Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Stanislav Hreha: Byty, bývanie, platba vodného a stočného pri bývaní v bytoch.

08.07.2019, 13:09 | PR

Inzercia | Slovensko. Krajina s veľkým benefitom, ktorý nám umožňuje v bytoch či domoch jednoducho otočením kohútika prístup ku kvalitnej pitnej vode.

  • Tlačiť

Len málokto si uvedomuje, koľko dôležitých aspektov je dôležitých pri tvorbe ceny za jej dodanie. Je to citlivá téma a často zneužívaná na politické hašterenie obzvlášť v predvolebnom období.

Obyvatelia nemôžu byť ako rukojemníci politických záujmov , čo sa bohužiaľ , v našom systéme často opakuje. Politika má svoje miesto na parlamentnej pôde a politici majú možnosť prizvať si na rokovania odborníkov, aby si nechali vysvetliť základné pojmy a samozrejme pripraviť prognózy v rámci riešenia problému. Horšie je, ak sa odborný problém premiesi z politickým chcením, odbornosť ide nabok a presadzujú sa politické záujmy.

Niečo podobné sa stalo aj v prípade dvojzložkovej ceny pred tromi rokmi, ktorá mala pomôcť obyvateľom Slovenska a aj vodárenským spoločnostiam. Desať rokov príprav, presviedčania a práce niekoľkých tímov odborníkov sa konečne prejavilo vo víziách Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a tento krok bol daný do vyhlášky, ktorou sa mali od roku 2017 riadiť vodárenské spoločnosti na Slovensku. Všetko išlo veľmi pomaly, ale predsa sa napokon podarilo dosiahnuť prelom a Slovensko malo na svete dvojzložkovú cenu.

Hneď po zavedení do praxe, však došlo k niečomu neslýchanému. Po schválení vyhlášky a potvrdení cenových výmerov pre jednotlivé vodárenské spoločnosti, vznikol politický boj medzi vtedajšími vládnymi a opozičnými stranami a výborný krok na Slovensku sa zneužil na politické šarvátky, ktoré zneužili tému vody a jej ceny na populistické ciele. K spotrebiteľom v bytových domoch, ktorým dvojzložková cena mala pomôcť najviac sa samotní politici otočili chrbtom. Výsledkom bolo zrušenie vyhlášky a pochovanie dvojzložkovej ceny, ktorá akoby odišla do zabudnutia.

Čo to vlastne dvojzložková cena je? Zaoberal sa tým vôbec niekto? Myslím, že je načase to vysvetliť.
Vodárenské spoločnosti na Slovensku vznikli transformáciou zo štátnych firiem na súkromné akciové spoločnosti a akcionármi sa stali mestá a obce veľkosťou podľa počtu obyvateľov. V čase prevodu akcií na mestá a obce však nedošlo k naceneniu majetku spoločností podľa aktuálnej situácie, ale len k spočítaniu celkovej hodnoty spoločnosti pri fiktívnych odpisoch.

Prečo fiktívnych? Nuž počas fungovania štátneho podniku sa reálne neuplatňovali žiadne odpisy, len sa evidovali na papieri. V praxi to znamenalo, že sa vybudoval vodovod za milión korún, ktorý sa používaním samozrejme opotrebovával. Odpisy z tohto vodovodu mali slúžiť jednak na opravu, ale čo je dôležitejšie na jeho výmenu po skončení životnosti. Pri investícii 1 milión korún a životnosti  potrubí 50 rokov, životnosti vodárenských zariadení na trase v priemere asi 20 rokov a pri kolísaní cien na trhu a nákladov na spravovanie, malo to byť plus mínus návratné v takej dobe, ako uvádzam. Návratnosť znamená len jednu jedinú vec, aby konečný odberateľ nepocítil problém v dodávke pitnej vody. Odpisy slúžia na to, aby správca siete dokázal poškodený opotrebovaný materiál vymeniť tak, aby konečný odberateľ o tom ani nevedel. Toto však počas fungovania štátnych podnikov neexistovalo.

Štátny podnik však bol rozpočtovou organizáciou, financie mu boli prideľované, neodzrkadľovali reálne náklady na výrobu a distribúciu vody. Nehovoriac o tom, že cena vody bola dotovaná štátom, takže od reálnej ceny to bolo na míle vzdialené (veď si to pamätáme pri chlebe, pri mlieku a mnohých iných produktoch). Pri transformácii na akciové spoločnosti tak vznikol doslova galimatiáš. Novovzniknutý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, v tom čase len politický nástroj mocných, nedovolil precenenie majetku a ani nedovolil dať do cien vodného reálnu sumu.  Vznikla tak, nazvime to - cena politická, aby boli ľudia spokojní a politici sa nemuseli trápiť vysvetľovaním.  

