Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Tomáš Sedláček: Doba dlhov končí

26.03.2009, 11:42 | Matej Gašparovič

Neobstáli sme v skúške múdrosti, v časoch bujného rastu sme nebudovali sýpky.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 6

Hlavný makroekonomický stratég pražskej ČSOB a člen českej protikrízovej rady NERV Tomáš Sedláček prišiel na stretnutie s Profitom do svojej obľúbenej krčmy U mlejna, ako inak, na bicykli. Pekný príklad od ekonóma, najmä v čase krízy. Možno by namiesto limuzín pristali aj politikom. Ako vraví, keby toho toľko nestihli, nemuselo by to byť veľmi na škodu.

Čo sa vlastne v súčasnosti stalo?

Jeden pohľad hovorí, že ide o normálnu súčasť hospodárskeho cyklu. Rastová trajektória už bola príliš dlhá a umelo udržiavaná niekoľkými faktormi na priveľmi vysokej úrovni. Prinízkymi úrokovými sadzami a prebujnenou dôverou. Po druhé to bolo živené deficitným financovaním všetkých vlád. A večierok sa skončil.

tomassedlaceka01.jpg

To sú známe veci. Aký je váš pohľad?

Rád používam podobenstvo o siedmich chudobných a siedmich tučných rokoch zo Starého zákona od Jozefa. Neobstáli sme veľmi dobre v skúške múdrosti. Jednoducho sme v časoch bujného rastu nebudovali sýpky. Pritom sme vždy vedeli, že hospodárstvo žije v cykloch. Tentoraz sme na to zabudli.

Tentoraz? Nie je to tak vždy?

Alternatívny pohľad tvrdí, že toto je príliš veľký prepad, aby to bol len prirodzený prejav cyklu. Čiže tento by patril medzi veľké cykly, ktoré sa dejú raz za päťdesiat rokov a medzitým sú menšie cykly. Už vieme definitívne, že toto je kríza západného finančného úverového bankového sveta a úverovej logiky. A to nebolo udržateľné. Došlo k šialenému prehriatiu, hoci sa o tom dlho písalo a upozorňovalo sa na to. Doba dlhová „is over“. Model amerického investičného finančníctva musel padnúť.

Keynesiánske pravidlo vytvárať počas rozmachu prebytok akosi žiadna vláda nerešpektuje.

Prebytok nemal nik okrem niekoľkých nordických krajín. Čo je ďalší paradox: práve ľavicové krajiny mali prebytkové rozpočty, čo mala Amerika len raz v posledných dejinách, podobne ako absolútna väčšina európskych štátov. V Česku i na Slovensku sme ani raz od revolúcie prebytkový rozpočet nemali. Bolo to, pochopiteľné, kvôli transformácii ekonomiky, ale pri vašom (slovenskom – pozn. Profit) nedávnom desaťpercentnom raste nie je na potlesk, ak máte čo i len jednopercentný deficit.

Veď práve. „Faraónov cyklus“ mal štrnásť rokov. Prebytkový rozpočet ťažko vytvoria ľudia premýšľajúci v štvorročných volebných cykloch.

Je to syndróm piatkového večera a sobotného rána. Piatok večer všetci zabúdame na hlavybôľ, ktorý príde v sobotu ráno. V sobotu všetci prisaháme, že už nikdy nebudeme toľko piť... a budúci piatok sme v krčme zasa. Pokiaľ sa to deje na osobnej úrovni, nečudo, že sa to deje i na celospoločenskej. Politik by však predsa len mal byť schopný vytvoriť étos – a možno nás to kríza naučí. Dúfam, že áno. Ten étos znamená: vieme, že takto to nejde, tak urobíme pevné pravidlá – v rokoch tučných budeme robiť prebytky. Ekonomika si to aj sama pýta. Štáty sú v pokušení, či to v dobrých rokoch vzdať a znižovať dane. Aj ja som za znižovanie daní. Ak sa však máte rozhodnúť medzi prebytkovým rozpočtom a znížením daní, hlasoval by som za prvú možnosť. Ale mať prebytkové rozpočty my nedokážeme.

Rozdávanie je v politike jediná všeobecne zrozumiteľná téma. Vláda, ktorá nerozdáva dostatočne, nemusí byť opäť zvolená. Šetrenie má navyše dlhodobí efekt, ktorý sa často prejaví v ďalšej vláde.

Je to paradox. Otvorí sa nová krčma, kde je napísané „jedzte, pite, koľko chcete, váš účet zaplatia vaši synovia“. Prídu, opijú sa, prejedia, pretože – hoci to nie je zadarmo – platí to niekto iný. Ak neplatíte vy, ale niekto iný, vždy sa budú ľudia prežierať a viesť k systematickému zvyšovaniu spotreby, väčšej, aká by bola, ak by každý platil sám za seba. Ak to, koľko sám zjem, nemá vplyv na moje výdavky, budem sa prejedať. To je logika, z ktorej sa budeme ťažko dostávať.

