Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Východ nestavia len kostoly

28.10.2012, 18:00 | Patrik Garaj | © 2012 News and Media Holding

Spoločným znakom stavieb v regióne je nedokončenosť, hovoria architekti zo štúdia Atrium

  • Tlačiť
  • 0

Rubrika

Rozhovor

Tagy

Kreatívne

Kreatívne (logo rubriky)

Z osemnástich nominovaných stavieb v tohtoročnej Cene za architektúru (CEZAAR) sú len dve na východnom Slovensku. O tom, že neboli do počtu, svedčí aj fakt, že obe získali ocenenia.

Cenu verejnosti si odniesli architekti z košického štúdia Atrium za svoju Vilu P. To upriamilo pozornosť na región, ktorý navonok vykazuje skôr architektonickú diétu.

Aj z tohto dôvodu sa DušanMichal Burákovci z Atria zameriavajú nielen na navrhovanie stavieb, ale aj na zviditeľnenie a rozhýbanie architektúry na východnom Slovensku.

Vaša Vila P zaujala pri tohtoročnej Cene za architektúru najviac ľudí. Ako by ste ju charakterizovali?

Michal Burák: Majiteľ nám povedal, že odkedy v dome býva, celý deň mu svieti slnko. A vyhovuje aj veľkosťou. Keď je v ňom sám, nemá pocit, že by bol dom prázdny. A keď prídu hostia, majú sa kam zmestiť.

Dušan Burák: Stavba reaguje na plusy a mínusy okolia. Kľúčová je orientácia všetkých obytných miestností na západ do záhrady. Zhodou okolností je na pozemku výškový rozdiel medzi ulicou a záhradou, z čoho vyplýva, že do záhradnej časti smerujú tri podlažia a do ulice komornejšie len dve. Dom vyťažil zo zaujímavého nasmerovania na krajinu a trochu sa utlmil od ulice, ktorá neposkytuje až takú kvalitu.

Dušan a Michal Burákovci pred Vilou P.

Vaša stavba pritiahla pozornosť na východ Slovenska, o ktorom sa architektonicky veľa nehovorí. Pociťujete ten nepomer voči Bratislave?

DB: Koncentrácia pozornosti na hlavné mesto, pochopiteľne, existuje a neprejavuje sa len v architektúre. No my v štúdiu to nejako zásadne nevnímame. Pracujeme na našich veciach a našou ambíciou je operovať aj mimo regiónu.

Zviditeľneniu architektúry východu sa cielene venujete v projekte East Side Architecture, ktorý mapuje zaujímavé stavby. Mali ste pri ňom z čoho vyberať?

MB: Napriek tomu, že to tak nemusí vyzerať, výber bol dostatočný. Objavili sme realizácie, o ktorých sa ani nevedelo, že existujú. Nakoniec sa nazbieralo zhruba štyridsať stavieb, z ktorých kurátori vybrali devätnásť najzaujímavejších. Materiál sme zhromažďovali od leta minulého roka a výstava v Košiciach bola v januári. V projekte chceme pokračovať a zavŕšiť ho knižnou publikáciou.

Našli ste niečo charakteristické, čo architektúru na východe spája?

MB: Áno, je to nedokončenosť. Pri dokumentovaní stavieb vyšlo najavo, že pri každej čosi chýba. Vôľa postaviť niečo zaujímavé tu je, ale finalizácia už nie je taká, aká by mala byť. Všade sa nájde čosi. Niekde nedokončená omietka, inde trčiaci kábel namiesto lampy. Nikde to nie je úplne tip top ako pri stavbách v oblastiach, kde je dosť peňazí. Nakoniec sme skonštatovali, že v tej nedokončenosti je aj akási poézia.

Vyznačuje sa východ nejakými spoločnými tvarmi?

DB: Keby sme veľmi chceli, zrejme by sa našlo viac zmyslu pre ornament a estetično, zatiaľ čo smerom na západ pribúda racionalita. No je to skôr tak, že globalizáciu a korene dobrej európskej architektúry dnes cítiť všade. Prirodzene sa preberajú osvedčené prvky, ktoré tvarovo i funkčne obohacujú kultúru stavania.

Vila P.

Vo vašom výbere pod hlavičkou East Side Architecture majú výrazné zastúpenie sakrálne a duchovné stavby. Hovorí to o niečom?

MB: Neznamená to, že sa na východe stavajú len kostoly. Keby sme robili výber v Bratislave, zrejme by v ňom naozaj bolo viac administratívnych budov či obchodných centier. My sme chceli výber pôvodne zamerať len na rodinné domy, pretože ich bolo najviac. No potom sme zistili, že dôležitejšia je pestrosť a kvalita záberu.

Košice sa čoskoro stanú Európskym hlavným mestom kultúry (EHMK). Ako sa to prejavuje na architektúre v meste?

MB: Prebehlo niekoľko súťaží a na viacerých stavbách sa pracuje. S akým výsledkom, to sa ešte len uvidí. Efekt EHMK však cítiť už dnes a netýka sa len architektúry. Bez tohto projektu by sa Košice nikdy nemohli takto zviditeľniť a súperiť s Bratislavou. Dnes existuje možnosť vstupovať do mesta a meniť ho vlastnými projektmi. Je, samozrejme, otázka, koľko aktivít pretrvá aj po skončení roku kultúry.

Vy ste v rámci mesta kultúry vypracovali projekt premeny tepelného výmenníka na kultúrne centrum. Ako ste postupovali?

