Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Narconomics: Drogové kartely pripomínajú Walmart a McDonald's

29.08.2016, 09:40 | Jozef Tvardzík | © 2016 News and Media Holding

Od roku 1998 počet ľudí, ktorí vo svete užívajú marihuanu a kokaín, vzrástol o polovicu, v prípade heroínu a syntetických drog sa počet narkomanov dokonca strojnásobil. V biznise s ilegálnymi drogami sa ročne otočí okolo 300 miliárd dolárov. Ak by bol narkobiznis krajinou, veľkosťou HDP by patril medzi 40-tku najväčších ekonomík. Efektívny a jednotný boj proti narkomafii sa nedarí presadiť, preto OSN tento rok vyzvala na prehodnotenie prístupu k drogovej problematike. Vojna proti drogám má pritom väčší rozsah než kedykoľvek v histórii. Možnosti polície (technické aj zákonné) neustále rastú, ale užívanie drog sa nedarí zastaviť. Ako je to možné?

  • Tlačiť
  • 0

Problém je v podstate jednoduchý: Vlády jednotlivých krajín riešia vojnu proti kartelom individuálne a neuvedomujú si, že drogy sú obrovským trhom, v ktorom sú dokonale využité procesy globalizácie.

Kartely nápadne pripomínajú nadnárodné spoločnosti, ktoré sa presúvajú za „lepším“ podnikateľským prostredím a majú identické problémy ako regulárne firmy: problémy s ľudským kapitálom, konkurenčnými firmami, s tvorbou ceny a presunom produkcie do offshore krajín, dodávateľským reťazcom, problémy s vysporiadaním sa s novou legislatívou či snahou ovládnuť trh cez princípy franchisingu.

Tom Wainwright mal to šťastie, že prežil. Tri roky pôsobil v Mexiku ako korešpondent týždenníka The Economist. Písal o miestnej ekonomike, politických škandáloch, korupcii, regulárnom podnikateľskom biznise, ale väčšinu času sa venoval drogovým kartelom.

Nedávno vydal cennú knihu Narconomics: How to Run a Drug Cartel, v ktorej detailne opísal ich fungovanie z podnikateľského pohľadu.

Kniha Narconomics od Toma WainwrightaZdroj: amazon.com

Štyri základy chyby v boji proti narkotikám

Každoročne sa na boj proti kartelom na celom svete vynaloží 100 miliárd dolárov (v USA je to pätina tejto sumy). Polícia a špeciálne protidrogové jednotky každý rok zatknú 1,7 milióna ľudí, štvrť milióna sa dostane do väzenia. Obrovské náklady ale nemajú zásadný efekt. Chobotnicu sa im nedarí zabiť. Boj proti narkomafii vedú politici, u ktorých absentuje ekonomická logika. „Všimol som si štyri základné chyby, ktoré robia vlády od La Paz až po Londýn,“ píše T. Wainwright.

  1. Prvou je snaha za každú cenu potlačiť stranu ponuky. V tomto prípade výrobu drog. Ekonomické poučky pritom hovoria, že väčší efekt by malo obmedziť stranu dopytu – spotrebiteľov. Zníženie ponuky drog na trhu len zvýši ich cenu, ale obmedzí ich spotrebu len minimálne (narkoman si k droge nakoniec cestu nájde).
  2. Druhou chybou je snaha robiť krátkodobé opatrenia na potlačenie trhu tvrdou silou. Oveľa väčší zmysel by boli investície do liečení narkomanov, vzdelávania odsúdencov vo väzniciach, aby sa nestali náborovým centrom pre kartely. Zároveň štát by mal vytvárať pracovné príležitosti na trhu práce pre kriminálnikov, ktorých prepustia na slobodu.
  3. Tretím omylom je regionálny boj proti narkobarónom. Ak jednotlivé krajiny nespolupracujú, kartely môžu siete rozložiť v inom štáte a po čase sa vrátiť do domovskej krajiny.
  4. Štvrtým a najväčším omylom podľa T. Wainwrighta je naivná predstava, že tvrdé postihy a prohibícia pomôžu. Niektoré americké štáty sa už odhodlali legalizovať marihuanu. Výsledkom nie sú prestrelky legálnych pestovateľov trávy, ani masívne rozšírenie drogovej závislosti. Legálni producenti drog navyše konkurujú drogovým kartelom, ktorým následne klesajú zisky, objemy pašovaných drog a počty nevinných obetí.

