Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Prečo ľudia lozia na kopce

30.07.2009, 00:00 | Eduard Žitňanský | © 2009 News and Media Holding

Vrcholový šport nie je predpokladom na kariéru, sú ním vlastnosti, ktoré z vás robia športovca.

  • Tlačiť
  • 0

Prezývku Jarýk získal Jaromír Stejskal náhodou. Celkom cieľavedome sa stal horolezcom, dokonca špičkovým. V osemdesiatych rokoch patril do svetovej elity, dnes podniká. Z kopcov si do života priniesol zmysel pre fair play a schopnosť nebrať sa priveľmi vážne.

Horolezci sú dosť rozumní ľudia a napriek tomu lezú na kopce. Zadýchajú sa, je im zima, na vrchole nie je záhradná reštaurácia. Prečo to robia?

Je to šport, to v prvom rade. Veľa ľudí robí veci, ktoré okolie nechápe. Sú tým iní, čo neznamená, že lepší, ale ani horší. Kopce sú v prírode, v horách. V Himalájach je to aj exotika.

Chvíľu trvá, kým sa človek dostane do Nepálu. Môže tam liezť začiatočník?

To, čo kedysi bol problém, ide teraz ľahko. Logistika je taká prepracovaná, že ak to trocha preženiem, tak by si na Himaláje mohol trúfnuť aj začiatočník. Existujú komerčné výpravy, do pomerne veľkých výšok sa dá chodiť s horským vodcom. Ale to asi nie je to pravé horolezectvo.

Veľké hory sú iste veľké „sústo“. Ako na ne treba ísť?

Nemám návod. Ja a asi všetci rovesníci sme išli „hore“ postupne. Najprv to boli skalky, Pajštún, Sološnica, potom Tatry, Alpy a až nakoniec Himaláje. Ale to dnes neplatí. Dokonca neplatí ani to, že najlepší lezú iba v Himalájach.

Kto je teda dobrý horolezec?

Ten, ktorý vylezie to, čo ostatní nevylezú. Je to rovnaké ako v iných športoch, deje sa to len v inom prostredí.

Takže nemusím padať do mdlôb, ak počujem, že niekto zdolal osemtisícovku?

To naozaj nie.

Kde ste boli naposledy?

Vrcholovú kariéru som ukončil po neúspešnej výprave na Mount Everest. To bolo v roku 1987. Potom som ešte bol na Ťanšane, ale to už bol vlastne výlet.

Je svet z výšky iný?

Iste, celkom iný. Neviem, ako to vyjadriť. Iný vzduch, prostredie, voľný priestor a sloboda.

Stihnete si to všetko uvedomovať a vnímať, keď je výstup náročný?

Keď je to naozaj ťažká cesta a pohybujete sa na hranici možného, tak je to – ako v iných športoch – o sústredení, človek nevníma nič iné ako lezenie. Keď počujem reči o tom, ako je tam krásne... No neviem. Väčšina výstupov však nie je extrémne ťažkých, sú to priemerné výkony, robia ich stovky, možno tisíce ľudí po svete a stihnú sa poobzerať, pokochať, užiť si to. Ak ide o špičkový výkon, tak to nezvykne byť idyla, pohyb na hranici možného niekedy aj bolí.

Ako pozná horolezec, že je na hranici možného, že ďalej už nemá ísť?

Neviem ako, ale pozná to. Stáva sa, že telo a rozum prestanú reagovať na vedomé alebo aj podvedomé signály, čosi sa preklopí a ide za hranicu. Daňou sú tragédie, niekedy zbytočné, lebo sa im dalo predísť.

Nie je to adrenalín, kritické podmienky, ktoré zmenia vnímanie?

Je tam, prirodzene, adrenalín, ctižiadostivosť. Ľudia si povedia – keď som tu, tak to predsa neotočím. To je nebezpečná situácia.

Znáša si človek z kopcov niečo do života?

Šport je všeobecne dobrý na to, že pripraví človeka na prekonanie situácií, ktoré sú pre väčšinu ľudí kritické. Šport kultivuje. Horolezecké výpravy pred rokmi neboli len o lezení. Obrazne sa dá hovoriť o vojenskej výprave. Všetko sa muselo detailne naplánovať, bolo treba zohnať potraviny, dopraviť ich tam, najať nosičov. Býval to proces, museli sme toho urobiť strašne veľa, kým sme sa dostali pod stenu a začali liezť.

Aj teraz musia horolezci výpravy plánovať.

Jasné, ale všetko funguje inak. Veľa vecí vybavíte e-mailom, existujú agentúry, ktoré dokážu zabezpečiť kompletný servis. Horolezec pricestuje, všetko ho čaká.

