Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Vito Bovoli: Príliš sa zameriavate na veľkých investorov

04.11.2003, 14:44 | František Múčka | © 2003 News and Media Holding

Odstránenie byrokracie zaujíma menšie talianske firmy oveľa viac ako daňové úľavy, odkazuje poradca Vito Bovoli.

  • Tlačiť
  • 3

Pád železnej opony prilákal na Slovensko veľa zahraničných podnikateľov, aby tu rozbehli poradenský biznis. Mnohí sa stratili tak rýchlo, ako prišli. Váš Edas je tu už trinásty rok. Čím sa udržal?

Komunikujeme s viac ako štyridsiatimi firmami, ktoré spolu zamestnávajú vyše osemtisíc ľudí. A sú to všetko výhradne talianske firmy. Snažíme sa byť poradenskou spoločnosť, ktorá firmy internacionalizuje, uvedie zahraničného podnikateľa do pomerov danej krajiny, pomáha mu ich pochopiť. Často totiž narážame na problémy klientov pri prekonávaní kultúrnych rozdielností.




Ako ste začínali?



Spoločným podnikom talianskej firmy Nuova Iva s vtedy ešte štátnou Trikotou Vrbové. Po jej krachu sa presunul do spoločnosti Andrea. Bola to prvá dôležitejšia aktivita Edasu, ktorá priniesla prácu. Mnohé projekty podporila Európska únia cez projekty Jop/Phare. Pomohli aj naše prezentácie v Miláne, Turíne, Bologni, Ravene či Palerme. Postupne sme postavili štruktúru, v ktorej dnes pôsobí sedemnásť ľudí. Za trinásť rokov sme zrealizovali množstvo projektov a nazbierali veľa skúseností, ktoré sú prevažne pozitívne.

Tvrdíte, že pomáhate prekonávať kultúrne rozdiely. Adaptabilita si zrejme vyžaduje kompromisy z oboch strán.

Pokiaľ ide o pracovnú silu, naši partneri uznávajú jej schopnosť prijať taliansku firemnú kultúru. Na druhej strane, ak sa snažím zaviesť zvyky z Modeny do Partizánskeho, nepochodím. V Modene sa ide do roboty o pol deviatej, na obed je dvojhodinová prestávka, nie je problém s umiestnením detí, škôlky sú otvorené až do večera. Pracuje sa dlhšie a tomu sa prispôsobuje aj doprava. Tu večer často už nemáte spoje. Snažíme sa však zjednotiť naše požiadavky s týmito zvykmi. Začleniť sa do inej kultúry. Samozrejme, nesmie sa to dotknúť produktivity.

Tú však môže tlmiť nižšia pracovná morálka ako na Západe. Aké sú skúsenosti Talianov?

Kto má takéto zdanie, nech sa porozpráva s nami alebo s našimi partnermi. Samozrejme, sú tu neduhy, ako slabá dochádzka do práce. To však treba riešiť motivačne, aby ten, kto pracuje bol ohodnotený. Je úloha zamestnávateľa realizovať tieto mechanizmy.

Takže je produktivita v SR nižšia ako v Taliansku?

Väčšina našich klientov vyrába na Slovensku s rovnakou produktivitou ako v Taliansku. Možno aj vyššou. To sa týka kvantity i kvality. Je to len otázka pochopenia rozdielov a prispôsobenia sa zo strany zamestnávateľa. Dnes už neargumentujeme tým, že v Taliansku sa to robí takto. Tu sme na Slovensku, a tomu sa musí prispôsobiť aj spôsob výroby. No pokiaľ ide o adaptáciu, musím zdôrazniť, že v ľuďoch výraznejšie problémy nie sú.

A v čom sú?

Predovšetkým v systéme. Na väčšinu vecí treba dlhý čas. V niektorých oblastiach trvá založenie spoločnosti mesiace či dokonca i roky. To je obrovský problém. Nechápem, prečo sa zjednodušeniu systému nevenuje viac pozornosti.

Situácia sa však mení k lepšiemu. A najnovšie zmeny výrazne urýchlia zakladanie firiem.