Prohibíciu je totiž možné chápať ako monopolizáciu odvetvia, tvrdí autor knihy. Vyhlásenie zákazu výroby, predaja a držanie drog znižuje logicky množstvo výrobcov a dílerov a vytvára špecifický typ podnikateľa - gangstra.

Vysoké ziskové marže (zodpovedajúce vysokej rizikovosti podnikania) spoločne s nemožnosťou riešiť problémy v rámci civilizovaných inštitúcií lákajú do biznisu presne ten typ ľudí, ktorí sa neboja riešiť konkurenčné a zamestnanecké spory so zbraňou v ruke.

Neprehliadnite

Ako vzniká cena

Na výrobu kilogramu kokaínu je potrebných 350 kilogramov sušených listov koky. Ich cena sa v Kolumbii pohybuje na úrovni 385 dolárov. Kilo kokaínu z nich vyrobených sa predáva následne v Kolumbii za 800 dolárov.

V čase, keď je kokaín exportovaný z Kolumbie, jeho hodnota nárazovo narastie na 2 200 dolárov, ale to je len začiatok. Keď droga dorazí do USA, kilo kokaínu už stojí 14 500 dolárov. Následne sa droga rozdistribuuje medzi miestne zložky dílerov – cena opäť narastie na 19 500 dolárov.

Díleri si navýšia cenu svojho rizika a drogu posunú medzi pešiakov - dílerov na uliciach. Medzitým sa cena toho istého kilogramu kokaínu navýši na 78-tisíc dolárov.

Lenže díleri nepredávajú 100-percentný kokaín najvyššej kvality. Keďže na trhu majú díleri monopol, nepotrebujú top kvalitu a kilo kokaínu ďalej riedia s inými syntetickými látkami. Následne sa rozpredávajú dávky po gramoch, ktorých cena sa pohybuje okolo 150 až 200 dolárov.

Na retailovom trhu tak celá sieť zarobí okolo 122-tisíc dolárov (sú tam prirodzené strany v súvislosti s predajom). Rozdiel medzi cenou kokaínu, ktorá opustila brány pestovateľa koky a maloobchodnou cenou v USA sa zvýšila o neuveriteľných 30-tisíc percent.

Cena primárnej suroviny tvorí z celkovej tržby len 0,2 percenta. Samozrejme obrovská marža zohľadňuje fakt, že predaj kokaínu je vysoko riziková záležistosť a zahŕňa náklady na transport, uplácanie úradníkov až po financovanie vrážd.

Kartely sa inšpirovali Walmartom

Základným pilierom výroby kokaínu sú pestovatelia drogy. Na rozdiel od narkobarónov si neužívajú prepychové haciendy, luxusné autá ani gýčové pozlátené samopaly.

Sú to chudobní farmári, ktorí denne zarábajú dva doláre a bojujú o holé prežitie. V boji proti narkotikám vlády andských štátov nasadzujú hrubú silu, aby pestovaniu koky zabránili. Farmári sú v prvej línii. Polia s kokou sa buď vypália alebo sa striekajú herbicídmi. Každý rok sa cielene zničí úroda koky v rozlohe asi 220-tisíc hektárov.

Napriek obrovským škodám na plantážach sa cena gramu kokaínu v USA záhadným spôsobom nehýbe a pohybuje sa na stabilnej úrovni od 150 do 200 dolárov za gram.

T. Wainwright hovorí o takzvanom „efekte balóna“. Ak sa balón stlačí na jednej strane, vyduje sa na inom mieste. To isté platí aj pre narkomafiu, ktorá sa elegantne presunie do iného štátu a potom sa opäť vráti, keď sa situácia upokojí.

Stačí sa pozrieť na rebríček Doing Business, ktorý porovnáva kvalitu podnikateľského prostredia. Kartely sa ním riadia presne ako normálne firmy. Len s tým rozdielom, že sa na ratingy krajín pozerajú z opačného konca. Hľadajú a presúvajú sa do krajín, v ktorých je najväčšia korupcia, politická nestabilita a slabé verejné inštitúcie - od súdov, cez policajné zložky až po parlament. Na konci rebríčka sa preto nie náhodou nachádzajú El Salvador, Guatemala či Honduras.

To ale na vysvetlenie nestačí. Ako je ekonomicky možné, že cena kokaínu nerastie napriek tomu, že straty z likvidácie koky sú enormné (zničí sa asi polovica úrody) a na svete je podľa dát OSN relatívne stabilné množstvo narkomanov (dopyt je teda stabilný)?

