Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Tlačenie peňazí nie je riešením, hovorí prvý guvernér NBS

16.10.2012 | Michal Lehuta | © 2012 News and Media Holding

Rozpočtová politika v eurozóne dnes nie je reštriktívna, povedal v rozhovore pre TREND Vladimír Masár

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3

Dvadsiate výročie rozdelenia Československa, ktoré pripadá na koniec roka, bude zároveň aj štvrtým výročím konca slovenskej koruny. Tá v peňaženkách Slovákov kolovala necelých šestnásť rokov. Prečo a ako za rozdelila spoločná československá mena, keď politici pri delení federácie hovorili o menovej únii? Aké ponaučenia si z toho možno brať pre situáciu v dnešnej eurozóne? Odpovedal prvý guvernér Národnej banky Slovenska, Vladimír Masár.

Keď si spomeniete na roky 1992-93 a delenie Československa, čo vám prvé napadne?

Je to už dlhá doba. V čase keď som ja nastúpil do tých procesov, v septembri 1992, bolo už rozhodnuté, že Československo sa rozdeľuje. Ja ako profesionálny bankár som bol oslovený na podporu delenia bankového sektora. Na vrchole tej pyramídy bola prirodzene Štátna banka československá, kde ten balík peňazí bol najväčší.

Pri delení ČSFR sa predpokladalo, že nástupnícke krajiny môžu mať menu spoločnú. Kedy a prečo sa rozhodlo, že Slovensko bude mať vlastnú menu?

Z oboch strán federácie bola jasná snaha, aby ekonomické škody rozdelenia boli minimalizované. Budúce samostatné ekonomiky boli úzko previazané a prechádzali transformáciou, stratili exportné trhy. Bola tu snaha, aby sme ďalší stres minimalizovali. V menovej oblasti sme sa preto snažili zachovať spoločnú menu. V tom čase sme podpísali zmluvu, že minimálne šesť mesiacov po rozdelení bude platiť spoločná mena, a potom sa vyhodnotí jej fungovanie. Bohužiaľ, situácia sa vyvíjala kriticky, hlavne v devízovej oblasti. Druhý moment bola kredibilita dvoch štátnych subjektov na finančných trhoch. To vyústilo k debate o rozdelení meny. Spoločná koruna vydržala iba šesť týždňov od rozdelenia federácie.

Ako technicky prebehla menová odluka? V kontexte možného odchodu Grécka z eurozóny sa hovorí o katastrofe, ak by k tomu došlo...

Technicky to prebehlo pomerne rýchlo a jednoducho. Spoločné bankovky boli postupne sťahované do centrálnych bánk a boli okolkovávané buď českými alebo slovenskými kolkami, a znovu dávané do obehu. Preto počas určitej doby existovali aj spoločné bankovky, aj české a slovenské kolkované bankovky. Potom sa povedalo, že na obidvoch územiach už fungujú len české bankovky a slovenské bankovky. Špeciálny režim potom ešte platil pre výnimočné výmeny neokolkovaných bankoviek.

Vznikli pri kolkovaní nejaké špekulácie? Napríklad, že špekulanti si dali slovenské“ spoločné bankovky okolkovať ako české v nádeji, že česká koruna po odluke posilní?

Ani by som to nenazýval špekuláciami. Aj politici sa vyjadrovali k budúcemu kurzovému pomeru medzi budúcou českou a slovenskou korunou. Všeobecné očakávanie bolo, že slovenská koruna bude od začiatku slabšia a v ďalšom období bude oslabovať. To bol dôvod, že aj veľa občanov Slovenska si vymieňalo svoje československé bankovky za české, okolkované českými kolkami. Nakoniec to bolo vidno aj v objeme okolkovaných českých a slovenských bankoviek po rozdelení meny.

Elektronické peniaze vtedy ešte asi neboli veľmi rozvinuté. Dochádzalo však už k nejakým špekulatívnym prevodom?

Elektronické zostatky na účtoch boli menené podľa voľby majiteľa.

Nebol by to pri prípadnom odchode Grécka z eurozóny problém?

Záleží, akou cestou by Grécko išlo. To znamená, či by prešli na drachmu, národnú menu, alebo by mali nejaký duálny systém. Aj v prípade prechodu na národnú menu je pravdepodobné, že veľká časť obyvateľstva by naďalej verila skôr euru. Tak ako Slovensku pri začiatku vlastnej koruny hrozila dolarizácia, Grécko by bolo pod tlakom euroizácie. Obyvatelia aj podnikatelia by uprednostňovali depozitá a inkasá v eurách. Čiže ťažko povedať. Ale technicky by som v tom nevidel nezvládnuteľný problém.

Národná banka vznikla už 1.1. 1993, ale nemala ešte všetky kompetencie, dokonca ani sídlo, chýbali jej odborníci. Aké boli prvé týždne, mesiace, NBS?

