Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Black Mirror: Seriál, ktorý odhaľuje temné stránky nových technológií

10.11.2016, 21:00 | Jozef Tvardzík | © 2016 News and Media Holding

Seriál Black Mirror je niečo, ako rozoberať vlastné nočné mory, ktoré v hlave navrhli IT dizajnéri. Seriál kladie nepríjemné otázky, kam vedie civilizáciu závislosť od technológií. Tvorcovia ťahajú príbehy do bizarných až strašidelných extrémov.

  • Tlačiť
  • 1

Partia teenagerov sedí pri stole v bare. Sem-tam prehodia nejakú vetu a každý starostlivo sleduje obrazovku svojho smartfónu a cez chat si vypisujú s troma ďalšími kamarátmi. Smartfóny nám zmenili život, a to nielen v komunikácii s inými ľuďmi, ale aj vo vnímaní služieb.

Ak potrebujeme lacné ubytovanie, stiahneme si appku Airbnb. Pre lacný taxík zvolíme Uber. Kvôli tipom na cestovanie a na dobré reštaurácie siahneme po TripAdvisor. Na cestách autom zasa používame appku Waze.

Žijeme v dobe, keď všetko porovnávame, hodnotíme a meriame efektivitu. Súčasné technológie nás posúvajú k takzvanej meritokracii, keď sa všetko okolo nás dá zmerať suchými ratingmi, hviezdičkami alebo lajkmi na Facebooku.

V blízkej budúcnosti sa môžeme prebudiť do doby, v ktorej nebude existovať súkromie a všetko budeme lajkovať a merať ako banda robotov. Presne o tom je britský televízny seriál Black Mirror. Po dvoch rokoch vyšla tretia séria, ktorá chladnokrvne varuje pred nástupom technológií. 

Šesť príbehov ťahaných do extrémov

Seriál od Netflixu predostiera šesť námetov pre nočné mory, ktoré vychádzajú z technológií, sociálnych sietí, hackingu či nahrávaním vedomia do cloudu, ktorý vytvorí naše druhé „ja“, ktoré nám bude v reálnom živote cez napojenie na počítač či hriankovač uľahčovať každodennú rutinu. 

Scenárista Charlie Brooker rozvíja súžitie ľudí s modernými technológiami, sociálnymi sieťami a zobrazuje odstrašujúce životné príbehy, ktoré ťahá do strašidelných a bizarných príbehov bez amerického happyendu. Každá epizóda seriálu sa venuje inej téme. Začína sa ako nevinná hra či zábavka, ktorá sa postupne mení na drámu, ktorú si budete ešte dlho pamätať.

Predstavte si, že si chcete kúpiť v Bratislave byt. Dnes vám banka posúdi príjem, dlhy a ponúkne hypotéku. V epizóde Nosedive však seriál varuje, že to nemusí platiť už v blízkej budúcnosti. Scenáristi seriálu ponúkajú príbeh mladej Lacie (Bryce Dallas Howard), ktorá si byt nemôže kúpiť. Má totiž nízky osobnostný rating.

Ten však nesúvisí len s jej ekonomickou situáciou, ale so subjektívnym hodnotením okolia. Každý človek môže totiž ohodnotiť cez svoj smartfón iného človeka - na ulici, v kaviarni, v požičovni áut alebo na letisku.

Priradí mu hviezdičky: od nula, čo je najhoršie hodnotenie, až po päť. Pokiaľ osobnostný rating klesne pod istú úroveň, človek má menej práv a automaticky sa zaradí do sociálne nižšej skupiny populácie.

Je to niečo, čo napríklad taxi aplikácia Uber využíva v praxi niekoľko rokov. Ak na Slovensku klesne hodnotenie taxikára v appke pod 4,45, dostane e-mail a SMS, aby prišiel na stretnutie s vodičským ambasádorom, ktorý ho učí, ako zlepšiť svoj rating. Ide o povinné stretnutie, ak chce vodič ďalej jazdiť pod touto značkou. 

V prípade Lacie sa stalo niečo podobné. Klesla pod rating 4,3 a tak si zrazu nemohla kúpiť byt v lepšej štvrti, požičať si lepšie auto alebo kúpiť letenku. Snaží sa síce svoj rating za každú cenu vylepšiť, ale nakoniec stratí nad životom kontrolu a zatkne ju polícia. Skončí na dne s ratingom blízkym nule.

Seriál v extrémnej forme poukazuje na to, že sociálne siete a hodnotenie všetkého a všetkých vedie paradoxne k cenzúre prejavu a vnútornému uväzneniu, kde sa aj najmenší prečin, ako v prípade Lacie hádka na letisku, trestá znížením ratingu. Ide o akúsi Hlavu XXII, kde spoločnosť všetko (dobrovoľne) monitoruje a človek žije ako stroj v akomsi Matrixe. Myslíte si, že seriál preháňa? Možno. 

V Číne však chcú tento utopistický model hodnotenia každého občana aplikovať do praxe. Raj komunistov plánuje zaviesť bodovací systém, v ktorom bude každého občana hodnotiť podľa jeho finančnej situácie, záznamov z registri trestov a správania sa na sociálnych sieťach. 

