Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Ivan Jakabovič: Využili sme, že ostatní nemali prehľad

26.08.2003, 15:46 | Rado Baťo | Gabriel Beer

Finančná skupina J&T potláča agresívne postoje. Spolumajiteľ Ivan Jakabovič vidí jej budúcnosť v bankovníctve.

  • Tlačiť
  • 17

Čo je dnes skupina J&T?

Je to medzinárodný holding s matkou na Slovensku a finančným jadrom, ktorým je česká J&T Banka. Sme finančná skupina, ktorá sa orientuje na bankový biznis, privátnu firemnú klientelu a developerskú činnosť v oblasti nehnuteľností. Naša história je stará desať rokov. Holding je kontrolovaný štyrmi ľuďmi. Mnou, Jozefom a Patrikom Tkáčom a Petrom Korbačkom, ktorý je zodpovedný za oblasť developerstva. V zásade je centrom celého holdingu firma J&T Finance Group, spoločnosť so základným kapitálom jedna miliarda korún.

Na vrchole pomysleného akcionárskeho rebríčka skupiny je však verejná obchodná spoločnosť Techno plus, ktorú si delíte vy s Jozefom Tkáčom.

Verejná obchodná spoločnosť je len zastrešením fyzických osôb. Nehľadajte za tým záhady, je to iba právna schéma, ktorú sme potrebovali napríklad pre banky. Bolo totiž nevyhnutné odhaliť im, kto sú reálni vlastníci skupiny a aká je jej štruktúra. Nehovorím, že je to ideálna podoba a myslím, že ju ešte budeme dočisťovať.


Keď sme sa pýtali na to, čo je J&T, mysleli sme aj na hodnotu skupiny. Aká je?

Ťažko vyčísliteľná. Súčasná účtovná bilančná suma holdingu je približne trinásť miliárd korún. Je v ňom veľa políčok pre rôzne spoločnosti, ktoré majú rôzne projekty. Najdôležitejšia v holdingu je J&T Banka v Prahe, ktorú sme získali v roku 1998. Je to bývalá Podnikateľská banka, ktorá prešla konkurzom a vyrovnaním a v tendri sme po nej získali bankovú licenciu. Bol to výrazný pokrok v rámci celej skupiny. Našu budúcnosť vidím vo väčšej orientácii na bankovníctvo. To považujem za najväčší rozdiel medzi nami a ostatnými skupinami na Slovensku. Sme česko-slovenská a banková skupina.

V štruktúre máte aj holandské a cyperské spoločnosti. V nich vykazujete reálne zisky?

Máme ich aj z daňových dôvodov, ale aj preto, aby sme v západnej Európe mali právnickú osobu, ktorá nás tam bude zastupovať a vystupovať v našom mene. Reálny zisk vykazujeme v skupine, v jej rôznych spoločnostiach. Projekty sa snažíme umiestňovať aj tak, aby sme ich daňovo optimalizovali, pretože výnos sa skladá aj z daňovej optimalizácie. Ale nevyužívame rovnaký model ako napríklad Penta. Je to preto, aby sme sa smerom k bankám vedeli čitateľne prezentovať. Keby sme mali materskú firmu niekde na Cypre, bol by to problém. Pre nás ako bankovú inštitúciu by to bolo nevhodné.

Ako ste sa dali dokopy?

Patrika Tkáča som prvýkrát videl v prípravke na matematické gymnázium. Dali nás spolu do lavice, v ktorej strede sme si nakreslili čiaru, aby sme si každý vyznačili svoju zónu... Vôbec, dodnes v našej skupine pôsobí asi desať ľudí, ktorých poznáme ešte zo školy. S Petrom Korbačkom sme sa dali dokopy až počas biznisu. V období, keď sa kupovali fondy, bol aktívny na kapitálovom trhu. Robili sme pre neho nejaké nákupy. Potom prišiel prvý developerský projekt, ktorým bola výstavba nadštandardných víl na Drotárskej ulici v Bratislave. Dohodli sme sa na založení J&T Global. Dnes je to najúspešnejšia slovenská developerská spoločnosť.

Ako veľmi vám v rozbehu pomohol Jozef Tkáč, ako niekdajší prezident Investičnej a rozvojovej banky (IRB)?

Predstavte ten odstup, keď 20-roční chalani prídu rokovať so starými klasickými manažérmi. Jozef Tkáč bol garantom našej dôveryhodnosti a zo začiatku nám otváral dvere. Realitou je, že jeho meno nám na štarte veľmi pomohlo.