Proces vzniku Národnej banky Slovenska bol naozaj komplikovaný. Očakávali sme, že to pôjde pod manažmentom bývalej Štátnej banky československej, ale budovanie novej Slovenskej centrálnej banky nezodpovedalo našim očakávaniam. Preto vláda SR koncom roka 1992 mňa ako prvého námestníka ministra financií vymenovala za splnomocnenca vlády pre zriadenie NBS a následne vytvorila Výbor pre zriadenie NBS. Väčšina členov výboru sa neskôr stala členmi prvej Bankovej rady NBS. Táto skupina pripravovala budúcu národnú banku, kde sa v podstate začínalo od nuly, nakoľko funkcie bratislavskej pobočky ŠBČS zďaleka nedosahovali to, čo sa od centrály budúcej národnej banky očakávalo.

Ako si Národná banka Slovenska získala dôveryhodnosť? Pri delení spoločnej hokejovej reprezentácie išiel český tím do skupiny A, slovenský do skupiny C. Bolo to podobne aj s národnými bankami?

Začínalo sa od nuly a to súviselo aj s kredibilitou. Mnohé symboly Československa zostali Českej republike, napríklad vlajka. Na druhej strane Slováci akoby si nechceli osvojiť spoločnú históriu, akoby sa od nej chceli dištancovať. Toto spôsobilo aj určité reputačné manko. Počas mojich zahraničných ciest som sa často stretával s otázkami typu prečo sme sa odtrhli od Československa. Zahraničie vnímalo Českú republiku ako pokračovateľov spoločného štátu a nás ako tých, čo sa od neho odtrhli. Naša čitateľnosť bola nižšia čo sa odrazilo aj v nižšej dôveryhodnosti.

NBS na začiatku korunu fixovala voči košu vybraných mien. Ako sa to darilo s minimom devízových rezerv?

Jeden problém bol nedostatok devízových rezerv. Vtedy sa za minimum považoval objem vo výške trojmesačného dovozu. Slovenská malá otvorená ekonomika, vtedy extrémne previazaná na českú, a zhoršujúca sa platobná bilancia, ako aj neukončené rozhovory o nástupníctve SR v rámci MMF a Svetovej banky boli faktormi, ktoré boli pre stabilitu meny kritické. Problém s Českou republikou sme vyriešili tak, že sme zaviedli akoby clearingový kurz a devízovo sa vyrovnával iba prebytok alebo schodok. Druhá vec bola stabilizácia makroekonomiky. V inflačnom prostredí s devalvačnými očakávaniami sme sa museli vyhnúť inflačno-devalvačnej špirále. Pre stabilizáciu makroekonomického prostredia i kredibilitu meny sme zafixovali korunu ku košu tvrdých mien a zároveň znižovali infláciu.

To niekoľko rokov fungovalo, ale neskôr sa prešlo k plávajúcemu kurzu. Čo k tomu viedlo?

Pre trh je samozrejme prirodzenejší floating ako fix. Keď sme dospeli k názoru, že sú tu predpoklady pre floating, prešli sme naň. Devízové rezervy i kredibilita NBS už boli výrazne vyššie.

V deväťdesiatych rokoch boli úrokové sadzby vysoké. Bolo to bojom proti inflácii alebo reakcia na uvoľnenú rozpočtovú politiku?

Bolo tam viac faktorov. Inflácia bola jedným z nich. Ak sme chceli zabrániť dolárizácii ekonomiky, museli sme držať atraktívnosť koruny vyššími úrokovými sadzbami. Aby tie boli nad mierou inflácie. Vo všeobecnosti si myslím, že úroková politika, ktorá zvýhodňuje dlžníkov pred veriteľmi, nie je správna.

Čo je ale dnešná politika v eurozóne...

Presne. Kríza z roku 2008 súvisí s takouto politikou. Ďalšia naša pohnútka vyšších sadzieb bola motivácia k depozitám. Slovenská ekonomika mala vtedy veľmi málo finančných zdrojov. Vyšší dopyt po zdrojoch ako ich ponuka bol tiež jeden z faktorov vyšších úrokových sadzieb z úverov.

Dnes je situácia v eurozóne skôr opačná. Rozpočtová politika je reštriktívna. Má na ňu ECB reagovať uvoľňovaním menovej politiky?

Nenazval by som rozpočtové politiky pri takých deficitoch za reštriktívne. V deväťdesiatych rokoch centrálna banka vyjadrila svoj jasný postoj k vládnej garnitúre v názore na ďalší vývoj verejných financií. Odrazilo sa to vo vysokých úrokoch aj pre verejnú správu. Ale bol to správny krok. Primälo to politikov k tomu, aby si uvedomili, že riešenie nie je v tlačení peňazí, ale v zefektívnení verejnej správy.

To je otázka nezávislosti centrálnej banky...

Otázku priameho financovania vlády som pri pripravovaní zákona o NBS považoval za kľúčovú. Bolo zadefinované, že financovanie vlády národnou bankou bude obmedzené na päť percent minuloročných príjmov štátneho rozpočtu. Ak si vláda potrebovala požičať viac, musela ísť na trh. A ak jej trh nedôveroval, tie peniaze nezískali. To bolo tiež prvkom za úspechom slovenskej koruny. Nedostatok hodnôt sa nedá riešiť tlačením peňazí. O tom treba presvedčiť politikov.

Vladimír Masár dnes pôsobí ako prezident slovenskej kancelárie audítorskej a konzultantskej spoločnosti Deloitte.

O téme rozdelenia československej meny písal TREND v aktuálnom vydaní 40/2012 v článku Šesť týždňov spoločnej meny.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 3