DB: Základnou myšlienkou je využiť výmenníkové stanice s redukovanou technológiou na kultúrno-spoločenské aktivity. Pri návrhu sme vychádzali z toho, že objekt by mal byť atraktívny nielen vnútri, ale aj zvonku. Preto sme navrhli lezeckú stenu, ktorá má pritiahnuť ľudí priamo na budovu. Tomu sme prispôsobili aj formu akejsi papierovej skladačky, čím sa pôvodný plášť výmenníka mení do novej podoby. Okrem toho sme na streche navrhli priestor vo forme átria. V ňom sa dajú robiť rôzne aktivity pri zabezpečení primeranej intimity.

Je prekvapujúce, že takýto odvážny návrh vôbec prešiel.

DB: Bol to proces s veľkými zápasmi, pretože sa znižovali investičné náklady. Na stavbe sa však pracuje a mala by byť dokončená do konca roka.

Vizualizácia prestavby výmenníka v Košiciach.

Do Košíc ste priniesli aj projekt Mestské zásahy, ktorý združuje nápady na zlepšenie mesta. Ako to dopadlo?

MB: Prihlásených bolo vyše šesťdesiat návrhov. Z hlasovania verejnosti vzišlo päť projektov, ktoré sme mestu odporučili na realizáciu. Na radnici si urobili vlastnú rešerš, z ktorej po zohľadnení našich odporúčaní vzišli tri návrhy, ktoré by sa mohli uskutočniť.

Ktoré sú to?

MB: My sa snažíme vybudovať lezeckú stenu pod mostom medzi sídliskami KVP a Terasa. Zháňame peniaze a rokujeme s mestom, aby sme to mohli na vlastné náklady urobiť. Prioritou mesta je zase úprava mlynského náhonu. V návrhoch sú dosť smelé vízie a skončí sa to zrejme len výmenou technológií. Tretí projekt sú zelené električkové trate, ktoré už existujú v Bratislave a na istom úseku by sa mali urobiť aj v Košiciach. Momentálne už beží druhý ročník „zásahov“ a tentoraz sme sa zamerali na súmestie Prešov a Košice.

Čo vnímate ako najväčší architektonický problém v Košiciach?

DB: Tok Hornádu. Pri vývoji mesta toto územie prevzal priemysel a dnes, keď postupne ustupuje, ostávajú po ňom zdevastované a nevyužité priestranstvá. Súvisí s tým aj obrovské železničné prekladisko, ktoré sa navyše dotýka centra mesta. Je tu šanca na vrátenie rieky mestu. Košice síce majú krásnu pamiatkovú rezerváciu s vynovenou hlavnou ulicou, ale to nestačí. Postupné začleňovanie územia Hornádu do života by mohlo byť zárodkom budúcej revitalizácie mesta. Komplexné fungovanie mesta je aj v tom, že má dostupné rekreačné a oddychové zázemie, ktoré je priamo naviazané na historickú časť a iné oblasti.

Návrh lezeckej steny na moste v Košiciach.

Vaše štúdio existuje už vyše dvadsať rokov. Čo dnes považujete za najväčší deficit v architektúre?

MB: Nedostatok lásky.

Ľudia vás nemajú radi?

MB: Nie nás. Architektúru. Ľudia ju v zásade nechcú. Nie je výnimkou, že prebehne súťaž, nastúpi realizácia a vtedy sa zistí, že architekti sú najväčší problém stavby. A že komplikujú celý projekt.

Necítiť žiadny posun k lepšiemu?

MB: Ale áno. Pred niekoľkými rokmi sa naša práca skončila tým, že sme z pohľadu investora navrhli len steny budovy. Neskôr sa akceptovalo aj to, že steny budú mať aj nejakú farbu či materiál. Dnes nás už investori pustia aj do interiéru. Na Západe týmto vývojom dávno prešli a vedia, že architekt nie je murár, ale že má svoju vlastnú funkciu. Našťastie aj u nás začínajú pribúdať investori, ktorým nechýba odvaha, chuť a trpezlivosť.

Vašu umeleckú školu v Smižanoch si deti tak obľúbili, že sa tam už ani nezmestia. To je zrejme príklad ideálnej realizácie.

DB: Áno. Takto by mala vznikať každá stavba. Investor, ktorým bol americký Slovák, spolu s bývalým starostom dali dokopy myšlienku, ktorá sa uskutočnila spontánne a v svižnom tempe. To je však za bežných okolností nedosiahnuteľné. A tá stavba dnes už nestačí. Deti chodia do školy rady, lebo priestory sú hravé a sú tam výborní pedagógovia. Ťahá to deti z celého okolia a ich počet sa strojnásobil.

Art School Smižany.

Z projektu Mestské zásahy Košice: návrh pre "zelené" sídlisko KVP.

Vila H.

Dušan Burák (58) a Michal Burák (34) vedú Architektonické štúdio Atrium v Košiciach, ktoré vzniklo v roku 1991. Ich projekty boli nominované na viaceré architektonické ceny, v roku 2004 získal ateliér Cenu Dušana Jurkoviča za stavbu Art School Smižany. Činnosť štúdia zahŕňa architektúru pre občianske stavby, administratívu, bývanie, centrá miest či obcí i urbanistické práce. Na fotografii otec a syn pred víťaznou Vilou P.

Foto - Ivan Fleischer, Architektonické štúdio Atrium

Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.

Rozhovor vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 42/2012.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 42/2012. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 0

Rubrika Rozhovor

Tagy Kreatívne

Diskusia (0 reakcií)