Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Rodičia v hektickej dobe: Počkaj, hneď som pri tebe

08.09.2014, 05:04 | Jozef Tvardzík | © 2014 News and Media Holding

Keď prídete domov o siedmej večer a máte hodinu na to, aby ste sa venovali dieťaťu, s ktorým by ste chceli byť oveľa viac, snažíte sa do tej hodiny napchať všetko: dieťa nakŕmiť, umyť, hrať sa s ním, vychovávať, čítať mu. Výsledok? Hrozné napätie, vraví v rozhovore pre TREND.sk psychologička Pavla Koucká.

  • Tlačiť
  • 0

Tagy

školstvo

Rodičia chránia svoje deti pred všetkým nebezpečným, až sú im najväčším nebezpečenstvom sami - vychovávajú deti nesamostatné a úzkostné. Tému vyvolal pred pár rokmi aj bestseller Toma Hodgkinsona The Idle Parent o takzvanom lenivom rodičovi. Znamenal pre mnohých rodičov akýsi medzník, ktorým sa snažili zmeniť svoj prístup k deťom.

Autor síce svoju knižku nazýva „lenivým“ rodičovstvom, ale je to z jeho strany do istej miery predajný trik. Keď človek číta jeho knihu pozorne, zistí, že celé rodičovstvo nie je založené na lenivosti, ale naopak na obetavosti a hlavne schopnosti prispôsobiť sa prirodzeným potrebám svojich detí. V skratke: Je celkom príjemné tvrdiť, že dieťaťu nekúpim najnovšie výdobytky techniky, telku alebo hračky.

Ale ako alternatívu autor knihy ponúka vlastné obetovanie sa: vymýšľanie programu, časté hranie sa s deťmi v záhrade a na čerstvom vzduchu a minimalizovať vonkajšie rozmary, ktoré podsúva reklama. Číta sa to síce príjemne, ale niekedy je realita oveľa ťažšia.

Čím viac pracujeme, tým menej sa deťom venujeme. O to viac im chceme dopriať. O to viac musíme pracovať, aby sme všetky ich krúžky a ich vymoženosti zaplatili. Potom však musíme ich výchovu zveriť iným. Keď deťom stále organizujeme čas, stratia schopnosť sa hrať samé, trávia väčšinu času niekde zatvorené a skoro nás nevidia. A keď si zvyknú, že im čas organizuje niekto iný, ťažko si potom nájdu svoje miesto v spoločnosti. Na prax sa preto TREND.sk spýtal psychologičky Pavly Kouckej.

Ste zástankyňa lenivého, uvoľneného rodičovstva. Nejde len o módny hit?

Ide o reakciu na hektickú, technickú a perfekcionistickú dobu, ktorá sa, samozrejme, odrazila aj vo výchove. Nesvedčí ani deťom, ani rodičom. Lenivé rodičovstvo Toma Hodgkinsona nie je jedinou reakciou. Podobne na americkom kontinente vzniklo hnutie slow parenting, teda pomalé rodičovstvo, ktorého propagátorom je najmä Kanaďan Carl Honoré. Ten kritizuje predovšetkým neslobodu detí, ktoré sme v minulosti vymanili z detskej práce, ale v súčasnosti sú v hektickej dobe preťažené a zahltené rôznymi krúžkami a školou. A ja u nás razím koncept uvoľneného rodičovstva.

Uvoľnené rodičovstvo sa inšpiruje lenivým aj pomalým rodičovstvom, ale nie je s nimi plne totožné. Začína sa to už názvom, v ktorom slová ako uvoľnenie alebo pokoj lepšie charakterizujú to, o čo mi ide predovšetkým. Lenivosť je v definícii skôr zavádzajúca. Tiež vychádzam z českých podmienok, inšpirujem sa jednoducho tým, čo vidím okolo seba.

A čo vidíte okolo seba?

Inšpirujem sa svojimi deťmi, deťmi kamarátok a tým čo vidím na detských ihriskách. Baví má pozorovať rodičov a ich reakcie. Zbieram inšpiráciu zovšadiaľ a potom ju uplatňujem vo svojej praxi, keď za mnou dôjdu rodičia do poradne. Naše prostredie má stále dlhú tradíciu direktívnej výchovy, ktorú napríklad v Británii alebo USA dávno nemajú. Voľná výchova k nám došla veľmi rýchlo po revolúcii a tie štýly výchovy sa u nás miešajú, čím je české alebo slovenské prostredie unikátne.