Použitím finančných údajov a dát z internetu pre hodnotenie jednotlivca zostaví dôveryhodnosť občana, čo mu obmedzí jeho súkromný život. Štát bude podobne sledovať cez algoritmus, aké webové stránky občan navštevuje, čo na sociálnych sieťach lajkuje a čo komentuje. 

Epizóda Nosedive sa tak v Číne možno o pár rokov stane realitou. Komunistická strana chce kreditným systémom zostaviť novú kultúru „úprimnosti a harmonickej socialistickej spoločnosti“, v ktorej bude udržanie dôvery najvyššou cnosťou.

V materiáli sa píše, že pokiaľ občan poruší dôveryhodnosť v jednej oblasti, reštrikcie budú zo strany štátu uložené vo všetkých oblastiach. Takíto ľudia a firmy budú podliehať každodennému dohľadu a náhodným kontrolám. 

Technológie nie sú zlé, ak ich vieme ovládať

Seriál si kladie nepríjemné otázky, ale nedáva jednoznačné odpovede a vo svete, ktorý prerastajú moderné technológie, je akýmsi varovným prstom.

„Nikdy nie sú technológie v našich príbehoch vinníkom. Tie len umožňujú, aby ľudia robili zlé veci sebe a ostatným. Chceme len poukázať na nepredvídané dôsledky technológií,“ povedal v rozhovore pre magazín Vogue scenárista Ch. Brooker.

Sám považuje nové technológie za skvelú vec a bolo by „bláznovstvom“ zavrieť napríklad sociálne siete, ktoré posunuli komunikáciu na novú úroveň.

Tvrdí, že sociálne siete síce vyvolali v spoločnosti polarizáciu, hnev, trollovanie a čiastočne stoja aj za vzostupom Donalda Trumpa v USA, ale v princípe nie sú zlé. Len ich ľudia nevedia ovládať a kontrolovať.

„To neznamená, že by sme sa mali zbaviť sociálnych médií o nič viac, ako by sme sa mali zbaviť tlačiarenského lisu, pretože niekto ho môže použiť na tlačenie rasistických pamfletov. Pozrime sa radšej na to, ako vynálezy používame,“ povedal scenárista. 

Nástroje, ktorým nik nerozumie

Bežne sa používajú a ovplyvňujú naše životy. Algoritmy. Sú na nich postavené napríklad sociálne siete, ktoré tak vytvárajú napríklad názorové bubliny. Banky ich používajú na poskytovanie úverov.

V USA sa algoritmy používajú napríklad na hodnotenie učiteľov alebo na stanovenie pravdepodobnosti trestnej činnosti u jednotlivca - porovnáva sa, kde človek vyrastal, do parametrov sa zadá rasa a priatelia s kriminálnou minulosťou. Na základe toho sa stanoví aj výška odňatia slobody.

Ide pritom o diskrimináciu, ktorej sa venuje matematička Cathy O’Neil v knihe Weapons of Math Destruction

Tieto algoritmy zostavil nejaký expert, ale čo ak urobil chybu? Algoritmy sú natoľko komplikované, že im bežný človek nerozumie.

Spýtate sa v banke, prečo ste nedostali úver. Je dosť možné, že vám pracovníčka banky povie, že algoritmus na stanovenie rizikovosti klienta vyšiel vo váš neprospech. Detaily často nezistíte, pretože algoritmu nerozumie ani pracovníčka úverov, ani jej priamy nadriadený.   

Podľa autorky knihy sú algoritmy ničivou zbraňou matematiky. Je často rasistická, neprehľadná, skreslená a či chceme alebo nie, škatuľkuje ľudí podľa pohlavia alebo rasy. V USA napríklad človek v zlej štvrti platí o niekoľko percentuálnych bodov vyššiu sadzby z úveru ako modelový ten istý klient len s tým rozdielom, že je biely a žije v slušnej štvrti mesta. 

Diskrimináciu autorka knihy našla aj v prípade poistiek za auto. Napríklad na Floride platil vodič bez jediného dopravného priestupku ročne o vyše 1 500 dolárov viac ako vodič, ktorý mal záznam za jazdu v opitosti. Ako je to možné?

Prvý vodič s čistým registrom mal totiž nízky príjem. Poisťovne totiž vedia, že chudobnejší ľudia sú menej vzdelaní. To znamená, že často ani nezistia, že platia vysokú poistku. Keďže sa nebudú sťažovať, ich fluktuácia je nižšia. Niekto takýto algoritmus nastavil a berie sa ako samozrejmosť a ovplyvňuje životy ľudí. 

Digitálne vydieranie

Po zhliadnutí epizódy Shut Up and Dance zrejme už nikdy nebudete pozerať na svoj počítač tak dôverčivo ako predtým. Scenáristi v nej rozoberajú momentálne diskutovanú tému, ktorá je v anglosaských krajinách známa ako sextortion, čo je digitálne vydieranie.

