Hriešnik z periférie Európy

Zatiaľ čo politici eurozóny úmorne hľadajú východisko z marazmu gréckej zadlženosti, spoza severozápadného okraja Európy zavial svieži vietor. Postarala sa o to augustová správa Medzinárodného menového fondu o úspešnom zavŕšení stabilizačného programu z novembra 2008 na pomoc kolabujúcemu Islandu. Živú diskusiu rozprúdil začiatkom septembra americký ekonóm Paul Krugman tvrdením, že Island uspel napriek tomu, či práve preto, že zišiel z vyšliapaných chodníkov.

Proti prúdu

Podľa P. Krugmana sa Island vzoprel pravidlám, keď odmietol hradiť dlhy svojich bánk zahraničným veriteľom, obmedzil voľný tok kapitálu a devalvoval národnú menu. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2008) to vysvetlil výnimočným postavením ostrovného štátu v severnom Atlantiku. Pripomenul, že pri nafukovaní finančnej bubliny narástli tri hlavné islandské banky do obrovských rozmerov, pričom sa enormne zadlžili. Na rozdiel od iných ekonomík, ktoré sa pokúšali po septembri 2008 o nápravu cestou úspornosti i za cenu stagnácie a deflácie, bol dlh Islandu taký vysoký, že takáto ortodoxnosť tam ani neprichádzala do úvahy. Namiesto toho devalvoval štát s 320-tisíc obyvateľmi národnú menu a zatiahol kohútiky odlevu kapitálu. Opatrenia mali prekvapujúci účinok. Islanďanov síce postihla najhoršia finančná kríza v dejinách, ale mala menej zdrvujúci priebeh ako v iných krajinách.