Je to ešte šport?

Ale je. Veď futbalistov na štadión tiež privezú autobusom, nemusia chodiť na bicykli. Výkon sa odohráva na štadióne.

Personálne agentúry pri obsadzovaní vysokých postov vo firmách často uprednostnia bývalých vrcholových športovcov.

To sa dá obrátiť. Vrcholovým športovcom sa stane len človek, ktorý má nejaké danosti. Iste to nie je len o pohybovom talente. Ak má vlastnosti, ktoré mu pomáhajú pri špičkovom výkone, tak ich dokáže využiť aj inde. Prinajmenšom o nich vie. Myslím si, že vrcholový šport nie je predpokladom na dobrú kariéru, sú ním vlastnosti, ktoré z človeka urobia špičkového športovca.

Existuje dosť príkladov, že sa to stalo.

Pre mňa je klasickým príkladom Zolo Demján. Bol to excelentný horolezec, vybrala si ho veľká zahraničná firma. Niekoľko rokov úspešne šéfoval, ale jeho príbeh je o tom, že túto kariéru opustil cielene, nevyhnali ho. On sám si povedal, že to nechce.

Vy ste sa „vrhli“ na podnikanie hneď po roku 1989.

Podnikali sme už pred revolúciou. Za „boľševika“ boli horolezci jednými z mála, ktorí vedeli nájsť slabiny systému. Kto by vtedy robil výškové práce?

Možno vám to dovolili robiť len preto, že sa tam ostatní báli vyliezť.

Robili sme to všelijako, cez telovýchovné jednoty, pridružené výroby. To nás vytrénovalo, horolezci boli pripravení. Možno lepšie ako veksláci, ktorí tiež prešli systému cez rozum a ani sa nemuseli sami pred sebou hanbiť.

Takže ste plynule prešli do kapitalizmu?

Pokračoval som vo výškových prácach. Mal som partiu ľudí, ale po krátkom čase som to rozpustil.

Prečo?

Jedným z dôvodov bolo znechutenie zo správania firiem. Za socializmu boli jasné taxy za to, že ste dostali zákazku. Vedeli sme, kto rozhoduje a koľko chce – zvyčajne išlo desať percent pre toho, kto podpisoval úhradu faktúry. Po revolúcii sa to zmenilo. Najmä v pološtátnych firmách chcelo podiel na faktúre naraz päť ľudí. Ja som nevedel s tými ľuďmi hovoriť, nevedel som, ako im mám ponúknuť úplatok, aby nám dali prácu. Tak som si zavolal chlapcov a povedal som im, že ich neuživím. To bol koniec, jednoducho na tie úplatkárske maniere nemám žalúdok.

Na komín ste sa nebáli vyliezť a dať úplatok bol problém?

To nie je vec odvahy.

Potom ste začali podnikať so športovým výstrojom.

Je veľa horolezcov, ktorí po skončení aktívnej lezeckej kariéry robia v tomto biznise. Outdorové obchody tu neboli, oblečenie a obuv na turistiku chýbali. Tak sme sa toho chytili, zopár nás to robí.

Robíte len obchod alebo aj vyrábate?

Ešte aj vyrábame. Na začiatku sme založili firmu, šili sme outdorové oblečenie. Dokonca sme ako prvý na Slovensku získali licenciu na spracovanie goratexových tkanín, čo vôbec nebolo ľahké. Postupne výrobu utlmujeme, lepšie povedané, prestali sme sa rozvíjať, lebo veci z dovozu, najmä z Ázie, sú lacnejšie. Nechcel som dať šiť naše výrobky do Číny, ako to robí väčšina európskych a amerických výrobcov. To je iný typ biznisu, nikdy ma nelákal.

Nestrácate tým pozície?

Stále niečo šijeme. Vo firme pracujú niektoré šičky už takmer dvadsať rokov, nemám srdce ich prepustiť. Odevná výroba na seba zarobí, ale nemá budúcnosť. Dobre nám funguje obchod.

Všeobecne sa tvrdí, že podmienky pre šport nie sú na Slovenskú dobré. Cítite to tiež tak?

Už nie ako športovec, ale často nás oslovujú so žiadosťami o podporu. Je mi to ľúto, ale nemáme na to. Z času na čas môžeme poskytnúť nejaké topánky a oblečenie, ale peniaze isto nie. Rovnako sú na tom aj väčšie firmy, ako je tá naša.

Bolo to predtým jednoduchšie?