Dôvodom je, že drogové kartely sa v istej miere podobajú na najväčší maloobchodný reťazec na svete – Walmart. Má obrovskú silu a dokáže svojich dodávateľov ekonomicky žmýkať a diktovať im obchodné podmienky. „Ak potrebuješ osloviť čo najväčšie masy zákazníkov, musíš ísť do Walmartu,“ napísal T. Wainwright. Walmart sa na americkom trhu správa v zásade monopolne. Pokiaľ sa firma s produktami nenachádza v jeho sieti, má to v boji s konkurenciou vopred prehrané.

Americká sieť si to dobre uvedomuje, preto tlačí na čo najnižšie ceny, ktoré sekundárne ovplyvňujú tlak na produktivitu práce a šetrenie. „To ale spôsobuje ťažkosti dodávateľom. Ak je zlá úroda a náklady na produkciu rastú, stavte sa, že ich pokryjú farmári, ale nie supermarket alebo zákazník,“ tvrdí autor knihy.

To isté aplikovali do praxe aj kartely. Pokiaľ vláda časť produkciu koky vypáli alebo zničí postrekmi, náklady na tieto straty znášajú v plnej miere farmári. Kartely sa správajú ako veľké supermarkety, ktoré majú na trhu dominantné postavenie – koku len zabalia a predávajú zákazníkom.

Pri podmienkach normálneho trhu by farmári boli schopní predávať svoj produkciu tomu, kto ponúkne najvyššiu cenu. Pre trh s drogami to ale neplatí. Každý región je obsadený monopolným hráčom, preto ak farmár chce svoj produkt predať, musí sa prispôsobiť obchodným podmienkam.

Čo je ale najpodstatnejšie: Rozhodnutie vlád Latinskej Ameriky, ktoré sa snažia ničením plantáži znižovať kartelom výnosy a predaj, má presne opačný efekt. Je to podobné, ako keď vlády bojujú proti obezite daňou zo sladených nápojov alebo tuku. V konečnom dôsledku daň postihuje najchudobnejších a najslabších spotrebiteľov.

Predstavme si hraničnú situáciu, v ktorej by pre zlé podmienky (zničenie úrody) museli kartely vykupovať koku od farmárov nie za 385 dolárov, ale za trojnásobne vyššiu cenu (1155 dolárov). Ďalej budeme predpokladať, že zvýšené náklady sa v plnej miere prenesú do vyššej ceny pre spotrebiteľa.

Primárne náklady na obstaranie koky sú pri kilograme kokaínu teda vyššie o 770 dolárov. V prípade, že sa týchto sedem stoviek rozptýli do vyššej ceny pre zákazníkov, tržby z predaja budú nie 122-tisíc ale 122 770 dolárov. Inými slovami: Aj keď sa náklady na nákup koky v Kolumbii strojnásobili, v najhoršom možnom scenári cena kokaínu pre konečného spotrebiteľa vzrastie o smiešnych 0,6 percenta. Je to niečo podobné, ako keby umelcovi zdraželi ceny farieb, ale obrazy predáva za niekoľko miliónov dolárov.

Oveľa efektívnejší spôsob boja je ponúkať farmárom alternatívu – možnosť pestovať iné plodiny, ktorých výkupná cena bude vyššia ako cena koky. O to sa už andské krajiny snažia. Zatiaľ bez výrazného zlepšenia.

Boj proti drogám nie je efektívnyZdroj: flickr.com/torbakhopper

Problémy so zamestnancami

Motivačné knihy pre manažérov tvrdia, že ľudské zdroje sú najhodnotnejším aktívom firmy. Ide o klišé tvrdenie, ktoré ale v plnej miere platí pre drogové kartely. Keď hľadá bežná IT firma nových zamestnancov, vypíše inzeráty, urobí reklamu a prehľadá sociálnu sieť LinkedIn.

Tento proces hľadania ľudí si ale ilegálny biznis s narkotikami nemôže dovoliť. Navyše kartely majú vysokú mieru fluktuácie (v tomto prípade vysoká úmrtnosť alebo väzenie), preto je nutné zabezpečiť kontinuálny nábor nových ľudí a ich zaškoľovanie. Každé zatknutie alebo úmrtie člena kartelu rozbieha nový kolotoč náboru nových ľudí.

Každoročne „odchádza do dôchodku“ približne 10-tisíc členov gangov, ktorých nahrádzajú juniori - ideálne sú to mladí ľudia zo stratenej generácie zvaní aj `ni estudian ni trabajan`(neštudujú ani nepracujú).