Treba prepísať maastrichtské pravidlá a urobiť záväzné, s trestom spojené pravidlá správania, keďže to, čo sme robili, bolo neprimerané. Rástli sme, bolo nám to málo a ešte sme do ohňa liali olej vo forme nízkych úrokov, deficitov a zadlžovania domácností. Pritom sme už predtým boli najbohatšou spoločnosťou.

V jednom komentári ste sa pýtali, kde sú dnes filozofi, ktorí by pomenovali spoločenskú situáciu.

Teraz je potrebné tento filozofický pohľad zatiahnuť do hospodárskej politiky, kde sme všetko nechali len na ekonómiu. Tá vie len maximalizovať rast. Je to veľa, ale nie všetko. Nemôžete chcieť od opravára auta, aby vám urobil dizajn interiéru. Vie opraviť motor, ale nevie urobiť peknú izbu. A v momente, keď sa hospodárstva ujal čisto ekonomický modus a zanedbávali sa ostatné, takto to dopadlo. Filozofovia skôr nabádajú k zodpovednosti.

Čo treba robiť, aby sme nenechali hospodárstvo len napospas ekonomickej „maximalizácii“?

tomassedlaceka02.jpg

To je ten test múdrosti, v ktorom sme neobstáli. V Starom zákone sa nepíše, že išlo o trest. Bol to jednoducho prvý zaznamenaný hospodársky cyklus, sedem dobrých a sedem zlých rokov. Jednoducho to tak je. Faraón vďaka snu a prorockému výkladu Jozefa poznal budúcnosť. To sa teraz, mimochodom, chce po nás, aby sme boli proroci. Bol to test múdrosti, ktorý bol na faraóna uložený: ty vieš, čo sa stane, a je na tebe, čo s tým urobíš. My sme v teste prepadli. Ak by sme vstúpili do krízy bez deficitu a bez dlhov, nebol by až taký problém, štát by sa zadlžil o dvadsať percent, stále je to menej, ako máme teraz.

Konkrétnejšie.

Musíme predefinovať postoj k HDP. Keď si rodina požičia stotisíc, je absurdné tvrdiť, že zbohatla. Práve naopak, rodina schudobnela, lebo musí platiť úroky. Ale na úrovni štátu to takto berieme! Štát si požičia tri percentá, vzrastie mu HDP, z čoho sa všetci tešia. To, že sme urobili deficit, nikoho nezaujíma. Veríme, že sme zbohatli, pričom je to steroidne vyhnaný rast, ktorý bol jednako vysoký. Zmeňme politické uvažovanie tak, že predefinujeme postoj k HDP tým, že z neho budeme odpočítavať deficity. Politický kapitál, predtým získaný zadlžovaním, sa stratí. Štáty by si požičiavali naozaj v krízových časoch, keď to bude potreba.

Na trhu „panuje“ kríza dôvery. Nie je to čudné, že zo subjektívnej paniky sa stal objektívny problém?

Dôvera je niečo, vďaka čomu môže vôbec ekonomika existovať. Ak je ochromená, bude sa len veľmi ťažko obnovovať. Ak zraníš svoju partnerku, darčeky a kvetiny síce pomôžu budovaniu dôvery, ale samotnú dôveru si budeš musieť opäť zaslúžiť. To teraz potrebujeme. A nebude to instatná polievka, do ktorej naleješ vodu a je hotová. V ekonomike nie je instatné takmer nič. Aby to bolo dlhodobé a trvalé, musí to byť postavené poriadne, a nie na piesku.

Sú názory, že tri percentá najbohatších nedokážu spotrebovať toľko, čo stredná vrstva. Ich bohatnutie oproti zvyšku spoločnosti tak spôsobuje krízu spotreby.

Naša spotreba nemá hraníc, sme schopní spotrebovať všetko a ešte viac. Aby sme žili spokojný život na úrovni našich potrieb, sme už dávno za vodou, ale tak sa nesprávame. Naše potreby sú limitované, ale naše chcenie neobmedzené. Stále to treba opakovať.

Čo ešte treba opakovať?

Že máme mnoho bohatstva, len si to neuvedomujeme. Stále máme pocit, že niečo potrebujeme. Ale čo všetko sme nepotrebovali pred dvadsiatimi rokmi? Mobily, laptopy, LCD monitory. Teraz to potrebujeme – niečo aj objektívne. Bez mobilu sa dnes takmer nedá fungovať.

Z krízy sú mnohí v panike, vy tvrdíte, že sa nič nedeje.