A sama IRB?

Skoro každý si myslí, že sme vyrástli na IRB. Nie je to pravda. Robili sme obchody s bankou, nie obchody na úkor banky. Bolo to vždy v zmysle štandardných zmlúv, museli sme plniť všetky záväzky. Ešte striktnejšie sme museli dodržiavať všetky pravidlá, pretože každý nás mohol automaticky podozrievať z personálnych prepojení.

Začiatky J&T sú spojené s kupónovou privatizáciou.

Začiatky J&T sú spojené s nákupmi akcií od DIK-ov. Mali sme vzťahy na dílingoch, kupovali sme cez inzeráty a chodili na stredisko cenných papierov prevádzať akcie. Stretali sme sa tam napríklad s Pentou. Bol to taký prvý konkurenčný boj. Išlo o to, kto vybaví lepšie prevody, kto bude mať lepší kontakt v zákulisí, aby sa dalo prevádzať čo najviac akcií, čím skôr. Tam sme zarobili prvé milióny.

Zlomovým obchodom bola pre vás nesporne kúpa investičného fondu Creditanstalt IF v roku 1996. Ako k tomu prišlo?

Creditanstalt bol jeden zo zlomových obchodov. Zo začiatku sme vo fonde ovládli okolo päť až sedem percent a začali sme sa zaujímať o balík, ktorý vlastnila Bank Austria Creditanstalt [BACA]. Našou výhodou bolo, že sme sa vedeli dohodnúť s IRB. Na mandátnu zmluvu nám zabezpečila kúpu fondu aj dôveru BACA. Museli sme jej za to zaplatiť 15 miliónov korún. Rakúska banka bola konzervatívna, nechcela rokovať priamo s nami. Boli sme pre nich len malý obchodník s cennými papiermi.

    Ivan Jakabovič (30) sa narodil v Bratislave. V roku 1997 absolvoval Fakultu hospodárskej informatiky na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Profesionálnu kariéru začal v roku 1992 v spoločnosti Procter & Gamble. Po založení J&T Securities, s.r.o., spolu s Patrikom Tkáčom sa v roku 1994 stal jej konateľom. Postupne, ako sa skupina rozrastala, pôsobil v štatutárnych orgánoch viacerých jej spoločností. Od roku 1999 je podpredsedom Predstavenstva J&T Finance Group, a.s., ktorú označuje za jadro celej skupiny J&T.


Úverovala vás IRB pri tomto obchode?

Áno, ale nie v plnom rozsahu. Transakcia mala hodnotu tristo miliónov korún a IRB nám kryla prostredníctvom repo obchodu dvesto miliónov. Ostatné peniaze sme zozbierali z vlastných zdrojov a od našich klientov. Od BACA sme kúpili 29 percent akcií, spolu sme teda ovládli 35 percent Creditanstaltu IF. Po vyhlásení verejného prísľubu, po vyše tisíc korún za akciu, sme podiel zvýšili na 40 percent. Podarilo sa nám ovládnuť fond v hodnote šesťsto miliónov korún. Ostatní akcionári boli rozdrobení, portfólio fondu bolo likvidné. Celú našu skupinu to posunulo o krok dopredu, pretože sme s týmto majetkom mohli ďalej pracovať. BACA mala podmienku, aby sme fond premenovali. Zmenili sme názov na Stredoeurópsky investičný fond a následne sme ho zlúčili so Stredoeurópskou akciovou spoločnosťou [SAS].

Zlučovanie bývalých fondov s akciovými spoločnosťami je dodnes vnímané ako kontroverzný krok...

Je to tak vnímané, ale nebolo to protizákonné. Malí akcionári to mohli chápať tak, že sme fond ovládli bez akéhokoľvek ich súhlasu. Na druhej strane môžem povedať, že sme ovládli fond, ktorý mal vnútornú hodnotu na akciu niekde okolo dvetisíc korún a vnútorná hodnota akcií SAS dnes korešponduje s touto sumou. Neexistuje ani jedna transakcia, v ktorej by sme akcionárov poškodili. Keby ste vy mali pod kontrolou šesťsto miliónov korún, asi by ste ich tiež hneď nevyplatili ostatným akcionárom, ale mali by ste záujem s nimi pracovať. Tak sme to urobili. V období, keď sme nemali toľko zdrojov ako v súčasnosti, to bolo dôležité.

