Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Vrátil kino do centra mesta

30.03.2017, 19:15 | Patrik Garaj | © 2017 News and Media Holding

V kinosále sedí niekoľko mamičiek so spiacimi deťmi v náručí, pred vstupom sú zaparkované kočíky. So šéfom košického kina Úsmev Lukášom Berberichom sa stretávame v momente, keď práve testujú doobedňajšie premietanie pre ženy na materskej dovolenke. A hneď sme pri téme, ako sa dnes dá robiť kino inak a ako prilákať divákov späť do mesta.

  • Tlačiť
  • 1

Tagy

kino

To, že sa ľudia pri hľadaní filmového zážitku stiahli z centier miest do multiplexov, môže niekto vnímať ako dôvod na kapituláciu. A iný ako výzvu. L. Berberich patrí do druhej skupiny. Po skúsenosti z prevádzkovania košického filmového klubu Cinefil sa pred pár rokmi rozhodol oživiť zatvorené klasické kino Úsmev. Nešlo len o to, nájsť si novú stálu adresu na premietanie, ale vrátiť film tam, kam patrí – do centra mestskej kultúry.

Nejde pritom o prísne biznisový projekt, ale skôr o súčasť mestotvorby. Fungujúce kino totiž nie je len v záujme nového prevádzkovateľa, ale aj samotného mesta Košice. Vypredané predstavenia – ako napríklad nedávna premiéra filmu Piata loď – ukazujú, že partii okolo nového Úsmevu sa už po necelom roku fungovania darí vrátiť kino späť do mesta.

Plná sála na premiére Piatej lode.Zdroj: Martin Keresztvey

Z centra Košíc postupne zmizli všetky tradičné kiná, vrátane Úsmevu. Dôvodmi boli odlev divákov do multiplexov a tiež náklady na nutnú digitalizáciu. Vy ste Úsmev oživili a môžete sa chváliť vypredanými predstaveniami. Čo sa stalo, že ľudia sú zase ochotní prísť v meste do kina?

Kino sa síce z centra Košíc vytratilo, ale vždy tam patrilo. To, že tam dlhšie nebolo, súviselo s tým, ako bolo vedené a tiež s nástupom novej technológie. Digitalizácia kín bola veľká zmena. To, že my vieme opäť ľudí do kina dostať, pramení z toho, že sa to snažíme robiť trochu inak. Nechceli sme v Úsmeve urobiť žiadnu prevratnú zmenu, zakladáme si práve na klasickom pocite z kina. Z multiplexu človek odchádza v anonymnej atmosfére, my chceme zlepšiť aj zážitok po premietaní.

Neprehliadnite

Čím konkrétne sa vám podarilo pritiahnuť ľudí? Asi nestačilo Úsmev len otvoriť a ľudia sa nahrnuli.

Také jednoduché to, samozrejme, nebolo. Jedna vec je, že ten brand nebolo treba budovať. To bolo hotové. Preto sme aj ponechali pôvodné logo. Ľudia si Úsmev pamätajú a všetci Košičania ho majú uložený v pamäti. Každý kto sem príde, spomína na to, aký film tu kedysi videl. Značku sme teda vytvárať nemuseli a to bola veľká výhoda. Zároveň sme sa do toho nepúšťali bezhlavo ako nejakí nadšenci.

Nerobili sme si síce analýzu trhu, ale absolvovali sme veľa konzultácií. Máme úzky vzťah s Aerofilms v Prahe, ktorí majú sieť artových kín v Česku. Spolu s nimi sme rozmýšľali, aký by mohol byť náš model. Boli sa u nás aj pozrieť a jednoznačne tvrdili, že to vďaka polohe, parku aj priestoru bude fungovať. Čiže sme sa na to celé pripravovali. Otázka, ako sem ľudí dostať, je samostatná kapitola. Zaujímavý fenomén je napríklad , že niektoré filmy u nás extrémne dobre fungujú. Možno lepšie ako v multiplexoch.

Zdroj: Ivan Fleischer

Ktoré?

Minulý rok to bol napríklad film Učiteľka. Je to film, ktorý je zaujímavý pre skupinu ľudí, ktorí keď idú do kina, tak si vyberú radšej menšie. Teraz hovorím o filmoch s väčšou návštevnosťou, nie o vyslovene artových kúskoch. Niečo podobné teraz platí aj pre Únos. Je to film, ktorý funguje tak, že človek príde po dvadsiatich rokoch do kina. Existuje publikum, ktoré nebolo veľmi dlho v kine a keď sa rozhodnú ísť na takýto film, tak si zvolia práve Úsmev. S tým súvisí to, že máme veľmi veľa nových divákov. Nových v tom zmysle, že v kine dlho neboli a opäť sa vracajú.