Áno, počas obdobia na Slovensku sme mali možnosť prizerať sa všetkým zmenám. Aj sami Slováci, ktorí sa vracajú po dlhodobom pôsobení vonku, hovoria, že toto nie je krajina, ktorú opúšťali. Je však prirodzené, že my, zvyknutí na tieto zmeny, žiadame viac. Veľkým problémom je napríklad aj komunikácia s dodávateľmi energií, kde cítime výrazné dedičstvo orientácie na veľkých odberateľov. Taliansko je krajina vystavaná na malých a stredných podnikoch. Naše firmy, ktoré tu pôsobia, nemajú váhu Volkswagenu, PSA, U.S. Steelu. Na druhej strane máme veľmi dobré skúsenosti so samosprávou pri získavaní povolení. Ťažkosti však pretrvávajú. Napríklad na všetky povolenia na výstavbu budov potrebujeme 18 mesiacov. V USA to chce mesiac, v Taliansku tri, vo Francúzsku štyri. O odstránenie týchto problémov stojíme oveľa viac ako o daňové úľavy a iné špeciálne zvýhodnenia, ktoré sa navyše týkajú len veľkých firiem.


Prinášajú však najviac pracovných miest.

Podľa toho, čo viem, PSA prinesie zhruba toľko, čo desať – pätnásť našich stredných firiem dohromady. Dnes ich tu pôsobia desiatky a neviem o tom, že by niektorá z nich získala daňové či iné výhody. To, čo nás zaujíma viac, je práve vyššia byrokratická flexibilita. Naši klienti sa napríklad chcú stretnúť za jedným stolom so všetkými zodpovednými, zistiť, aký čas potrebujú na aké povolenia.

Kto sú vaši najväčší klienti?

Jedným z nich výrobca topánok Zeis Slovakia, ktorý priamo zamestnáva zhruba dvesto ľudí a nepriamo viac ako päťsto. Ďalej je to Andrea Vrbové, ktorá oslavuje desať rokov a zamestnáva 150 ľudí. V oblasti odevov sme však pritiahli viac firiem. V Rajci Intimoda zamestnáva tristo ľudí.

    Vito Bovoli (55) vyštudoval medzinárodný marketing a financie na univerzite v Modene, firemnému poradenstvu sa venuje 30 rokov. Riadi taliansku spoločnosť Eda i jej slovenskú vetvu Edas. Jeho firmy poskytujú ekonomické a finančné poradenstvo a konzultačné služby podnikom v západnej i východnej Európe – v oblasti reštrukturalizácie, strategického plánovania, kofinancovania, správy, daní a legislatívy, delokalizácie, produktového manažmentu, marketingového výskumu, marketingových stratégií a zakladania joint ventures. Z východných krajín Eda pôsobí najmä v SR, ČR a Spoločenstve nezávislých štátov. Kooperuje s inštitúciami EÚ, talianskou podpornou agentúrou Simest, investičnou bankou Mediocredito centrale, na Slovensku s Ministerstvom hospodárstva SR, ambasádami a konzulátmi, univerzitami v Trenčíne a Bratislave, samosprávnymi orgánmi v Trenčíne, Lučenci a Košiciach. Za ostatných desať rokov V. Bovoli prezentoval slovenské investičné príležitosti na tridsiatich seminároch a konferenciách v Taliansku, väčšinu v posledných troch rokoch. Stál pri zrode slovenského biznisu 40 talianskych firiem. Je ženatý, má tri dcéry.


Zatiaľ je to však hlavne o využívaní lacnej pracovnej sily.

Doteraz sme hovorili iba o prvej fáze, ktorá sa už končí. Produkty boli na Slovensku len dokončované. Materiál prišiel z Talianska a veľká časť sa vrátila naspäť. Mnohé firmy si však uvedomujú, že trhy strednej a východnej Európy majú budúcnosť. Začína sa produkovať pre miestne trhy. Takou investíciou je novomestský Coopbox Eastern, ktorý vyrába polystyrénové balenia – investícia za 18 miliónov eur, pri ktorej vyrástla sieť subdodávateľov. Ďalšou je Alfagomma Slovakia – v tomto roku začala gumárenskú produkciu.

A ako sa teda zvýši pridaná hodnota v odevnom priemysle?

V móde sa pridaná hodnota tvorí sériou rozličných faktorov, nejde len o kreativitu, teda vytvoriť niečo nové, ale aj o flexibilitu, teda vytvoriť to za krátky čas, pretože móda je sezónna záležitosť. A móda nie je len šitie, ale aj maľovanie látok, spracovanie, logistika. V prostredí malých firiem každá robí niečo z toho. Aby sa mohla vytvoriť vyššia pridaná hodnota, musia byť ľahko dostupné. A tu je problémom infraštruktúra.