V roku 2001 SAS zvýšila základné imanie. Takým spôsobom ste si definitívne potvrdili ovládnutie firmy?

Áno. Priznám sa, že určitým spôsobom sme využili to, že ostatní akcionári nemali prehľad. Mnohí ľudia doteraz nevedia, aké akcie vlastne majú.

Nebolo to zneužitie situácie, ktorú spôsobila aj zlá legislatíva?

Ťažko hovoriť o tom, že išlo o zneužitie. Zákony nás v tom, čo sme robili, neobmedzovali. Presne takýmto spôsobom vyrástli na Slovensku aj ďalšie finančné skupiny. Legislatíva nám umožnila robiť takéto kroky a my sme potrebovali ísť dopredu.

Ako sa SAS stala akcionárom J&T Finance Group?

SAS od začiatku financovala všetky aktivity J&T, poskytla v prvých rokoch skupine finančné prostriedky. Neskôr akcionári SAS, čo sme v podstate boli my, rozhodli o kapitalizácii pohľadávok k J&T Finance Group. Hodnota majetku v SAS rástla s hodnotou našej skupiny.

To je zaujímavý obrat. Najskôr bola SAS aktívom J&T, potom sa J&T stala aktívom SAS.

Podľa mňa je to čitateľné. Bolo veľa otázok, prečo SAS neprezentujeme navonok, prečo neukazujeme, aké robí aktivity. Lenže v podstate to robíme, lebo hovoríme o aktivitách J&T. Každý náš projekt tvorí hodnotu pre akcionárov SAS.

To je diskutabilné. Keďže od roku 1996 akcie SAS nie sú verejne obchodovateľné, výnosy pre ostatných akcionárov, o ktorých hovoríte, sú veľmi teoretické.

Poslali sme všetkým majiteľom akcií direct mail, kde mohli získať informácie o firme. Mali sme aj bezplatnú linku, kde sa všetci mohli dozvedieť o hodnote SAS, o jej majetku. Okrem toho sa nám ozývali sami akcionári, ktorí svoje akcie chceli predať.

Koľko je vlastne drobných akcionárov SAS?

Odhadujem, že rádovo do 20-tisíc. Aktívna komunikácia prebieha možno s desiatkou akcionárov. To sú takí, ktorí prídu aj na valné zhromaždenie. Tisíce akcionárov sú pasívne a ani nevedia, čo vlastnia. Potrebujeme si vyčistiť portfólio akcionárov.

Vlani valné zhromaždenie SAS rozhodlo o odkupe vlastných akcií po 180 korún. Tento rok v júni zasa zmenu podoby akcií zo zaknihovaných na listinné. To je spôsob čistenia portfólia?

Viem, že vznikli polemiky, prečo valné zhromaždenie rozhodlo o cene 180 korún. No práve preto, lebo existujú akcionári, ktorí sú ochotní za takúto cenu predávať. Zrátali sme to a vyšlo nám, že aj pri takejto sume predali svoje akcie približne štyri percentá ich majiteľov. Bolo by nelogické, ak by som týmto akcionárom dal čo len o korunu viac. Zároveň sa takto zvýšila vnútorná hodnota akcií pre tých, ktorí zostali. Naša politika je hrať na rast hodnoty akcie, a nie na vyplácanie dividend.

Na akcie máte predkupné právo, ponuka znie 180 korún. Vnútorná hodnota akcií je pekná vec, ale v tejto situácii v podstate irelevantná.

Predkupné právo je ochrana. Kontrolujeme 80 percent akcií SAS a radi by sme mali pod kontrolou aj tých zostávajúcich dvadsať percent. Zvolili sme si tvrdú politiku. Nepustím si do firmy špekulantov, aby deštruovali to, čo sme za tie roky postavili. Naším záujmom je mať pod kontrolou všetkých, ktorí chcú akcie SAS predať. Chceme ich vykúpiť.

A čo tá zmena podoby akcií?

Kontaktujeme sa s akcionármi. Tí, ktorí sa neozvú, dostanú trikrát výzvu, aby si prišli prevziať listinné akcie. Ak prídu, môžeme sa dozvedieť, či majú záujem so spoločnosťou pôsobiť alebo chcú akcie predávať. Zistíme zároveň aj cenu, za ktorú sú ochotní svoj podiel predať. Ak to bude 180 korún, okamžite to kúpime. Chceme, aby vo firme zostali akcionári, ktorí poznajú vnútornú hodnotu akcií, vedia, čo spoločnosť robí. Tie listinné akcie, ktoré si nikto nepríde vyzdvihnúť, predá SAS formou aukcie a ich majiteľom pošleme peniaze.