Vytvoril sa okolo Úsmevu okruh pravidelných divákov?

Naše kino je atraktívne pre určitú cieľovku – nazvime ich mladí intelektuáli. Tí sa okolo kina združujú. Celkovo k nám však chodí oveľa širšia skupina. Nedeje sa tu to, čo pri našom predchádzajúcom kinoklube Cinefil, kam sa určitá skupina ľudí pravidelne vracala. Súvisí to aj s tým, že kontinuita filmového klubu v Košiciach bola popretŕhaná a ľudia si pozeranie filmov začali riešiť inak. Cez web, torrenty a podobne. To publikum neostalo pokope a teraz sa začína opäť obnovovať. Keďže dnes už ale nie sme žánrovo úplne vyhranení, je to iné.

Po premiére Piatej lode.Zdroj: Martin Keresztvey

Dnes všeobecne rastie návštevnosť slovenských kín. Minulý rok bol medziročný nárast takmer o štvrtinu. S čím to súvisí?

Zčasti je to určite preto, že sa robia atraktívne filmy. To vidíme aj na našich číslach. Návštevnosť ťahá sedem silných titulov za rok. Nakrúca sa všeobecne viac a je aj zaujímavejšia ponuka. Začalo tiež fungovať niečo ako „night out“ – čiže ľudia si urobia pekný večer, ktorého súčasťou je aj návšteva dobrého filmu. Je to klasický fenomén kina a opäť sa oživuje. Čo ale funguje ešte viac, sú rodinné filmy. Z toho my až tak neprofitujeme, pretože je to skôr doména multiplexov. Ale tiež hľadáme cesty, ako rodinný film robiť a ukrajujeme si kúsok koláča z tohto potenciálu.

V oblasti kníhkupectiev vznikol trend, že nestačí len predávať knihy, ale treba vytvoriť miesto, kde ľudia trávia čas. Do akej miery to dnes platí aj pre kino a konkrétne pre vás?

Intenzívne skúmame aj tento širší kontext. Klasické premietanie filmu je ale stále základ. To je gro našej činnosti a na tom staviame náš imidž. Dôležité sú však aj iné aktivity. Nechceme z Úsmevu urobiť kultúrne centrum typu Tabačka, ale rozmýšľame aj nad akciami, ktoré sa možno filmu ani priamo netýkajú. Mali sme tu napríklad hip-hopový koncert a podobne. Akcie takéhoto druhu sú prirodzene atraktívne pre určitý typ ľudí a oni sami nás oslovujú s programovými ponukami. Stále sledujeme, kam sa kino všeobecne vyvíja a v čom by sme my mohli byť krok vopred.

Zdroj: Ivan Fleischer

Napríklad?

Nedávno sme mali stretnutie s tímom z firmy Matsuko, čo sú Košičania, ktorí sa venujú tvorbe počítačových hier a podarilo sa im presadiť aj na medzinárodnom poli. S nimi sa bavíme napríklad o tom, ako prepojiť kino a virtuálnu realitu. Urobiť to tak, aby sa z toho stal viac sociálny zážitok, keďže virtuálnu realitu človek používa väčšinou sám. Iná možnosť je premietanie turnajov počítačových hier. Gameri ich hrajú online a dajú sa teda prenášať priame streamingy. Mohlo by to byť zaujímavé, pretože by sme tým oslovili úplne iných ľudí a komunity. Kinoscénu podrobne sledujeme a všímame si, čo je nové. Stále hľadáme riešenia, ale zároveň si uvedomujeme aj naše deficity.

A to sú?

Vieme, že nám uniká veľa divákov kvôli tomu, že máme len jednu sálu a k tomu ešte veľmi veľkú. Filmov dnes vzniká veľké množstvo, aj kvalitných slovenských, no my z priestorových dôvodov nemôžeme rozšíriť ponuku. Pre našich divákov je atraktívny aj artový film a na to by sme potrebovali menšiu sálu, než tú hlavnú s tristo miestami. Dostali sme sa do štádia, kedy by sme to čím skôr potrebovali vyriešiť.

Trainspotting T2 v Úsmeve.Zdroj: Michal Vasiľ

To, že ste limitovaní jednou sálou ovplyvňuje aj to, ako namiešate program. Premietate Hollywood typu La La Land a zároveň náročnejšie filmy. Ako riešite skladbu programu?

