Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Právnička odišla z advokátskej kancelárie, učila dva roky deti z rómskej osady

30.06.2016, 09:54 | Tomáš Nejedlý | © 2016 News and Media Holding

Mnohí ľudia z osád nevedia, že sa dá žiť inak, hovorí právnička Anežka Marková, ktorá dva roky učila deti zo zaostalých komunít v programe Teach for Slovakia. Tvrdí, že po tomto programe sa už do kancelárie nedokáže vrátiť.

  • Tlačiť
  • 7

Opustila prostredie advokátskych kancelárií, aby mohla učiť deti z rómskych osád. Kariéru právničky dobrovoľne vymenila za učiteľský plat a prácu za katedrou - s deťmi, ktoré nepočítajú so zajtrajškom a niektoré nevedia, že sa ráno treba umyť, pretože rodičia čuchajú toluén. 26-ročná Anežka Marková si po dvoch rokoch učenia a práce s deťmi zo sociálne zaostalých komunít na Záhorí a v Šariši prevzala diplom absolventa programu Teach for Slovakia - Učiť pre Slovensko. Rovnaký titul získali v prítomnosti slovenského prezidenta Andreja Kisku ďalší deviati absolventi prestížnych univerzít, ktorí dali prednosť pomoci Slovensku pred kariérou.

Čo vás čakalo pri príchode na školu?

Prvý deň po vstupe do triedy začali lietať stoličky a stoly. Skoro som utiekla. Od začiatku to bola obrovská výzva, ale po týždni som sa naučila tým stoličkám uhýbať, po mesiaci som sa ich naučila chytať a potom prestali lietať.

Prečo po vás žiaci hádzali stoličky?

Tie deti v živote prežívajú každé jedno ráno a večer také náročné situácie, že si to málokto dokáže predstaviť. A často to nevedia spracovať a reakciou je hnev a agresia, cez ktoré tie nespracované pocity ventilujú.

Čo myslíte tými náročnými situáciami?

Často nemajú kde spávať. V osade som dvíhala dvojročné dieťa z výkalov a skákali po ňom blchy. Mamička mu nedokázalo zabezpečiť čistotu - niežeby nechcela. Keby vedela, milerada to urobí, pretože Rómovia svoje deti neskutočne milujú. Ale nevie, ako sa má o dieťa starať “správne”, pretože vyrastala v rovnakom prostredí a považuje to za normálne. Tí ľudia, ich rodičia majú úplne inú štartovaciu pozíciu ako väčšinová spoločnosť. Školskú dochádzku končia v piatom ročníku, pretože učiteľke ani poriadne po slovensky nerozumeli, ani neboli vychovávaní v tom, že škola je dôležitá. Ceruzku držia prvýkrát až v prvej triede. Za dva mesiace sa musia naučiť abecedu, keď to nezvládnu, prepadnú a v novom ročníku majú opäť len dva mesiace. Pritom by potrebovali dva mesiace len na to, aby začali chápať, čo sa od nich očakáva.

Ako dnes vnímate prácu učiteľov, ktorí na škole učili a budú učiť aj po vašom odchode?

Keď som sa prvý raz vrátila z osád, hovorila som si - ako sa tí učitelia môžu takto, bez empatie, správať k deťom, keď vedia, ako žijú? Neskôr som pochopila, že na rozdiel odo mňa majú deti, manželov, rodinu, o ktorú sa starajú. Ja som mohla každý deň chodiť do osady, rozprávať sa s deťmi a ich rodičmi, riešiť ich problémy a keď som sa vrátila vyčerpaná a frustrovaná, zlizol si to môj skvelý a trpezlivý snúbenec, prípadne rodičia a súrodenci, keď ma mesiace nevideli. Ale mnohí učitelia sa musia vracať s energiou k vlastnej rodine. Na rozdiel odo mňa tiež nemajú podporný systém.

Kto a ako vás podporoval?

Mala som mentora - kouča. Chodil na hodiny a pomáhal mi: “Skús inak pracovať s hlasom, skús si lepšie stanoviť ciele hodiny.” Lenže v školstve je “vďaka” školskej inšpekcii taký panický strach, že niekto príde do triedy, že keď prišiel môj mentor, tak ma kolegovia ľutovali a nosili mi čokolády, aby som bola v pohode. Pre mňa to bol pritom najkrajší deň, pretože som dostala spätnú väzbu a mohla som zlepšiť svoju prácu. Vďaka nemu som sa mohla vyrozprávať z ťažkých situácií v osadách. Naproti tomu súčasný systém je nastavený tak, že ľudia sa inšpekcie boja, pretože im viac ublíži ako pomôže.

Čo vám ešte prekážalo?