Nebola by však napríklad možnosť verejne obchodovať s akciami SAS férovejšou ponukou pre ostatných, aby z firmy vystúpili? Prečo to nechcete?

Lebo nepoznáme našich akcionárov.

Veľké firmy predsa nepotrebujú poznať všetkých akcionárov.

Ak bude vyčistené portfólio akcionárov, nevylučujem, že tieto akcie raz pustíme na verejný trh. Budeme vedieť, že sa bude obchodovať za reálne ceny a bude obchodovať iba ten akcionár, ktorý bude sledovať hospodárenie spoločnosti.

O konaní valného zhromaždenia SAS informujete formou vývesnej tabule v sídle firmy. Takto sa správa česko-slovenská a banková skupina?

Robíme to, čo nám prikazuje zákon a stanovy spoločnosti. Preto nemusíme zvolávať valné zhromaždenie prostredníctvom informácií v médiách. Informujeme o tom v sídle spoločnosti na vývesnej tabuli. Robíme to, odkedy sme SAS získali.

Nie je to smiešne? Veľká firma oznamuje konanie valného zhromaždenia na tabuli...

Práve výmenou akcií dosiahneme to, že budeme mať povinnosť posielať každému akcionárovi doporučený list, pozývať ho na valné zhromaždenia. Komunikácia bude intenzívnejšia ako doteraz. Akcionárov si konečne pritiahneme k sebe a budeme s nimi môcť otvorene hovoriť o majetku, ktorý vlastnia.

Poďme ešte späť, 20-tisíc akcionárov a vývesná tabuľa?

Posielal som akcionárom päť direct mailov, z toho 90 percent akcionárov, ktorí sa ozvali, mi predalo akcie...

Obsahovali tieto direct maily aj informácie o konaní valného zhromaždenia?

Nie. Bola v nich informácia o spoločnosti, akú má hodnotu, akým spôsobom patrí do skupiny J&T. Každý, kto sa nám ozval, nemal iný záujem, len predať akcie. To bol pre mňa signál, že takýchto akcionárov nechcem mať v spoločnosti. Sú to ľudia, ktorí nevedia, akú hodnotu majú ich akcie. Preto, aby som si celý proces kontroloval, robím to transformáciou akcií na listinné.

Povedzme, že v SAS zostanú len akcionári, ktorí sa v tom vyznajú. Ale aj ten najrozhľadenejší z nich bude vašim rukojemníkom a vnútorná hodnota akcie bude pre neho stále iba čisto teoretický zárobok.

Musíte si uvedomiť, že sme 80-percentný vlastník. Viem, že sa na to pozeráte cez práva tisícok akcionárov, ktoré by som mal obhajovať. Keď akcionári budú chcieť získať informácie o spoločnosti, budú mať záujem prísť na valné zhromaždenie, ja ich tam len privítam. Dám im všetky informácie, lebo som neurobil ani jednu transakciu, ktorá by ich poškodila.

Ale je im to nanič...

Prečo by im to malo byť nanič?

Lebo aj keby sa v tom vyznal, ani tak mu nedáte viac ako 180 korún.

Každý mohol akcie doteraz kedykoľvek cez stredisko cenných papierov predať. Pred rokmi sme urobili verejný prísľub za vyše tisíc korún na akciu, kde sme si splnili zákonnú povinnosť. V tom čase za najzaujímavejšie ceny. Trh sa, keď ešte akcie boli na burze, vždy pohyboval okolo dvesto korún. Znamená to, že cena nikdy nebola vyššia, ako je tých 180 až dvesto korún. V budúcnosti, keď akcionári budú mať záujem predávať za vyššiu hodnotu, možno zvážime, koľko sme ochotní platiť. Bohužiaľ, nemôžem sa k tomu stavať ľudomilne.

Teda ostatní sú vašimi rukojemníkmi.

Môžu mi tie akcie kedykoľvek predať, a ak nebudem mať záujem, môžu ich predať kdekoľvek inde.

V Slovnafte je minoritným akcionárom J&T. Nie je konanie MOL porovnateľné s vaším konaním v SAS?