Ako a kde teda hľadať nových ľudí? Väčšina amerických krajín má vysokú mieru uväznených ľudí. Na čele sú USA, kde vo väzení skončí každý rok jeden zo 150 ľudí. Do väzenia sa v Spojených štátoch dostane pomerovo päťkrát viac ľudí (prepočítané na hlavu) ako v Británii, šesťkrát viac ako v Kanade a deväťkrát viac ako v Nemecku. Ročne stojí údržba amerických väzníc pre 1,6 milióna väzňov 80 miliárd dolárov. Ide o depresívne tvrdenie, keďže živenie jedného väzňa je drahšie ako pokrytie nákladov na jeho prípadné vysokoškolské štúdium.

O nič lepšie na tom nie sú ani andské štáty. Podmienky vo väzniciach sú hrozné. V roku 2012 požiar v preplnenej väznici v Hondurase zabil 350 odsúdených, v roku 2010 zomrelo pri požiari v Čile 81 väzňov. Vraždy a znásilnenie sú na dennom poriadku. Pred pár rokmi vo väzení členovia mexického kartelu Zetas zabili 44 členov konkurenčnej narkomafie tesne pred útekom z basy. V zásade sa s týmto faktom nič nerobí - veď väzenie má byť hrozné, aby si kriminálnici svoj trest pekne „užili“.

Väzenie sa ale preto stáva skvelým miestom pre HR každého kartelu. Príkladom je Carlos Lehder. Ešte v 60. rokoch ako mladý chlapec začal predávať marihuanu, neskôr sa zaplietol do biznisu s kradnutými autami. Polícia ho chytila a dostal sa do väzenia. Tu by jeho kariéra mohla skončiť. Lenže celu zdieľal s Georgom Jungom. Ten bol zaplatený do veľkého biznisu s drogami. Keď ich prepustili, začali podnikať spoločne. G. Jung mal know-how ako doviesť do USA drogy lietadlom, C. Lehder mal zasa kontakty v Kolumbii. Neskôr spolupracovali s kartelom Medellín slávneho narkobaróna z Kolumbie Pabla Escobara.

„Niekto, kto rieši problém s nájdením ľudí s kriminálnou minulosťou, by mohol ťažko prísť s lepším riešením než sú väzenia. Miesto, kde je kopa kriminálnikov, ktorí nemajú čo robiť a po prepustení sa im nerysuje žiadna normálna práca,“ napísal T. Wainwright. Vo väzení vznikla napríklad americká mafia La Nuestra Familia, ktorá zo začiatku plnila funkciu ochrany proti členom mexických kartelov. Mexičania sú vo väzeniach v Kalifornii v hojnom počte. Po čase sa z Familie stala dobre organizovaná zločinecká skupina.

Niečo podobné sa teraz deje aj vo francúzskych väzniciach. V nich sa nachádza 67-tisíc odsúdených, z toho polovicu tvoria islamskí extrémisti. Nuda a depresia pomáha, aby extrémisti radikalizovali ostatných väzňov. Francúzi preto hovoria o „tikajúcej časovej bombe“a riešia dilemu, ako oddeliť bežných kriminálnikov od extrémistov. Príkladom je 19-ročný Adel Kermiche, ktorý len týždeň po prepustení z väzenia, podrezal hrdlo francúzskemu kňazovi v kostole. Cez chatovaciu appku Telegram napísal, že vo väzení stretol duchovného vodcu.

T. Wainwhight tvrdí, že riešením nie sú väzenia v dezolátnom stave, ktoré odstrašujú kriminálnikov. Naopak. Štát by mal financovať väzenia, v ktorých by sa dbalo na rekvalifikáciu a vzdelávacie kurzy pre väzňov. V Dominikánskej republike úspešne funguje ženská väznica, ktorá ponúka niekoľko hobby krúžkov, na ktorých odsúdené ženy vyrábajú sviečky, aranžujú kvety či vyrábajú šperky.

Tieto produkty sa následne predávajú v gift shope. Ich výrobky si môžu kúpiť hostia a rodina, ktorá ich príde navštíviť. Z ceny produktu sa 60 percent rozdelí medzi väzňa a väzenie a 40 percent z ceny putuje rodine odsúdenca. Ten je tak svojou prácou motivovaný pomáhať svojej rodine a zároveň udržiava s nimi úzke styky.