Na Slovensku sa aj preto nedarí priťahovať investorov do všetkých lokalít.

Toto je ďalšia charakteristika Slovenska. Sami viete, kde je Volkswagen a kde bude PSA. Sú na západe, kde sú cesty a dobrá logistika pre veľké firmy. No aj v tomto vám môžu práve naše menšie firmy pomôcť.

Ako konkrétne?

V Kráľovskom Chlmci je nezamestnanosť 40 percent. No primátor hovorí po taliansky. Malé talianske podniky tam preto priniesli päťsto pracovných miest. A pripravuje sa miesto pre nové firmy, ktoré tam budú robiť veci, aké doteraz nikto nerobil, a to zrekvalifikovaním tamojšej pracovnej sily. Pôsobí tam odevná firma Eurocorset, klasická malá firma zo severu Talianska. Ďalej Pazz, ktorý vyrába športové odevy. I vo Veľkom Krtíši sme v spolupráci s primátorom pripravili menší park. Podobne v Levoči, v Prešove, kde vyrábame bicykle, v Humennom je malá talianska kolónia zaoberajúca sa topánkami, ide o niekoľko stoviek pracovných miest. Park vzniká aj v Šamoríne, podobne v Sládkovičove. Ako vidieť, talianske firmy si nezakladajú za každú cenu na tom, aby obsadili ľahšie dostupné oblasti.

Ktoré však určite neobchádzate.

Iste, naše zóny sú Bratislava aj Trnava, ale aj Holíč, Skalica, Galanta, Sládkovičovo, Piešťany i Trenčín, kde sa popri móde uchytilo aj strojárstvo. Spomeniem Martin, Žilinu, Levoču, Bánovce, potom malé centrum okolo Partizánskeho, Košice, Prešov, Kráľovský Chlmec. Snažíme sa realizovať stratégiu distretto – ide o niekoľko firiem, ktoré sa špecializujú na časti jedného celku a premiestňujú sa spolu. No nie vždy sa to darí. Premiestniť samu výrobu totiž nie je až také ťažké, ak nie ste viazaní na iné podniky, ku ktorým sa nemôžete dostať. Zatiaľ sme stále vo fáze delokalizácie – premiestnenie jedného podniku. Tá ešte však neznamená internacionalizáciou – presun viacerých firiem, a nielen výroby – aj centrály. No internacionalizácia potrebuje výstavbu infraštruktúry. Tá by mala byť počas najbližších desiatich rokov projektom číslo jeden.

A čo pre internacionalizáciu ponúka Veľký Krtíš?

Je napríklad blízko pri hraniciach s Maďarskom, čo je väčší trh ako Slovensko. V máji budúceho roku si všetci všimneme, akí sme malí. Začnú sa tvoriť väzby nie na základe hraníc, ale regionálnej dostupnosti. Slovensko ponúka oveľa väčšie možnosti, než veria sami Slováci, no bez infraštruktúry to nepôjde. Netreba, aby sa vláda zaoberala podpornými programami a daňovými úľavami a podpornými mechanizmami. Slovensko a jeho ľudia dokáže ponúknuť zaujímavé veci pre zahraničné firmy.

Problém infraštruktúry sa viaže aj na turizmus. Sú talianske firmy prítomné aj v tejto oblasti?

Je tu niekoľko firiem pôsobiacich v hotelierstve a reštauračnom stravovaní. No problém je rovnaký, i turizmus potrebuje infraštruktúru. Doviezť ľudí z Talianska alebo Francúzska do Tatier vôbec nie je také jednoduché. Banská Štiavnica. Pekné historické mesto, ale ako sa tam dá dostať? Taliansko vyriešilo mnohé ekonomické problémy vďaka turizmu. Nemôžte myslieť len na automobilový priemysel. Ak ten vstúpi do krízy, bude v kríze celá krajina. Bohatstvom krajiny sú predovšetkým malé podniky. Malé hotely, bary, reštaurácie. Vzhľadom na to, čo Slovensko ponúka, to pôjde aj samo, bez podporných programov, samozrejme, ak nebude kľúčový problém dostať sa sem. Sem smeruje aj moja kritika. Príliš sa zameriavate na priemysel veľkých podnikov. To nie je zlé, ale nevšímate si aktíva, ktoré už máte. Veľké podniky možno rýchlo vyriešia pár problémov, ale nebudú tu naveky.