V epizóde si mladý chlapec Kenny nainštaluje nevedome do počítača vírus. O niekoľko hodín neskôr začne od neznámeho človeka dostávať výhražné maily. Neznámy útočník tvrdí, že zverejní jeho priateľom a rodine nahrávku, ako pred počítačom masturbuje.

Scenárista celý príbeh ťahá do absurdna, ktoré mrazí. Epizóda prepája niekoľko osôb - obetí, ktorých ako robotov riadi neznámy muž a strach z odhalenia. Po tejto epizóde je vysoko pravdepodobné, že si svoju web kameru prelepíte páskou. 

Sextortion je spôsob vydierania, ktorý je mimoriadne efektívny a bežný na sociálnych sieťach. Pred niekoľkými dňami britská televízia BBC odvysielala príbeh Samira, ktorý sa stal obeťou takéhoto vydierania.

Na Facebooku akceptoval priateľstvo s krásnou ženou. Nepoznal ju, ale bola jednoducho sexy. Keďže mali zopár spoločných priateľov, myslel si, že sa niekde stretli. Povedala mu, že má 23 rokov, rodičia jej zomreli a nudí sa na byte so sestrou ... no a má rada sex.

Niekoľko minút si písali o sexe a neskôr prešli na Skype. O pol hodiny neskôr Samirovi prišla na Facebook správa. „Pozri. Som chlap a nahral som ťa, ako masturbuješ. Chceš to vidieť? Z Facebooku poznám tvojich priateľov a rodinu - mamu, sestru, tvojich bratrancov. Máš týždeň, aby si mi poslal 5-tisíc eur. Inak video pošlem,“ povedal mu neznámy muž.

Na vydieranie pritom útočníkovi stačilo, aby si urobil falošný profil a stiahol pár sexi obrázkov z internetu. Pri live chatovaní cez Skype alebo Facebook útočník aktivoval videá z porna, kde sa ženy vyzliekajú pred webkamerou. 

23-ročné dievča z Libanonu bol v skutočnosti mladý muž z malého mestečka Oued Zem v Maroku. Volal sa Omar a pre BBC povedal, že ich práca trvá približne hodinu: 20 minút chatovania, 20 minút nahrávania a 20 minút trvá vyhrážanie sa. 

Podstatou je, aby bola vo videu zachytená tvár a zároveň intímne partie. Následne sa video uploaduje na Youtube a pošle sa obeti. Väčšina ľudí okamžite spanikári a útočníkovi sa podvolí.

Omar tvrdí, že si na takýchto podvodoch zarobí denne aspoň 500 dolárov a desiatky jeho kamarátov roba to isté. V mestečku je 60-percentná nezamestnanosť, a tak si mladí chlapci zarábajú ako vedia. 

Black Mirror na príbehu Kennyho poukazuje, že kým v minulosti vydieranie prebiehalo so zbraňou v ruke, dnes k tomu stačí pár klikov, ktoré prinútia obeť aj k takým zúfalým činom, ako je prepadnutie banky. Útočník dokáže z tepla domova rozvrátiť rodiny alebo dostať obete do väzenia.

V minulosti sa niektoré prípady skončili tragicky. V roku 2012 spáchala samovraždu 15-ročná školáčka Amanda Todd, ktorá bola tri roky vydieraná kvôli fotke hore bez. 12-ročné dievča neznámy človek na chate presvedčil, aby ho nechala odfotografovať jej prsia. „Ak sa mi neukážeš celá, pošlem tvoje kozy všetkým," napísal jej.

Odmietla a vzápätí sa na Facebooku objavila stránka s jej prsiami ako profilovým obrázkom. Stránka sa rozšírila medzi spolužiakov a rozpútala šikanovanie. Dievča zmenilo školu a presťahovalo sa do iného mesta, ale fotka ju prenasledovala všade. Neskôr zverejnila video o svojej šikane (uvedene vyššie) a zabila sa. 

Seriál už od prvého dielu do extrému vyostruje technologické aspekty, ktorým čelíme každý deň. Black Mirror (Čierne zrkadlo) mimochodom odkazuje k chladným obrazovkám smartfónov a tabletov, v ktorých sa niekde odráža odvrátená strana našich osobností.

Displeje odvracajú našu pozornosť od toho, čo sa deje okolo nás. V bare sa už osobne nerozprávame s kamarátmi, ale, naopak, bližší je nám blikajúci displej mobilu a virtuálnosť.   

Hlavný tvorca série Ch. Brooker to povedal trefne: Ak je technológia droga, a skutočne ju tak môžeme vnímať, aké sú jej vedľajšie účinky? Práve tento priestor medzi pôžitkom a nepokojom je územím, na ktorom sa seriál pohybuje a majstrovsky buduje príbeh.

Technológie nie sú pôvodcom zla, ale môžu v extrémnych prípadoch fungovať ako spúšťač najtemnejších stránok ľudského charakteru. Ponúkajú pohodlie, lacný prístup a dvojsečnú anonymitu.

Sledovať seriál Black Mirror je niečo podobné, ako do detailov rozoberať vlastné nočné mory, ktoré vo vašej hlave dizajnovali experti z Google alebo Apple.    

  • Tlačiť
  • 1

Tagy Black Mirror, recenzia, technológie