Mnohí bojujú s bezmocnosťou meniť veci k lepšiemu. Moja žiačka bola v osade zbitá a znásilnená a následne mi osem mesiacov neprišla do školy, hoci som sa ju všetkými možnými spôsobmi snažila dotiahnuť, lebo som mala istotu, že v škole bude v teple, že bude mať čo jesť a že bude v bezpečí. Nepodarilo sa mi to. Učitelia ešte môžu zavolať políciu, no tá často necháva riešenie problémov na “samosprávu” osady. Tiež som sa u nich stretla s názorom, že znásilnenie v rómskej osade nemá zmysel riešiť, lebo sa to deje bežne - to je ďalšia frustrácia v inom rozmere.

Prezident Andrej Kiska počas návštevy základnej školy v Poprade, ktorá je zapojená do projektu Teach for Slovakia.Zdroj: SITA/Radoslav Maťaš

Ako to skončilo?

Úrady by mali rodičov dieťaťa, ktoré nechodí do školy postihnúť odobratím sociálnych dávok a môžu ich tiež vziať do väzenia na pol roka. Moja žiačka má otca, ktorý nemá nohy, leží na posteli a nekomunikuje. Matka je od toluénu úplne vyhasnutá. Ktorého vezmú do väzenia a aký to bude mať význam? Mám byť zodpovedná za to, že sa utrpenie bude ďalej prehlbovať? Budem sa ďalej intenzívne venovať tejto žiačke, keď ma v triede čaká ďalších 22 ďalších žiakov, ktorí ma potrebujú? To sú Sofiine voľby, kde sa človek musí rozhodovať medzi dvoma zlými riešeniami a uprednostniť to, ktoré menej ublíži. Ak sa do tejto situácie pravidelne dostáva učiteľ, ktorý nemá čas a podporu, tak to skôr či neskôr vzdá alebo vyhorí, pretože musí bojovať aj so systémom, ktorý nefunguje. A popritom správne vyškrtať triednu knihu. Kolegovia mi na to dávali štvorčekový papier, na ktorom som cvičila. Keď som už druhú-tretiu hodinu vypisovala školskú dokumentáciu, hnevala som sa, že nemôžem tento čas venovať deťom a príprave.

Báli ste sa chodiť do osady?

Nie. Nebolo treba, všetci ma milo vítali. Prišla som so žiakmi, podala ruku rodičom a povedala ako sa darí deťom. Mám skúsenosti, že vám dajú to posledné, čo majú, keď im prejavíte úctu.

Mladá žena, toluén, znásilnenie... Nebáli ste sa cudzieho nevyspytateľného prostredia?

Mala som rešpekt. Preto som si veci dopredu nastavila tak, aby som nebola v ohrození. Do osady aj domov som chodila zväčša obklopená deťmi. Otcovia žiakov, ktorých učím zvykli vyjsť na verandy a sledovali ma, či som v poriadku. Veľakrát sa mi stalo, že ma niektorý sprevádzal po osade. Vtedy tí problémoví zalezú.

Bývalá vláda chcela zlepšiť situáciu internátnymi školami pre sociálne slabých Rómov? Je to podľa vás dobrý nápad?

Nepáči sa odtrhnutie detí od rodičov. Rodičia týchto detí nie sú zlí, dali by svojim deťom prvé-posledné, ale sami nevedia, čo a ako správne robiť. Sami nedostali, aby mohli ďalej dať. Pre mňa je cestou vytvoriť systém intenzívnej a viacstrannej podpory. Poznám príklad učiteliek, ktoré svoje žiačky z osady vypracovali až k maturite. Žiačky boli veľmi šikovné, napriek tomu ich nikto nechcel zamestnať. Po vzore ostatných žien z osady si chceli založiť rodinu. Lenže bieli ich nechceli a domáci z osady tiež nie, lebo už boli “premúdrelé”. Skončili ako prostitútky. Máme preto skončiť so vzdelávaním, keď ich to môže zničiť? Nie. Musíme robiť naraz viaceré opatrenia, ktoré im pomôžu. Neexistuje jedno riešenie. Potrebujeme ťahať pomaly za mnohé špagátiky, lebo keby sme ťahali len za jeden alebo za jeden rýchlejšie ako ostatné, stavba by sa prevrátila

Čo budete ďalej robiť?

Teraz sa potrebujem tri mesiace vyspať. Ale určite sa nevrátim do advokátskej kancelárie. Myslím si, že nikto z nás absolventov sa nevráti tam, kde bol predtým, lebo by sme nemohli pokojne spávať.

Prečo?