Typickým odvetvím Talianska je poľnohospodárstvo. Na Slovensku v ňom však veľa Talianov nevidieť.

Uvažuje sa o tom. Existuje projekt niekoľkých firiem z okolia Parmy, Modeny a Ferrary, podporovaný talianskou vládou, ktorý by mal priniesť sieť výroby bravčových údenín. Pred časom sme robili prieskum zameraný na klimatické špecifiká, aby sme mohli určiť, čo všetko sa tu dá robiť. Výsledky boli dobré. Uvažuje sa aj o výrobe syrov.

V akej forme?

Záujem Talianov spočíva predovšetkým vo vytváraní joint venture. Naposledy nás jedna firma z okolia Bologne poverila, aby sme sa pozreli po nejakom kuse zeme od 600 do 900 hektárov, aby tam mohli pestovať cibule.

Joint venture na cibuľu?

Problémy sú legislatívneho charakteru a s najímaním pôdy. Veľká časť nie je v súkromných rukách, časť je aj majetkom cirkvi, vlastníctvo je rozdrobené, a preto trochu cítiť nedôveru. Myslím, že treba začať konať, pretože vstup Slovenska do EÚ strednodobo postihne poľnohospodárov zrejme viac ako iné sektory. Videli sme to aj v Rakúsku. Preto je joint venture taký výhodný. Ponúka istý trh v krajine so silným postavením v oblasti potravinárstva, technológiu a financovanie.

Čo investície v oblasti high-tech?

High-tech vidí Slovensko predovšetkým stále iba ako krajinu s lacnú pracovnou silou.

Manažuje firmy vašich partnerov talianske vedenie?

Áno, ale mení sa to. V týchto dňoch komunikujeme s firmou bratislavskou FGV Slovakia, kde do vedenia prídu absolventi Žilinskej a Nitrianskej univerzity, ktorých sme poslali na stáže do Talianska. Tu však vidíme určitú rezervu vo vysokoškolskom vzdelávaní. Školy nesmú utekať od ekonomiky. Načo je vám za desať rokov dvadsaťtisíc filozofov, keď potrebujete iné profesie? Prečo sa na talianskych školách hromadne vyučujú účtovné štandardy IAS a tu nie? Potom je tu, samozrejme, hrozba úteku mladých na Západ.

Vaši klienti majú určite potreby marketingovej komunikácie. Aké mate skúsenosti so slovenskými agentúrami?

Minulý rok sme vyhrali tender na reprezentovanie SARIO v Taliansku. Tam má sídlo v Bologni, v našich priestoroch. Niekedy sa nám zdá, že problém vašich agentúr pri zahraničnom prezentovaní je v tom, že nejdú k veci. Fáza, keď bolo treba hovoriť o tom, kde je Slovensko, aké je veľké a koľko tam žije ľudí, je už preč. Oveľa väčší prílev je cez vzájomný kontakt firiem napríklad pomocou výstav ako cez agentúry typu SARIO. Zmyslom je byť blízko firmám a poskytnúť konkrétnu pomoc právnu či kontakt s bankami a kompletný servis v neznámom prostredí. Ukázať im, prečo majú prísť práve sem. Dobre sa nám spolupracuje aj s talianskymi bankami – VÚB a UniBanka. Tvrdím však, že doba veľkých a drahých prezentačných road show, ktoré robia veľa dymu a málo pečeného, sa už skončila.

SARIO šéfoval aj váš bývalý partner v Edase.

Pán Artur Bobovnický bol zároveň prvým riaditeľom Edasu. V 90. rokoch som požiadal vtedajšiu vládu, aby dodala mladých absolventov na založenie organizácie. Potom išiel do EuroTelu Bratislava a stretli sme sa znova, až keď bol v SARIO.

Ako ste so spoluprácou so SARIO spokojný?

Za čas nášho kontraktu, ktorý sa končí tohto roku, sa vedenie SARIO zmenilo trikrát. Ja som technik a potrebujem pevnú líniu. Niekoho, s kým môžem hovoriť. Nechcem neustále zmeny programov a profesionality.

Vnímate teda slovenskú marketingovú komunikáciu negatívne?

Nie, naopak, je to jedna z vecí, ktorá nás príjemne prekvapila. Kreatívna schopnosť vyjadriť reklamné posolstvo je tu veľmi vysoká. Nejde len o reklamu, túto kreativitu sme objavili aj pri konkrétnych projektoch v oblasti módy.

  • Tlačiť
  • 3