Určite áno. Nerobil by som v ich koži asi nič iné. Presne v tom je logika celej tej veci. Využívame všetky dostupné právne možnosti, používame všetky argumenty. Takisto MOL využíva svoje možnosti a chápem ich. Pravdepodobne aj MOL chápe naše kroky. Podnikáme právne úkony, aby sme všetky orgány presvedčili o tom, že MOL musí vyhlásiť verejný prísľub. Protistrana robí všetko preto, aby to nemusela urobiť. Akcionár so 16-17 percentami akcií však nemôže byť ignorovaný. Okrem toho akcie Slovnaftu majú pre nás oveľa vyššiu hodnotu, ako je predpokladaný verejný prísľub, či to bude 1 200 alebo 1 500 korún za akciu.

V čom je pre vás hodnota Slovnaftu vyššia? Poraďte aj malým akcionárom SAS, ako sa k svojmu majetku stavať?

Je to práve tou vnútornou hodnotou. Pre mňa je to aktívum, ktoré viem využiť napríklad ako záloh v banke, môžem s ním pracovať.

Lenže v tom je asi medzi Slovnaftom a SAS rozdiel.

V čom?

Keď prídem s akciou SAS do banky, založí ju za dvetisíc korún?

Chcel by som, aby v budúcnosti bola kvalita akcií taká, že by ich banka ako záruku mohla akceptovať.

Akcie Slovnaftu ste získali v rámci vlaňajšieho delenia „koristi“ s Istrokapitálom a Pentou. Keď sa na to pozeráte spätne, ste spokojný?

Áno, model delenia bol urobený tak, aby bol spokojný každý. Veď Slávo Hačšák [člen Predstavenstva Penty Group] vám to v rozhovore opísal. My sme sa s Istrokapitálom rozhodli pre možnosť stavať ponuku a druhá skupina – Penta – si z nej vyberala. Súčasťou výmeny bola aj určitá suma v hotovosti, na ktorej sme sa chvíľu nevedeli dohodnúť. Nakoniec sa to vyriešilo tak, že namiesto spornej sumy nám Penta kúpila Ferrari. Takže som spokojný, myslím si, že stav vyhovuje všetkým. S Istrokapitálom máme viac priateľské vzťahy, naše aktivity napríklad v bankovom sektore sú príbuzné. Viete veľmi dobre, že v určitom období bol náš konkurenčný boj s Pentou dosť výrazný. Potom sme zakopali vojnovú sekeru a naše dnešné vzťahy sú konkurenčne korektné.

Prečo vám Národná banka Slovenska nechce dať na Slovensku bankovú licenciu?

Chápem to tak, že finančné skupiny na Slovensku začali byť vnímané ako veľkí dravci. Vyhrávali všetky projekty, do ktorých vstúpili, vyhrávali súdne spory. Bankový biznis je historicky veľmi konzervatívny, a každý, kto chce doň vstúpiť, sa musí týmto štandardom prispôsobiť. V súlade s takýmto modelom správania by sme chceli prezentovať každú našu aktivitu. Nemáme už záujem vystupovať agresívne, výnimkou je v súčasnom období ešte Slovnaft. Ale tu naozaj ide skôr o hru medzi nami a MOL, kde sme sa snažili naše argumenty nahlas povedať a mediálne prezentovať. Národná banka nás však mohla vnímať ako agresívnu skupinu. Myslím si, že chápem aj ich rozhodnutia, keď nám nechceli dať bankovú licenciu.

Nemôže byť problém aj v osobe Jozefa Tkáča? IRB, v ktorej pôsobil, veľký úspech nezaznamenala...

To je história, ktorú nám pripisujú médiá. Mám úplne opačný názor. Pána Tkáča si veľmi vážim ako človeka aj manažéra. Ako som povedal, veľmi nám pomohol a jeho vzťahy sú dodnes pre skupinu priam nenahraditeľné. Podľa mňa vstupom rezešovskej skupiny do IRB...

Oni si dosť sťažovali na to, v akom stave IRB našli...

Nechám to na vaše subjektívne hodnotenie. Možno kedysi plakali aj nad VSŽ... Sami sme vlastnili šesť percent IRB a investovali sme do toho nie málo peňazí. Mali sme tento podiel práve preto, lebo sme verili v jej úspešnú budúcnosť. Predbehli nás, mali na to lepšie pozície.