Nemalo to však s reálnou situáciou nič spoločné, obyvatelia Slovenska boli uvedení do omylu zavádzajúcimi cenami. Keď sa neskôr začali ceny zreálňovať, a teda išli smerom nahor, postupne začala vznikať aj nespokojnosť, čo  opäť zneužili mnohí politici.

Aby obyvatelia krajiny nepocítili problémy v zásobovaní pitnou vodou a vodárenské spoločnosti mohli aj budovať novú infraštruktúru, jedinou cestou ako k tomu dospieť je pokryť všetky náklady na výrobu a výstavbu v jej cene.  Pri komforte, ktorí sa začína otvorením kohútika v naozaj každom byte na Slovensku, voda zadarmo jednoducho nemôže byť.  Jedine, ak si niekto zoberie vedro, odskočí si do lesa nabrať  z bystrinky vodičku a donesie ju domov. Aj v tom prípade je však otázne, ako sa voda z bystrinky vysporiada s hygienou.

Vráťme sa ale k podstate problému. V čase transformácie vodárenských spoločností na súkromné akciovky malo dôjsť k preceneniu majetku a zreálneniu stavov opotrebovania vedení a vodárenských objektov. Odpisy sa mali nastaviť podľa tohto reálneho stavu. Pri nových stavbách je to už samozrejmosťou. Toto všetko sa malo odraziť v cene vodného a realita by bola niekde úplne inde. K tomu však nedošlo a vodárenské spoločnosti sa desať rokov od svojej transformácie snažili vyriešiť problém s nedostatkom financií na rekonštrukcie či nové stavby.

Riešenie bolo na svete začiatkom roku 2017, kedy vyhláška ÚRSO zabezpečila dvojzložkovú cenu a malo dôjsť aj k preceneniu majetku vodárenských spoločností. Dvozložková cena znamenala, že každý, kto je pripojený na vodárenskú sieť, musí zaplatiť fixný poplatok a pohyblivú zložku podľa odberu vody. Je to úplná samozrejmosť v prípade elektriny, plynu či telekomunikácií.

Fixný poplatok by sa odberateľom s hygienickým minimom odberu, stratil v cene za skutočný odber –navyše by oproti predchádzajúcim odberom nezaplatili ani cent. Verejnosť si asi bežne neuvedomuje, že vodárenské spoločnosti majú náklady na každé jedno miesto pripojenia (teda na každého odberateľa či odoberie 10 litrov vody alebo vôbec nič). V  prípojke musí byť vždy zaručená kvalita pitnej vody a pod stálym tlakom, aj keď nepúšťate kohútikom nič. Minimálne raz ročne sa musí urobiť odpočet vodomeru a každých šesť rokov sa robí jeho ciachovanie.

Fixná zložka - takzvaný paušál by sa teda dotkla len tých odberateľov, ktorý nemajú odber podľa hygienického minima to znamená 33 m3 na osobu a rok. Tak to býva v prípade  chát, garáží, pri víkendových domoch, domoch na predaj, ktoré sú dlhšie neobývané  a podobne. Vodárenské spoločnosti majú takýchto odberateľov vyše 12 %. Je to pre nás veľké číslo,  a aj pre ostatných spotrebiteľov má opodstatnenie, aby sme túto situáciu riešili.

Odberatelia, ktorí majú väčší odber, totiž pri súčasnom modeli platia účty aj za tých s malými alebo minimálnymi odbermi. Kto na Slovensku má veľký odber? Veľkí odberatelia sú práve ľudia bývajúci v bytoch, v bytových domoch, v činžiakoch, ktorí majú veľké odbery na jednom centrálnom vodomere. Pri novej dvojzložkovej cene, ktorú presadzovali vodárenské spoločnosti, sa im mohla cena znížiť o 3 % ročne, oproti terajším platbám. Politici však tému dvojzložková cena  zneužili a povedali, že to sú majetní ľudia, a že by to malo dopad na sociálne slabších. Realita, kto na to doplatil, je však úplne iná.

Dvojzložkovou cenou sme chceli zaviesť spravodlivosť vo financovaní, v platbách za vodu, aby naši klienti nedoplácali na tých, ktorí síce chcú mať pripojenie na vodu, ale odoberajú málo alebo vôbec nič. Ak chcú mať niektorí obyvatelia, nazvime to luxus pripojenia na verejný vodovod, je spravodlivé, aby za to zaplatili. A naopak, ľudia bývajúci v bytoch, by vďaka ich platbám ušetrili.  

Verím, že zdravý rozum zvíťazí a politici si k riešeniu tejto situácie prizvú ľudí z praxe.    

  • Tlačiť

Tagy PR články