Rast nie je Bohom dané právo. Ani v žiadnej charte ľudských práv a slobôd nie je dané, že budeme len bohatnúť. My sme si ho prisvojili a každý politik, ktorý nám to nedá, odíde s dlhým nosom. Veľkosť krízy však musí byť primeraná, aby mala zmysel. Keď je bolesť malá, ignorujeme ju, no veľká dávka môže byť smrteľná. Musíme dúfať v dávkovanie od Prozreteľnosti. Kríza, od ktorej sa máme poučiť, nás nesmie zabiť.

Ani to najhoršie sobotné ráno si v ďalší piatok nemusíme pamätať.

To je práve problém – primeranosť. Nemusí byť také ťažké abstinovať ani sa opíjať, ťažké je držať mieru. Alkohol nie je zlý, kým ho človek dokáže zvládať. Najťažšie je dať si v krčme štyri pivá a prestať. Po štvrtom máme chuť na piate, potom na „panáky“ a už to ide. Poznáme to všetci. Udržať si mieru stále nevieme, ale musíme sa to naučiť.

Riešenie môže byť v pravidlách: ak ich politici v exekutíve nedodržia, zrazí sa im povedzme tridsať percent z platu. Hoci je to symbolické, ale bolo by to niečo, čo ich bude nútiť k správnemu konaniu. Alebo ak prekročia pravidlo, vezme sa im auto a budú obchádzať rokovania na bicykli či hromadnou dopravou. „Kecy“, že nebudú toľko stíhať... Keď toho politici veľa nestihnú, nemusí to byť až také zlé.

Jazdíte na bicykli i do práce. Strácate čas?

Naopak, keď sa pohybujem po meste, stihnem viac vecí ako autom. Kedykoľvek ma niekto zavolá v rámci centra, o sedem minút som tam. Sedem minút by mi trvalo iba prísť k autu.

Takže váš bicykel je pragmatická záležitosť.

tomassedlaceka03.jpg

Má to viacero výhod. Okrem toho, že ušetrím hodinu denne, pomáha mi to psychicky, mozog sa medzi stretnutiami prevetrá, na bicykli vám napadne oveľa viac vecí. A výhodou je i „parkovanie“. Na miesto jedného auta zaparkujete desať bicyklov. Je čudné, keď ľudia v meste nadávajú na zápchu sediac v aute. Ale oni sú predsa tá zápcha, sú súčasťou problému, na ktorý nadávajú.

Stredná a východná Európa sa na kríze podieľali najmenej, ale niektorí experti tvrdia, že sa môže najviac vyzúriť práve na nás.

Takmer všetko exportujeme. Rástli sme preto, že nás ťahal Západ. Teraz sa potápa a my s ním. Závislosť nás pritom môže stiahnuť ešte hlbšie.

Ale zmeniť proexportnú orientáciu nemožno.

Zbohatli sme práve preto, že sme využili medzinárodný obchod.

Ak je krajina väčšinovo exportná, aký význam má domáca spotreba?

Sme malé otvorené ekonomiky, štyri pätiny HDP tvorí export. Ak dáte euro do stimulácie spotreby, osemdesiat centov utečie. Spotreba je dvadsať percent z toho, čo ženie vašu ekonomiku. Pomôže to veľkým ekonomikám, v Amerike určite, ale nie u nás. Tu má zmysel znižovať náklady práce. Ďalší problém je, že keď stimulujete spotrebu, musíte to robiť znova a znova, lebo spotreba sa rýchlo vyčerpá. Ale keď postavíte novú školu alebo diaľnicu, tá tu bude mnoho desaťročí.

Často sa hľadá vinník krízy vo virtualizácii investičných systémov, vraj sedemsto biliónov dolárov tam nie je krytých reálnou hodnotou. Bola predtým virtualizácia zodpovedná i za rast?

V ekonomike, ako aj v našom živote je virtuálnych veľa fungujúcich vecí. Ako na fotografii, i tá na elektromagnetickom médiu virtuálne zachytí realitu. Vy píšete články o veciach, ktoré papier nepotrebujú, a ja som tiež v živote nevyrobil nič „hmotné“. Platí to o väčšine povolaní, sú virtuálne. Je to v poriadku, je to platónska emancipácia ducha nad hmotou. Ak by sa Platón prešiel našou históriou, videl naše hospodárstvo, potešil by sa. Na začiatku sme vyrábali sekery a drevá – matériu, dnes sa emancipujeme od hmoty, tvoríme nehmotné statky. To isté sa stalo s peniazmi, už nie sú kryté zlatom. Ale aj pri virtualite si musíme dať pozor, aby sme to neprehnali.

Aj takáto virtualita pomáha rastu?

Áno.

Keď jedna banka zarábala na rizikových produktoch, nasledovali ju ostatné, lebo jej manažéri by nedokázali vysvetliť akcionárom, prečo to my nerobíme a nezarábame ako oni. Nestojí za krízou chamtivosť?