Vidím neistých rodičov s veľkými nárokmi na seba i na svoje deti. Rodičia sú pod tlakom zamestnávateľa, hypotéky, spoločenských očakávaní a najmä pod tlakom zvnútorneného perfekcionizmu. Preťažené sú aj deti, ktoré trávia svoj "voľný" čas na rôznych krúžkoch a v podstate sa už ani nevedia hrať.

Rodičia často chcú riešiť s deťmi problémy po dobrom, ale v skutočnosti to vždy nejde. Problémom je, že často preklápajú výchovné štýly. To znamená, že ak to nejde po dobrom, spomenú si na to, že aj naši rodičia na nás kričali a my sme to prežili a že výchovná facka nikomu neublížila. Keď rýchle preklápajú medzi štýlmi výchovy, dieťa je z toho zmätené.

Stačí pritom toľko netlačiť a viac pozorovať dieťa aj seba. Napríklad príde rodič, že jeho dieťa nechce jesť zeleninu, ako ho mám k tomu prinútiť. Keď sa o tom rozprávame, zistíme, že sám rodič nemá rád zeleninu a viac-menej dieťa samo pochopilo, že zelenina nie je dobrá. Argument, že zelenina je dobrá a zdravá, je pre dieťa nepodstatný, ak dieťa cíti, že sám rodič to jesť nechce.

Uvoľnené rodičovstvo znie, ako by dieťa malo dovolené skákať po posteli, hádzať vecami a ja ho nechám len tak bez pozornosti. Nie sú u neho práve toto prejavy, ako chce naznačiť rodičovi, aby sa išiel konečne hrať a nepozeral už do smartfónu?

Lenivé rodičovstvo - alebo ak dovolíte, budem radšej hovoriť o svojom koncepte uvoľneného rodičovstvo - nie je o tom nevšímať si dieťa a nechať ho bez rodičovskej pozornosti. Ide skôr naozaj o uvoľnenie, ktoré prinesie prospech všetkým. Deti sa chcú podobať rodičom, napodobňujú ich a vypĺňajú ich očakávania. Ak je matka napätá, roztržitá, stále rozmýšľa, čo ešte musí a čo by mala urobiť, nemôže sa čudovať, že jej dieťa je nepokojné. V rodine navyše fungujú posilňujúce spätné väzby: nepokojné dieťa zase znepokojuje matku a bludný kruh sa uzatvára.

Ak spomínate pozornosť, dieťaťu stačí často naozaj málo, ak mu ju venujem vo chvíli, keď ju potrebuje, kedy o ňu žiada. Ak však dieťa stále počuje od rodiča, aby počkalo chvíľku, „teraz ma nechaj“ a podobne, môže mať rodič z neho pocit, že je na ňom dieťa celý deň zavesené, celý deň sa snaží nasilu upútať na seba pozornosť, ale v skutočnosti sa spýtajte sami seba: Koľko času ste mu naozaj venovali?

Čo sa týka skákania po posteli a hádzania vecí - záleží na spôsobe. Môže to robiť z čistej radosti: ak sa pri tom dieťa smeje, hádže vankúšmi a je na vrchole blaha, usmejem sa na neho a nechám ho. Ak hádže agresívne, zrejme naozaj potrebuje prilákať moju pozornosť. V takom prípade pôjdem k nemu a spýtam sa ho, čo sa deje.

Na kvalite stráveného času, záleží, tvrdíte v článku na Psychologie.cz.Lenže tá kvalita sa málokedy darí na povel. Ako sa s tým vysporiadať v hektickej dobe?

Keď prídete domov o siedmej večer a máte hodinu na to, aby ste sa venovali dieťaťu, s ktorým by ste mali a chceli ako rodič byť oveľa viac, snažíte sa do tej hodiny vopchať všetko: dieťa nakŕmiť, umyť, hrať sa s ním, vychovávať, čítať mu. Úprimne, je to hrozne napäté. Často sa môže stať, že dieťa je unavené, chce niekam zaliezť a nebyť rušené. A vy ho, hoci s tými najlepšími úmyslami, jednoducho rušíte.