Keď ste svedkom toho, aká tragédia sa deje vo vašej krajine, potrebujete s tým niečo robiť. V živote som mala veľa prekážok, ale mala som pri sebe ľudí, ktorí mi pomáhali ich prekonať a bolo o mňa postarané. Mám pocit, že ak by som to nedala ďalej, vybuchnem. Musím pomáhať deťom, ktoré nemali toľko šťastia ako ja.

Ako konkrétne?

Ostanem v neziskovej sfére. Chcem pracovať na kritickom myslení u mladých ľudí. Mala som možnosť pracovať tento rok s dobrovoľníčkami. Tri študentky z košického gymnázia prišli s iniciatívou, že mi budú pomáhať. Vzala som ich do školy pri osade, na výlety, robili sme dobrovoľnícke akcie... Tie dievčatá mali hlboko zažité stereotypy, že Rómovia sú tí smradľaví a špinaví, ktorí nám zavadzajú v MHD. Po skúsenostiach zo školy opustili stereotypy a začali aj rodine vysvetľovať, že rómske deti vôbec nie sú hlúpe, ale že sú zvedavé a majú potenciál. Chcem takto ďalej pracovať na pochopení druhej strany. Som presvedčená, že ľudia, ktorí dostanú tento vhľad už nikdy nebudú voliť kotlebovcov.

Má zmysel dva roky venovať svoj talent deťom a venovať im špeciálnu pozornosť, aby ste potom zo školy odišli a nechali deti opäť "svojmu osudu"?

Určite. Tie dva roky im môžu zmeniť život. Nacvičovala som s deťmi divadelné predstavenie, ktorého pointou bolo poukázať na to, že keď človek vidí problém, často odvráti oči, aby nemusel prevziať zodpovednosť. Väčšina učiteľov na konci predstavenia plakala a potom deťom hovorili, že neverili, že niečo také dokážu. Deti mi to nadšene zvestovali so slovami: “Pani učiteľka, oni nám neverili, ale teraz možno už ďalším budú veriť, pretože my sme to dokázali.” To sú také malé odkazy, vďaka ktorým verím, že som v nich zanechala niečo trvalé, s čím budú ďalej pracovať a na čom budú stavať.

Veríte teda, že neskĺznu do pôvodného štýlu života?

Keď sme nastupovali, upozornili nás, že možno nikdy neuvidíme výsledky našej práce. Je to tak. Na začiatku si povýšenecky myslíte, že dokážete s deťmi veľké veci. Ale ten progres je pomalý, postupujete po malinkých krokoch. Neviem, či a ako to tie deti zmení. Moja učiteľka na základnej škole mi povedala: “Keď už nevládzeš, ešte stále môžeš ísť aspoň na 50 percent.” To je veta, ktorú si opakujem celý život, tá žena vo mne jedinou vetou zanechala celú filozofiu. Verím, že aj moje deti, neskutočne vnímavé, s obrovským, podceňovaným potenciálom dokážu uchopiť to, čo som sa im snažila dať. Robím to s vierou, že ak som pomohla čo i len jednému dieťaťu k dobrému životu, malo to zmysel.

Anežka Marková (26)

Absolventka práva na Trnavskej univerzite v Trnave pracovala počas štúdia ako tzv. pouličný právnik, keď dva roky učila väzňov vo väzniciach právo na každý deň, aby sa vedeli začleniť späť do spoločnosti. Kariéru začala v advokátskej kancelárii Weis&Partners a pokračovala v SHM Partners. V roku 2015 vstúpila do programu Teach for Slovakia a odišla na dva roky učiť deti základnej školy v Plaveckom Štvrtku a neskôr v Šarišských Bohdanovciach. Po skúsenostiach s deťmi z rómskych osád plánuje ostať v neziskovej sfére a pomáhať s komunikáciou marginalizovaných komunít a búraní predsudkov majoritnej spoločnosti.

Teach for Slovakia - Učiť pre Slovensko

Program pod vedením Stanislava Boledoviča od roku 2014 posiela do zaostávajúcich škôl absolventov špičkových univerzít predurčených na vysoké miesta vo firemnej či štátnej exekutíve. Správna rada uplatňuje veľmi prísnu selekciu - z 200 až 300 uchádzačov vyberá každoročne desiatku najlepších. Najlepší z najlepších, najsilnejší z nadšených potom odchádzajú na dva roky učiť na školy, ktoré ťažko hľadajú učiteľov, ich žiaci pochádzajú z ťažkého sociálneho prostredia alebo nestíhajú bežné tempo vzdelávania. Tento medzinárodný program funguje v 40 krajinách sveta s mottom: “Aby raz všetky deti mali vzdelanie, ktoré im dá šancu uspieť v živote”.

  • Tlačiť
  • 7

Tagy Andrej Kiska, učitelia, vzdelávanie, žiaci