Domácim finančným skupinám sa v ostatných rokoch vôbec ťažko dostáva do bánk. Istrokapitál mal napríklad v Poštovej banke dosť kľukatú cestu. Prečo ste si vy nevybrali takýto spôsob?

Mali sme možnosť vstúpiť do Poštovej banky, nakoniec sme nevstúpili.

Prečo?

Z finančného hľadiska sa nám to nezdala vhodná investícia.

A dnes?

O Poštovú banku sme sa chceli uchádzať, keď Slovenská konsolidačná vypísala tender na predaj svojho podielu. Keďže sme nemali šancu prejsť cez národnú banku a získať povolenie, túto aktivitu sme stiahli.

Ale záujem mať na Slovensku banku trvá. Myslíte si, že sa vám podarí získať novú licenciu?

Dúfam. Chceli by sme podľa vzoru českej J&T Banky aj na Slovensku založiť privátnu banku, ktorá by sa zamerala na privátnu klientelu a firemný biznis.

Prečo vás v Česku akceptovali ako majiteľa banky a na Slovensku nie. Mohlo to súvisieť s vašimi obchodmi, napríklad transakciami s Devín bankou?

Veľa projektov, ktoré sme robili, bolo zbytočne premedializovaných. Práve to mohli byť argumenty, ktoré vplývali na rozhodnutie národnej banky. Ale dodnes neexistuje transakcia, v ktorej by sme porušili zákon. Všetky prechádzali právnymi analýzami a všetky naše kroky boli v zmysle zákona.

A čo Drôtovňa alebo kauza Trio sporenie, vkladnej knižky, ktorú vymyslela Slovenská sporiteľňa a jej chybnou konštrukciou mohli na zaujímavých výnosoch zarobiť aj veľké finančné skupiny. Dosť dôvodov na odradenie národnej banky...

Určite áno. Vyzerali sme ako agresívna skupina, ktorá takéto správanie mohla preniesť aj do bankového sektora. Teraz sa už takéto aktivity snažíme vysvetľovať, argumentujeme, že robíme korektné obchody.

Trio sporenie ste riešili dohodu so sporiteľňou. Pokiaľ si pamätáme, súčasťou dohody bolo aj informačné embargo. Ešte stále platí?

Dobre si pamätáte.

Takže nemôžete povedať, koľko ste na tom zarobili? Podľa našich informácií ste vložili niekoľko stoviek miliónov korún...

V tejto veci sa naozaj nemôžem vyjadriť.

Polícia začala vyšetrovať aj vaše transakcie s akciami Drôtovne Hlohovec. V akom štádiu je vyšetrovanie?

Nemám informácie, v akom stave je vyšetrovanie odvtedy, čo to bolo medializované. Urobili sme vtedy tlačovú konferenciu, kde sme všetko vysvetlili, rovnako ako sme to niekoľkokrát urobili pred vyšetrovateľom. Odvtedy sme v tejto veci neboli kontaktovaní.

A čo ďalšie vaše obchody z kategórie „agresívnych“? Nafta Gbely?

V Nafte sme vlastnili približne päť percent akcií, ktoré sme pôvodne chceli predať a zarobiť na arbitráži. Následne sme sa rozhodli, že dokúpime, čo sa dalo na trhu zohnať. Spolu s harvardmi a so skupinou okolo Slávie Capital sme ovládli okolo 35 percent akcií, ktoré sme predali dnešnému RWE. Nakupovali sme od tristo do osemsto korún za akciu, realizačná cena bola 1 450 korún. Drôtovňu poznáte, ovládali sme akcie, ktoré sme mohli predať aj skupine okolo harvardov, aj zahraničnému investorovi. Rozhodli sme sa, že ich predáme manažmentu. Ďalší vývoj okolo tejto firmy je zdrojom všetkých tých káuz, ktoré sa točia okolo J&T. Prišiel mi ešte na um „management buyout“ pre Váhostav, kde sme skúpili všetky podiely z trhu a predali sme ich skupine okolo manažérov Váhostavu. Ale pre nás dôležité projekty na Slovensku sú v súčasnosti investície do nehnuteľností. Najmä tu v Bratislave.

Koľko máte nainvestované v nehnuteľnostiach?

Sú to miliardy korún. Banky sa stavajú k financovaniu takýchto projektov pozitívne. Keď majú peknú ekonomickú štruktúru, sú postavené na dobrom mieste, tak vieme od bánk získať zdroje veľmi výhodne. 

           

Foto – Milan Illík

  • Tlačiť
  • 17