Koncept starých a preplnených väzníc v krajine má neblahé štatistiky. Do troch rokoch od prepustenia sa vrátila do väzenia polovica väzňov. Novým konceptom väzníc dosiahli, že podiel návratov do väzenia sa znížil na tri percentá. Autor knihy tvrdí, že štát by odsúdencom pomohol aj maličkosťami - financoval by napríklad odstránenie tetovaní z tiel, ktoré znamenajú príslušnosť ku gangu. Po odpykaní trestu sú trestanci s tetovaniami na trhu práce diskvalifikovaní.

Koncept McDonald`s

Drogové kartely historicky vznikali na princípe tvrdej ruky a hierarchie, ktorá mala niekoľko stupňov riadenia. Na vrchu pyramídy bol drogový barón, ktorý si užíval prepychový život. Časy sa ale zmenili a niektoré mexické kartely začali s procesom decentralizácie.

Podobne ako siete Burger King či McDonald`s začali uplatňovať franšízing, aby lacno a efektívne expandovali. Ak chce podnikateľ používať brand McDonald`s musí zaplatiť za licenciu v USA 750-tisíc dolárov (85 percent z 35-tisíc pobočiek mekáča pracuje na princípe franšizy). O marketing má postarané. Niečo podobné platí aj pri karteloch.

Jedným z prvých kartelov, ktorý začal s procesom franšízingu, bol mexický kartel Zetas. Na nové územia nevysielal vlastných ľudí, ktorí nepoznali terén, ale na zakladanie pobočiek aktívne hľadal zločincov, ktorí poznali miestne pomery - v biznis slovníku to boli franšízanti (držitelia licencie).

Tí síce nemuseli platiť tisíce dolárov za licenciu, ale museli svojou schopnosťou a na vlastné náklady rozbehnúť drogový biznis. Zabezpečiť si vlastnú sieť farmárov, výrobcov drog a sieť drobných predavačov na uliciach.

Materská bunka Zetas im na oplátku poskytla vojenské školenia, neskôr im pomohla zohnať zbrane, výstroj a pomohla aj s produktom. Zetas mala s predaja podiel a franšízanti podpisovali takzvaný pakt solidarity. Bola to zmluva, ktorá ich zaviazala, že sa v prípadne vojny s konkurenčnou narkomafiou zapoja do boja.

Franšízanti pracujúci pod značkou mali akúsi ochrannú ruku nad sebou, ktorá im pomáhala pri vydieraní regulárnych firiem. Bol totiž rozdiel či miestneho podnikateľa vydiera lokálny mafián alebo partia gangstrov, ktorí patrili do obrovskej skupiny Zetas. To bol aj dôvod, prečo si Zetas tak veľmi dával záležať, aby popravy boli natočené na video a brutálne fotografie boli zverejnené.

Šlo o efektívny druh marketingu, ktorí mal prípadných oneskorencov a konkurenciu odradiť. Podobne tento systém funguje aj v prípade McDonald`s, ktorý vytvára globálne kampane, ale ťažia z nich aj slovenskí majitelia licencií.

Na rozdiel od minulosti, keď kartely ovládali celý logistický proces od A po Z, nový systém decentralizácie sa už nespolieha na kontrolovanie ciest s narkotikami, ale primárne na kontrolu území. Tento druh organizácie má tú výhodu, že polícia je na rozviazanie komplikovanej siete prikrátka.

Na druhej strane decentralizácia prinášala negatíva. Viac pobočiek síce znamená pre kartel vyššie tržby, ale pobočky pociťujú medzi sebou kanibalizáciu. Narkomafia si totiž berie od franšízantov podiel nie z tržieb, ale zo zisku. Ak sú siete franšízantov blízko, konkurujú si - cena a kvalita je pritom tá istá. Často tieto spory riešili tradične - nábojmi.

Najväčšie roztržky boli v mexickom štáte Guerrero - za posledných desať rokov sa tam počet vrážd strojnásobil. Nebolo výnimočné, keď na plážach Acapulca turisti našli vyplavené ľudské hlavy. Vrcholom bol rok 2014, kedy počas protestov záhadne zmizlo 44 študentov. Prípad sa dodnes nevyriešil.

Čo kultivuje trh s drogami

Najväčším nepriateľom kartelov sú legalizácia drog a predaj na internete. Keď sa v USA zlegalizovala marihuana, cena za kilogram klesla z úrovne 80 až 90 dolárov na súčasných 30 až 40 dolárov. Pokles ceny a strata exkluzivity spôsobuje kartelom finančné problémy. Len v Colorade sa legálnou cestou predala vlani tráva za miliardu dolárov, na daniach a licenciách štát zarobil 135 miliónov dolárov (35 miliónov z týchto peňazí teraz smeruje na rekonštrukcie škôl).