Program kina robím ja. Sú napríklad filmy, ktoré by som do programu nedal alebo nemá význam ich zaraďovať. Platí to napríklad o niektorých marvelovkách, ktoré sú síce pre mňa zaujímavé, ale do Úsmevu sa nehodia. Ľudia si ich radšej idú pozrieť do multiplexu, kde k tomu existuje istý komfort. Spôsob tvorby nášho programu prešiel dosť dlhým hľadaním a súviselo to aj s tým, že vidíme, čo funguje. Rozprávame sa tiež ľuďmi o tom, čo by mohlo byť zaujímavé. Program robíme v dvojtýždenných cykloch, aby sme vedeli pružne reagovať na dopyt.

Čo bolo nutné urobiť pre to, aby ste Úsmev vôbec nanovo otvorili? Čo bola najväčšia výzva?

Najväčšia výzva bola vydržať. Celé to trvalo tri roky, investovali sme do toho veľa energie a nie vždy sme mali spätnú väzbu. Aj ma to počas tej doby pár krát prestalo baviť. Našťastie v kritickom okamihu do projektu vstúpila kolegyňa Barbora Tóthová, do celej iniciatívy priniesla svieži vietor a teraz kino riadime spolu. Výhodou zdĺhavého procesu prípravy nakoniec bolo, že v tom čase sa v Košiciach začal program Escalator. To je vzdelávací program pre kultúrnych manažérov. My sme sa do Escalatora prihlásili s našim projektom, čo bolo veľmi pozitívne, pretože sme priebežne absolvovali stretnutia a workshopy. Mali sme pravidelné konzultácie, kde sa riešilo, v akom sme štádiu, čo robíme a čo ešte treba spraviť. Našim mentorom bol Sandy Fitzgerald, ktorý robil v Dubline podobný projekt a vedel nám poradiť.

Párty po premiére Trainspottingu T2.Zdroj: Michal Vasiľ

 

Keďže budova patrí mestu, výzva bola aj presvedčiť úradníkov.

Vedeli sme, že to musíme komunálnym politikom jasne a vecne vysvetliť. S týmto v hlave sme projekt dali na papier, urobili sme atraktívnu brožúru a s ňou sme spolu s listom oslovili každého osobne a zafungovalo to. V zastupiteľstve sme získali stopercentnú podporu.

Čo bolo po technickej stránke nutné spraviť, aby ste mohli začať premietať a koľko peňazí ste potrebovali?

Naša zmluva s mestom je na pätnásť rokov za jedno euro ročne. Zaviazali sme sa v prvých piatich rokoch investovať do rekonštrukcie. V prvom roku sa to týkalo digitalizácie. Tá bola pre nás kľúčová, aby sme vôbec mohli otvoriť. Potrebovali sme zhruba 90-tisíc eur. Na to má veľmi dobrú schému Audiovizuálny fond, ktorý nás podporil. Je to forma grantu a pôžičky, z ktorej sa to dalo financovať. Samozrejme tu boli aj investície, ktoré nesúvisia s technológiou a to sme riešili svojpomocne, úverom z banky a podobne.

Emília Vášáryová na premiére filmu Eva Nová.Zdroj: Úsmev

Koľko máte dnes návštevníkov?

Predáme dvetisícpäťsto vstupeniek za mesiac. A rastie to. V prvom roku by som chcel mať dvadsaťtisíc predaných vstupeniek a smerujeme k tomu, že sa to podarí. Môj ideál by bol, keby sme našu veľkú sálu rozdelili na tri menšie a ročne prilákali 60-tisíc ľudí. Vtedy by som bol spokojný.

Hovoríte, že vašim cieľom je ekonomicky sebestačné kino. Je to reálne?

Smerujeme tam. Ale má to, samozrejme, veľmi veľké úskalia. Nie sme komerčná prevádzka ani blockbusterové kino a preto je podpora mesta alebo kraja nevyhnutná. Sme kamenné kino v centre Košíc, ktoré ponúka ľuďom niečo, čo je pre samotné mesto dôležité. Máme aj komerčných partnerov, ktorí nám významne pomáhajú. Hľadáme cestu, aby sme v budúcnosti mohli fungovať finančne nezávisle, ale v súčasnosti by sa nám pracovalo lepšie a komfortnejšie, ak by istá forma podpory existovala.

TREND 13/2017

V aktuálnom TRENDE 13 / 2017 sa venujeme aj tomu, čo je za diváckym úspechom nových slovenských filmov a Prečo sa Slováci hrnú do kina. Prečítajte si aj rozhovor s producentom filmu Únos Milanom Stráňavom: V Únose sa ľudia vida, preto je taký úspešný

  • Tlačiť
  • 1

Tagy kino