Chamtivosť je morálne príliš silné slovo, ja by som povedal neprimeranosť. Ak jedna banka korčuľuje na hrane, aby zarobila, potom tak urobia všetky ostatné. Ostatné sa jej prispôsobia, lebo by im „vysala“ všetok podiel na koláči a pripravili by sa o zisky. Tu však vzniká nezdravý proces, znižujú sa „bezpečnostné“ štandardy. Keď sa na to nedá pozor, smeruje to k najhoršiemu riziku, a to sa stalo. Kto sa korčuľuje na hrane, nesmie sa čudovať, že sa poreže. A my sme sa korčuľovali na hrane.

Najmä niektoré významné banky už v súčasnosti majú istotu, že ak zbankrotujú, budú sanované. Netreba byť opatrnejší?

To je morálny hazard na úrovni štátu, ani ten sa nemusí správať zodpovedne. Preto treba striktnejšie pravidlá, pretože morálny hazard bol posvätený na absolútnu hodnotu.

Nielen u bánk a dokonca ani u veľkých hráčov teraz už neplatí „too big to fail“ (príliš veľké na krach – pozn. Profit), ale „too interconnect to fail“ (príliš prepojené s celým sektorom – pozn. Profit). To sú podniky, ktoré sa budú zachraňovať, pretože môžu rozkrútiť špirálu, na ktorej dno nik nedovidí. Ak zhorí tento dom, zhoria všetky naokolo. Niektoré regulácie boli priveľmi striktné, inde – napríklad s obchodovaním s rizikom – nebola regulácia takmer vôbec.

Ako ste sa dostali k ekonómii?

Pôvodne som chcel byť historik alebo študovať niečo pedagogické. Otec hovoril, že v Česku – to bolo v roku 1993 – bude potreba skôr ekonómov kvôli našej transformácii. Ukázalo sa, že mal naozaj pravdu. Vyštudoval som ekonómiu, bavila ma, ale skôr tie filozofickejšie, hĺbavejšie časti ekonómie. Keď som sa vrátil po zahraničnom štúdiu do Česka, doba dávala šancu mladým ľuďom. Bolo to na začiatku transformácie, diplomati sa brali z ulice. Ekonóm, ktorý poznal západnú ekonomiku, bol veľmi potrebný, štát ho zamestnal. Vo vyspelej demokracii by sa to nestalo.

Mali ste výhodu, že všetci starší študovali ekonómiu pred rokom 1989?

Áno. Ale naša generácia mala málo skúseností, muselo sa to kombinovať so staršími, skúsenejšími kolegami.

Dialo sa to?

Myslím si, že v rozumnej miere. Mohlo to byť oveľa lepšie i horšie, po bitke nechcem byť generál. Napokon to v našich oboch krajinách dopadlo dobre. Vy ste síce dlhý čas ryli v zemi kvôli politike a ekonomike, ale potom ste sa odrazili a makali ste na sebe viac než my. My sme nikdy nepristúpili k takým reformám ako vy práve preto, že u nás to také zlé nikdy nebolo.

Stali ste sa komentátorom a popularizátorom ekonómie. To si vás v ČSOB vyhliadli?

Začal som to robiť relatívne nedávno, predtým som komentátorom nebol. Aj ako učiteľ na vysokej škole považujem za najdôležitejšie študentom ukázať, ako veci pochopiť a cítiť – rigorózne sa to už naučia z učebnice.

A história ekonómie, ktorú učím, je dôležitá. To je nevýhoda amerických škôl: učia sa iba poslednú ekonomickú teóriu, ktorá funguje. Ale ak ich tá sklame, nemajú alternatívu, kam presedlať. V Európe je to iné. Múdrosť histórie je u nás cennejšia ako v Amerike, ktorá sa väčšmi sústreďuje na posledné módne hity.

    Tomáš Sedláček (32) vyštudoval Fakultu sociálnych vied na Karlovej univerzite v Prahe, kde dnes prednáša filozofiu, ekonómiu a dejiny ekonomických teórií. Absolvoval štipendium na Yalovej univerzite, ktorá ho zaradila medzi päť najnadanejších ekonómov sveta. Vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch sa stal poradcom prezidenta Václava Havla. Päť rokov na to radil ministrovi financií a podieľal sa na fiškálnej a daňovej reforme. Od roku 2006 pôsobí ako hlavný makroekonomický stratég českej ČSOB a je členom českej protikrízovej rady NERV. Rád jazdí na bicykli a lyžuje. Baví ho teológia, teoretická fyzika a literatúra. Je ženatý, má malého syna. O mesiac vyjde jeho knižná prvotina Ekonómia Dobra a Zla – Od Gilgameša po finančnú krízu.

Foto - Maňo Štrauch

Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 6