Čo s tým, je otázka na napísanie knihy. Trochu so smiechom musím povedať: uvoľniť sa. Nechcieť maximum. Zvoľniť, žiť okamihom. Vnímať dieťa, aké je teraz a tu. A potom zvážiť, či naozaj musím pracovať tak veľa. Dalo by sa pokračovať veľmi dlho, ale situácia je v každej rodine iná, lepšie je to preberať individuálne.

Jedna vec mi nejde do hlavy. Hovoríme o prílišnej snahe rodičov sledovať a chrániť deti, ale nezdá sa vám, že je to práve v protiklade s tým, že rodičia majú na deti stále menej času? Chodia neskoro domov, sú nonstop v robote aj cez telefón a niekedy pracujú aj cez sviatky.

Ale to je predsa logické. Rodičia vedia, že by s deťmi mali byť viac a majú výčitky svedomia, že nie sú. Nadmernou starostlivosťou potom svojmu svedomiu uľavujú.

Venujete sa aj téme nútenej pozornosti dieťaťu. Keď prídu rodičia domov o siedmej, má na to hodinu až dve, kým nepôjde spať. Čo ak dieťa nejaví záujem hrať sa s rodičom? Nejde o akýsi náznak odcudzenia sa?

Dieťa už môže byť jednoducho unavené. Nevnucovala by som sa mu. Som tu, dám najavo, že sa mu budem rada venovať. Začnem niečo robiť, alebo si len tak sadnem, a dieťa spravidla po chvíli príde.

Ak nepríde a je to skoro pravidlo, riešila by som to s rodičmi individuálne. Pýtala by som sa, ako to bolo predtým, čo sa zmenilo. Na okolnosti, na to, ako v takýchto situáciách reagujú a čo pritom prežívajú.

A niekedy by s nami vlastne niečo podniklo aj celkom rado, ale cíti sa však už vo vzťahu s rodičmi zranené. Môže mať potrebu nám svoje zranenia ukázať, alebo potrestať. Keď si doteraz uprednostnil niečo iné predo mnou, tak aby si vedel, teraz zase ja dám prednosť niečomu inému. Často dieťa odmieta rodiča navonok, ale vo svojom vnútri po spoločnosti rodičia stále túžia, takže sa mu môžeme aj trochu vnútiť. Ak však je odmietnutie skutočné a hlboké, je lepšie sa stiahnuť a zamyslieť sa. Netrpezlivý rodič môže vzťah ešte závažnejšie poškodiť.

V jednom z blogov tvrdíte, že sa snažíme všetko prispôsobiť deťom, a to im vlastne nesvedčí. Okrem iného im tak berieme možnosť učiť sa prispôsobovať, adaptovať sa na dané prostredie. To znamená, že ak dieťa plače alebo niečo chce, máme ho nechať tak? Nech plače tak dlho, kým sa neunaví?

Nie, to vôbec nie. Znamená to, že napríklad keď idem nakúpiť alebo s mužom do reštaurácie, nezavolám pani na stráženie, ale vezmem dieťa so sebou. Deti sa prirodzene učia, ako sa v ktorých prostrediach správať a ja mu im v tom pomáham. Samozrejme, nevyžadujem po batoľati, aby dve hodiny ticho sedelo pri stole a jedlo príborom alebo ma sledovalo polhodinu, ako si skúšam šaty v obchode.

Rešpektujem, čo dieťa ešte celkom v pohode znesie, a kedy by som sa mala prispôsobiť ja. Ak vidím, že je preťažené, výber šiat odložím. Inak ale nie je dôvod, prečo by nemohlo ísť so mnou a chvíľu počkať. Môže si pritom prehliadať obchod, chodiť medzi regálmi alebo čistými rukami sa dotýkať tovaru. Nemôže strhávať veci na zem. Nie je dôvod, prečo by s nami nemohlo ísť dieťa do supermarketu. Že má batoľa tendencie behať a vyhadzovať veci z regálov? Ideálna príležitosť, aby pochopilo, že to robiť nemôže. Môže mi ale pomôcť nakladať do košíka veci, ktoré potrebujeme, môže sa voziť v košíku alebo tlačiť košík. Len tak mimochodom, môžeme si s dieťaťom rôzne veci počítať, hovoriť si farby, rozprávať sa, čo sa nám páči, čo máme radi, spomenúť si, čo sme mali na raňajky a plánovať, čo uvaríme večer.