Vždy to bolo komplikované. Nikde to nie je jednoduché, okolo športu musia byť ľudia, ktorí v tom vedia chodiť, nie je to „biznis“ pre naivných. To nie je situácia len v športe, ale aj v kultúre. Divácky atraktívne športy dokážu „vyprodukovať“ peniaze aspoň pre špičku.

Turistika taká je, nie?

Stav na Slovensku sa nedá porovnávať s inými krajinami, napríklad ani s Českom. Outdorový trh v Česku je desaťnásobný oproti slovenskému. Česi viac cestujú, viac chodia do prírody, na bežky. Tradícia je tam naozaj silná.

Ako ste sa ocitli na Slovensku?

Po maturite som išiel nosiť na Zbojníčku (Zbojnícka chata vo Vysokých Tatrách – pozn. Profit), potom som sa mal vrátiť do školy, ale nevrátil som sa. Prijali ma na fakultu telesnej výchovy a športu v Prahe, ale na „radosť“ rodičov som ostal vo Vysokých Tatrách.

Vzali vás neskôr na milosť?

To nebolo odmietnutie, skôr to dnes vidím, že museli cítiť sklamanie. Pri rodinných stretnutiach mama ťažko znášala, že na otázku, čo robím, musela povedať – nosiča. To som videl, že trpí.

Ako dlho ste nosili?

Začínal som v Tatrách v roku 1969 a do Bratislavy som prišiel v sedemdesiatom šiestom. Asi dva roky som nosil a potom som robil kuriča. Výhoda bola, že tam som po týždni služby mal týždeň voľno. Mal som viac času na lezenie.

Na atraktívnu vysokú školu ste nešli a potom ste robili nekvalifikované práce len preto, aby ste mohli liezť?

Áno. V sedemdesiatych rokoch, v čase keď som sa presťahoval do Bratislavy, som bol v československej reprezentácii. Zamestnal ma podnik Slovšport, čo znamenalo, že som si tam chodil po výplatu. Takto tam „pracovalo“ viac športovcov.

Takže amatéri?

To bol taký predstieraný amaterizmus. Výplata zo Slovšportu bola symbolická. Niektoré expedície platil štát, ale na veľa sme si zarobili výškovými prácami.

Celý život žijete športom a teraz podnikáte. Je ťažké prezliecť sa do obleku?

Náš biznis je uvoľnený, nie sme upätí, dokonca aj vážne pracovné rokovania absolvujeme v pohodlnom.

Venujete sa firme „na plný úväzok“?

Zatiaľ áno. Už som si plánoval, že v Bratislave budem vždy iba dva dni v týždni, lenže ešte to nejde.

„Voľných“ päť dní chcete byť na chalupe?

Ak to pôjde, tak určite.

Na myjavských kopaniciach nie sú veľké kopce, nechýbajú vám?

Kedysi dávno som sem chodieval ku kamarátovi a povedal som si, že raz... Trvalo mi to dlhšie, ako som myslel, ale chalupu som si napokon obstaral.

Čo sa vám na dnešnom podnikaní páči?

Obrovská výhoda je nezávislosť, vlastne pre ňu to robím, inak by som nepodnikal. Nedokážem existovať ako koliesko vo veľkom stroji. Som rád v outdorovom biznise, aj keď občas nariekam, že slovenský trh je malý. Paradoxne však ťažíme z toho, že malý trh nie je zaujímavý pre veľké firmy.

Hovoria vám Jarýk, aj doma vás tak volali?

Prezývka nevznikla v detstve. Začal mi tak hovoriť jeden kamarát a už mi to prischlo.

Jaromír „Jarýk“ Stejskal (60) je popredný výškový horolezec, publicista a fotograf. Má 32 prvovýstupov vo Vysokých Tatrách. Liezol v Yosemitoch, kde zdolal napríklad vrcholy El Capitan či Half Dome, v Alpách uskutočnil prvý zimný priestup Petit Dru a Messnerovej cesty na Mt. Agner. Liezol v Pamíre, Andách a ďalších horách. Bol členom expedície Kančendžonga v roku 1981. Na jar 1984 absolvoval prvovýstup na Lhoce Šar s Petrom Božíkom a Josefom Rakoncajom. V decembri 1985 zvládol prvý československý zimný výstup a zároveň prvý výstup alpským štýlom na osemtisícovku – Čho Oju s Dušanom Becíkom. V roku 1987 sa v expedícii na Mount Everest dostal do výšky zhruba osemtisíc metrov. V roku 1997 viedol slovenskú expedíciu na Kančendžongu. V súčasnosti žije a podniká v Bratislave. Má dve dospelé deti.

Foto - Maňo Štrauch, archív Jarýka Stejskala

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)