Mexické kartely stratili nad trhom s marihuanou dosah a moc. Lepšiu cenu ako legálni predajcovia kartely ponúkajú kartely v rámci USA len v jednom štáte - v Texase blízko hraníc s Mexikom.

Ďalším tvrdým orieškom, ktorí museli tradičné kartely prekonať, je internet. Slávne internetové trhovisko Silk Road do biznisu prinieslo inovácie. Pre svojich používateľov online trhovisko zabezpečilo bezpečnejšiu a lacnejšiu alternatívu než pouličný díler.

Reputačný mechanizmus a recenzie produktov, ktoré dobre pozná každý bežný internetový používateľ, zabezpečovali transparentnosť. Silk Road bol zavretý americkou protidrogovou jednotkou koncom roka 2013 a jeho prevádzkovateľ Ross William Ulbrecht bol odsúdený na doživotie. V tom čase bolo na stránke evidovaných 13-tisíc ponúk s drogami a zo Silk Road sa stal najväčší trh na svete. Nakupovanie drog online sa stalo extrémne populárne po celom svete - objem tržieb v časoch Silk Road bol 1,2 miliardy dolárov.

Online predaj drog sa stal doménou dílerov, ktorí nemusia používať svaly a násilie. Aby im biznis fungoval, potrebujú dobrú kvalitu za rozumnú cenu. To je výzva pre tradičné kartely, ktoré sa oháňajú zbraňami a bojujú stále o svoj región. Internet ich hranice regiónov rozplynul. Zákazník si má teraz možnosť porovnať širokú ponuku a rozhodnúť sa podľa ceny, kvality, spoľahlivosti a rýchlosti.

Po zatvorení Silk Road a jeho nástupcov sa podobné weby rozšírili po webe ako huby po daždi. Pre tradičné kartely je online predaj niečo ako aplikácia Uber pre taxikárov. Rozbíja im transparentnosťou, kvalitou a v konečnom dôsledku aj tlakom na cenu tradičný monopolný biznis, ktorý si roky krvopotne budovali.

Tisíc referencií, z toho 99 percent pozitívnych, je totiž oveľa lepší indikátor kvality ako tip od chlapíka z baru, ktorý pozná kamoša s dobrým „matrošom“. Pred pár rokmi vyšla štúdia v Journal of Analytical Toxicology, v ktorej vedci zistili, že čistota a kvalita drog predávaných online, je v niektorých prípadoch lepšia ako kvalita drog od tradičných dílerov.

Navyše presunom narkobiznisu do online sveta klesá ich cena. Je to podobné ako keď tradičným kamenným obchodom konkurujú e-shopy. Tak ako online trhovisko Amazon, kde sa dá nájsť všetko, nepotrebuje financovať armádu predavačov v kamenných obchodoch, tak ani online drogoví díleri nepotrebujú financovať nákladnú sieť lokálnych predavačov kokaínu na uliciach.

Americká vojna proti drogám trvá vyše 40 rokov. Počas nich sa s veľkým úsilím a obrovskými nákladmi rozbíjali drogové kartely, latinskoamerické skorumpované režimy, vznikali nové úrady a programy, zatvárali sa do väzení ľudia, ktorí sa okolo drog len obtreli. A napriek tomu sú podľa CIA Američania najväčšími konzumentmi kokaínu na svete.

Droga sa aj po 25 rokoch po slávnej likvidácii narkobaróna Pabla Escobara do USA stále dováža prevažne z Kolumbie. Podľa správy OSN zomrelo len v roku 2012 v súvislosti s konzumáciou drog 44-tisíc Američanov. Americkí policajti ročne zatknú 1,7 milióna ľudí v súvislosti s drogami a v amerických väzniciach sedí priemerne štvrť milióna Američanov za drogové prečiny. Je to 10-krát viac než začiatkom 80. rokov, keď exprezident Ronald Reagan vo vojne proti drogám značne pritvrdil.

Kniha Narconomics neponúka jednoznačné a ľahké riešenia ako boj proti drogovým kartelom vyhrať, pretože drogy budú pod povrchom stále. Je ale súborom šikovných ekonomickým ponaučení, ktoré, ak polícia a politici v praxi aplikujú, môžu biznis narkobarónom poriadne skomplikovať.

  • Tlačiť
  • 0

Tagy drogy, kokaín, marihuana

Diskusia (0 reakcií)