Keď ho namiesto toho nechám doma s pani na stráženie, ktorá s ním bude trénovať farby a počítanie, naučia sa ich úplne rovnako. Príde ale o všetko to ďalšie, čo sa len tak mimochodom naučilo v tom obchode. Teda napríklad ako ovládnuť impulz vyhodiť niečo z regálu. Navyše, nie sme spolu, situácia je neprirodzená. V rodičoch narastajú výčitky z odlúčenia - no a o tom sme hovorili pred chvíľou.

Je možné veriť zdravému úsudku dvojročného dieťaťa? Napríklad, že sa nezrúti zo schodov u svokry?

Aby som mohla odpovedať, musela by som vedieť, ako ste doteraz dieťaťu dôverovali, na čo je zvyknuté. Ja som napríklad svoje deti nikdy nestrážila na schodoch, v ôsmich alebo deviatich mesiacoch sa ich naučili zliezať samé zozadu, a nikdy nemali úraz. Nie je dôvod, aby som im v dvoch rokoch nedôverovala. Ak ste však až doteraz vždy dieťa na schodoch pridržiavali a zachraňovali, dôveruje vášmu úsudku, svoj nemá vytrénovaný. Ponechať ho náhle na schodoch samotné by v takom prípade mohlo byť nebezpečné.

V minulosti bolo bežné, že rodičia pracovali na poli celý deň a deti boli bez dozoru. Určite sa stali aj nehody a zranenia, no aký vplyv spôsobuje v súčasnosti až paranoidné správanie sa niektorých rodičov?

Faktorov, ktoré spôsobujú väčší strach a opatrnosť rodičov, je viac. Hovorili sme o rodičovských výčitkách. Potom je tu vyššia informovanosť o všetkých možných rizikách - a väčšie možnosti, ktoré rodičia majú: napríklad si môžu ľahšie dovoliť zaplatiť opatrovateľku. Je to iné aj tým, že je detí menej a pripisujeme im vyššiu hodnotu. Na konkrétneho rodičia potom pôsobí aj tlak spoločnosti, v ktorej sa zmenila norma.

A potom je tu reklama, ktorá je všadeprítomná a chytí sa všetkého. Keď už sa vyrábajú všetky možné zabezpečovadlá, je potrebné rodičom vnútiť predstavu, že sa bez nich nezaobídu. Začína sa to monitormi dychu, opatrovateľkami, a pokračuje to všetkými možnými zábranami a výtvormi: chrániče na sporák, na rohy, bezpečnostné fólie na sklo, protišmykové povrchy, zábrany otvárania zásuviek a zábrany ich plnému zatvoreniu, závory pod schodmi a nad schodmi. Na hračky sú antibakteriálne spreje. Netvrdím, že nie sú všetky tieto veci potrebné, niektoré naozaj rodič potrebuje. Ale je to celé zložitejšie: čím menej dôverujem schopnostiam dieťaťa, tým menej schopností aj nadobúda.

Je naša doba skutočne pre deti riskantná? Skloňuje sa ochrana dieťaťa pred nástrahami internetu či vplyv ulice v čase, keď sú rodičia v práci.

Realita je ale taká, že žijeme vo veľmi bezpečnom svete - nehrozí, že by dieťa ulovila šelma či poštípal jedovatý pavúk. Pred nepriazňou počasia deti chráni kvalitná bielizeň, goretexové bundy a topánky. Áno, riziká internetu, nebezpečné autá a niektoré drogy, to tu samozrejme pred istou dobou nebolo. Ale zase boli iné nebezpečenstvá. Každá doba je trošku iná a ťažko kvantifikovať, čo kedy, kde bolo horšie a o koľko.

