorí dovolia štátu vzdelávať svoje deti, ale naopak, že štát ich len s veľkým zdráhaním za splnenia prísnych podmienok zveruje rodičom.

Povinnosť štátu garantovať právo dieťaťa na vzdelanie predsa nevylučuje, že mu ho zabezpečia jeho rodičia. Štát by mal zakročiť vtedy, ak zistí, že toto právo sa porušuje. Štát by však mal zabezpečiť nielen práva dieťaťa, ale aj práva rodičov. Na tie sa akosi zabúda. „Rodičia majú prednostné právo zvoliť druh vzdelávania pre svoje deti.“ Toľko Všeobecná deklarácia ľudských práv a slobôd.

Rodič, nie „odborník“

Rektor Žilinskej univerzity Ján Bujňák svoj odmietavý postoj k právu rodičov vzdelávať svoje deti doma obhajoval tvrdením, že „predovšetkým v ranom veku je nezastupiteľný kvalifikovaný učiteľ“. Nuž, pravda je, že v ranom veku je nezastupiteľný predovšetkým milujúci rodič. To je vedecký poznatok podložený psychologickými výskumami. Rodičia sú prvými učiteľmi svojich detí. Naučia ich chodiť, hovoriť, jesť príborom, kresliť, recitovať básničky. A aj čítať či počítať a množstvo ďalších užitočných vecí. „Nekvalifikovaní“ rodičia sú v porovnaní s inštitúciami omnoho úspešnejší. Deti v dojčenských ústavoch a podobných zariadeniach zaostávajú za deťmi v rodinách aj v mnohých na prvý pohľad jednoduchých zručnostiach. Nie preto, že by nemali dostatok kvalifikovanej starostlivosti, ale preto, že inštitucionálna starostlivosť rodinu nedokáže nahradiť ani pri najlepšej snahe a kvalifikácii jej pracovníkov.

Je preto nepochopiteľné, že hoci sú rodičia úspešnými učiteľmi svojich detí, zrazu, v šiestich rokoch veku dieťaťa ich štát vyhlási za neschopných a povinne im prikáže prenechať ďalšie vzdelávanie dieťaťa niektorej zo škôl z jeho siete.

Žiadni asociáli

Najčastejším mýtom o domácom vzdelávaní je, že deti budú ochudobnené o sociálne väzby. Napríklad pán Dušan Doliak (Axa) sa pýta, čo vyrastie z detí, ktoré nebudú mať kontakt s realitou. Odpovedá, že asi pokrivené charaktery.

Nie je jasné, čo si pán Doliak predstavuje pod kontaktom s realitou. Tridsať rovesníkov v jednej miestnosti? Fajčiacich spolužiakov na záchode? Kričiacu učiteľku, ktorú práve spoločne „vytočili“? Ale poďme k tým pokriveným charakterom. Na Slovensku sme všetci prešli povinnou školskou dochádzkou. Znamená to však, že medzi nami nie sú ľudia s „pokriveným charakterom“? Na základe čoho možno tvrdiť, že v prípade domáceho vzdelávania bude percento pokrivených charakterov vyššie? Serióznejšie výskumy naznačujú opak – z detí vzdelávaných doma vyrastajú charakterné a úspešné osobnosti.

Ešte tvrdšie sa proti domácemu vzdelávaniu vyjadril Martin Magala z Allen & Overy. Tvrdí, že vzdelávanie detí v domácom prostredí by nemalo byť umožnené nikomu, ani rodičom s pedagogickým vzdelaním. Inak vraj hrozí, že z nich vyrastú „asociálni jedinci“.

Nuž, títo „asociálni jedinci“ sa podľa štatistických zisťovaní v USA zapájajú do verejného života preukázateľne vo väčšej miere než zvyšok populácie. Má to jednoduché vysvetlenie. Práve rodičia, ktorí doma vzdelávajú svoje deti, pociťujú omnoho väčšiu zodpovednosť za túto oblasť rozvoja osobnosti dieťaťa, než je bežné v škole. Majú s tým skúsenosti aj v Česku, kde sú podmienky domáceho vzdelávania o niečo mäkšie. Tieto rodiny vyhľadávajú spoločné akcie s inými rodinami a ich deťmi. Chodia spolu na výlety, spoločne športujú a podobne. „Vzhľadom na to, že domáce vzdelávanie je efektívnejšie a navyše sa v porovnaní so školou omnoho viac prelína celým životom, väčšina rodín môže tradičnému učeniu venovať menej času. Takže zvyšný čas venujú práve rozvíjajúcim rekreačným aktivitám medzi vrstovníkmi,“ vysvetľuje český detský psychológ Václav Mertin. Nečudo, že keď sa takéto deti ocitnú v školskom kolektíve, sú z nich často vodcovské osobnosti. A nie asociálni jedinci.

Autorka je podpredsedníčka Spoločnosti priateľov domácej školy na Slovensku.

Ilustračné foto - Maňo Štrauch

  • Tlačiť
  • 11

Tagy školstvo