Ak je dieťa doma, hrozia mu pády, otravy, utopenie, ale frekvencia vážnych zranení a úmrtí je nízka. Celkovo sú ale naše domácnosti bezpečnejšie.

(Pozn. red.: Podľa štatistík Úradu verejného zdravotníctva má ročne približne štvrtina detí z vekovej skupiny do 15 rokov úraz práve v domácnosti - tvoria takmer polovicu všetkých zranení. Najviac úrazov je spôsobených pádom (približne 60 percent), na druhom mieste je kuchynské náčinie (hlavne nože) a na treťom mieste sú rozpálené predmety, akým je napríklad sporák).

Aké je postavenie muža a ženy v rodine z hľadiska toho, aby z dieťaťa vyrástol samostatný jedinec? Má byť muž-rodič ten "drsnejší" a menej starostlivý? Populárne je cliché, ktoré otcovia vravia synom: Musíš byť chlap, to vydržíš, kým matky deti chránia.

Niektorí psychológovia odporúčajú pre zdravý vývoj dieťaťa klasické rozdelenie rolí, teda otec drsnejší a matka, ktorá chráni svoje dieťa. Iní pokrokovo vyhlasujú, že je to jedno. Sama by som asi nechcela vyhlasovať žiadne všeobecné pravidlo, ako to má byť. Záleží na konkrétnej rodine, na tom, čo je pre ňu vlastné a prirodzené pre konkrétneho muža a konkrétnu ženu, ako im to ide spolu dobre. Dieťa vyrastie v samostatného jedinca ako v rodine s klasickým rozdelením, tak aj v rodinách, kde to majú inak. Dôležitý je rešpekt k sebe navzájom, snaha o zladenie a vzájomná úcta.

Čoraz viac rodičov a učiteľov sa sťažuje na hyperaktivitu detí. Je to len mýtus a zaužívaný trend, alebo je to len aspekt výchovy dieťa, ktoré je pod drobnohľadom rodičov?

Nie som odborníčka na hyperaktivitu, ale domnievam sa, že väčšina prípadov je skôr reakciou detí na podmienky, v ktorých žijú. Veľa podnetov, televízia, hluk. Málo pohybu a málo priestoru pre voľnú hru. Nevhodná strava plná cukru a rôznych éčok. Svoju úlohu tiež môže zohrať to, že diagnóza hyperaktivity (často spojená s poruchou pozornosti, tzv. ADHD – Attention Deficit, Hyperactivity Disorder) je všestranne výhodná: dieťa s diagnózou môže znamenať pre školu peniaze navyše. Rodičom potom nálepka dieťaťa poskytuje ospravedlnenie, že to nie je naša chyba, nie je to výchovou, my za to nemôžeme. Psychológ alebo psychiater vykáže prácu pre poisťovňu. A dieťa samo získa úľavy.

Práve pre hyperaktivitu rodičia na svoje deti kričia. Je direktívnejšia forma výchovy správna?

Záleží, čo komu vyhovuje. Každý máme trochu iné hodnoty. Direktívnym spôsobom vychováte zrejme poslušné dieťa. Jeho „slušné“ správanie však môže byť dosť závislé na autorite, nie je zvnútornené. A je potom na mieste otázka, čo sa stane, až sa ním rešpektovaná autorita zmení. Až to nebudete vy, ale jeho vrstovníci, prípadne nejaký vodca partie, sekty alebo národa.

Psychologička Pavla Koucká

PAVLA KOUCKÁ: Jej profesijným zameraním je dozrievanie osobnosti. Venuje sa dospelým ľuďom, často rodičom. Vyštudovala odbor Biológia na Prírodovedeckej fakulte UK a odbor Psychológia na Filozofickej fakulte UK. Pracovala ako odborná redaktorka vedeckej prílohy Lidových novín a v časopise Psychologie dnes, ktorý neskôr viedla. V súčasnosti trávi väčšinu času so svojimi tromi predškolskými deťmi. Prevádzkuje súkromnú prax a vzdeláva sa v Inštitúte skupinovej analýzy. Je autorkou kníh Výchova láskou (2012) a Zdravý rozum vo výchove (2014).

  • Tlačiť
  • 0

Tagy školstvo

Diskusia (0 reakcií)