Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Riaditeľ Černobyľa ako prvé žiadal odstrihnutie telefónov

Tridsať rokov – to je polčas rozpadu rádioaktívneho cézia, hlavnej zložky mraku, ktorý sa presne pred troma dekádami objavil nad ukrajinským Černobyľom. Z hľadiska ľudského dlhá doba, z hľadiska chemického len zlomok z tisícok rokov, počas ktorých bude černobyľské dedičstvo v prírode postupne slabnúť. Výbuch jadrovej elektrárne na Ukrajine sa stal presne 26. apríla 1986.

26.04.2016, 15:30 | Ján Záborský | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 6

„Prvá globálna katastrofa“, ako ju nazval jej vyšetrovateľ Grigorij Medvedev, ovplyvnila viac než len ľudské životy: načas zastala výstavba nových jadrových reaktorov, Západ sa viac začal zaujímať o východné jadrové elektrárne, narástol tlak na zvyšovanie ich bezpečnosti, neskôr sa stali jedným z bodov pri rokovaniach o vstupe do EÚ. Samotný Černobyľ sa medzitým stal symbolom sovietskej neochoty priznať si chybu a neschopnosti riešiť problémy. A tiež sa stal turistickou atrakciou.

Požiarny poplach zachytil čerstvo ženatého hasiča Vasilija Ignatenka v posteli. Nestihol si ani zbaliť žiaden ochranný odev, nič, keď sa vydal do miestnej jadrovej elektrárne. Ani sa nezdalo, že by malo ísť o nejakú zvláštnu udalosť, proste, bolo treba hasiť: horela strecha na jednej z černobyľských budov.

Neprehliadnite

Zo zásahu už išiel Vasilij aj s kolegami priamo do miestnej nemocnice, kde všetkých dôkladne oddelili od bežných pacientov. O pár dní celú jednotku, 28 chlapov, previezli lietadlom na rádiológiu do Moskvy. Krátko po 9. máji, dni víťazstva, všetci zomreli na chorobu z ožiarenia. Po nich nasledovali tí, čo sa o nich v nemocniciach starali – hasiči boli natoľko rádioaktívni, že smrteľné dávky rádioaktivity šírili dokonca aj na pohrebe.

Vasilijova manželka Ľudmila, ktorá sa o neho i o jeho kolegov celý čas v nemocnici starala, mala kruté šťastie: čakali spolu dieťa, ktoré v maternici absorbovalo smrteľné dávky žiarenia určené pre Ľudmilu. Dcérka umrela štyri dni po pôrode na cirhózu pečene, zničenej bojom s rádioaktivitou. Ani jej nestihli dať meno.

Zdroj: Profimedia.sk

Výbuch

Samozrejme, že nešlo o požiar, ale to je už tridsať rokov notoricky známy príbeh: test na štvrtom jadrovom reaktore v Černobyli sa vymkol kontrole a obrovské množstvo pary roztrhlo ochranný kontajner. Kto si predstavuje klokotajúcu pokrievku nad hrncom, mal by si svoj pohľad poopraviť – para vytlačila vysoko do vzduchu tisíctonové betónové veko hrubé tri metre, ktoré dopadlo našikmo naspäť na reaktor.

Z neho vzápätí vyšľahli plamene do výšky 1,2 kilometra spolu s parou plnou rádioaktívneho odpadu. Na okolité budovy sa zosypali úlomky prudko rádioaktívneho betónu, grafitu a ocele z útrob reaktora. Dohromady sa odtiaľ vyvalilo približne 70 ton materiálu, ďalších 50 ton ostalo vnútri. Najčastejšie vo forme horúcej, vyše dvetisícstupňovej rádioaktívnej lávy.

Reaktor RBMK (reaktor boľšoj moščnosti kanaľny) mal známe konštrukčné nedostatky, hlavne v prípade nízkej produkcie energie, čo sa stalo aj pri experimente v Černobyli. Jeho dizajn pochádzal ešte z 50. rokov a popri elektrine mal byť zdrojom ešte niečoho iného, čo Sovietsky zväz počas studenej vojny nutne potreboval: plutónia pre jadrové hlavice. Aj preto tento model pretrval takmer štyri desiatky rokov.

Svojpomocne proti rádioaktivite

V. Ignatenko bol len jedným z prvých, ktorí pomáhali odstraňovať následky katastrofy – s neadekvátnou ochranou, bez dostatočných informácií a s neznámymi dôsledkami. Jednotlivé čaty upratovačov sa chránili, ako mohli: tí, čo čistili strechy okolitých budov od rádioaktívnych trosiek, si spravili olovené „zástery“ – 30-kilové kovové pláty upravili tak, aby sa dali zavesiť na krk.

Zábery ich práce prezrádzajú viac, než je na obrázkoch – spodná časť všetkých fotografií je ožiarená dobiela, akoby zospodu prichádzalo intenzívne svetlo. Presne takto objavili pred storočím rádioaktivitu, podľa obrysov uránovej rudy na nevyvolaných fotografických platniach.

Jej objaviteľ Henri Becquerel a neskôr i jeho slávni nasledovatelia manželia Curieovci boli zároveň prvými obeťami následkov ožiarenia. V čase Černobyľa boli už veľmi dobre známe, avšak od čias Hirošimy a Nagasaki nemala žiadna jadrová katastrofa taký rozsah.

Zdroj: Profimedia.sk

Podobne svojpomocne si pomáhali i piloti helikoptér Mi-8: pod sedačkami mali pláty olova. V helikoptérach mohli stráviť najviac niekoľko sekúnd nad peklom, do ktorého potrebovali presne vysypať materiál na zastavenie horenia.

Nulové skúsenosti s takouto haváriou občas viac problémov spôsobili než vyriešili: popri piesku napríklad do kráteru sypali i veľké kusy olova. Tie sa však vyparili a zamorili pôdu v širokom okolí. A to na stovky rokov dopredu. Pre porovnanie, pôda v okolí Banskej Štiavnice je dodnes, dvesto rokov po skončení ťažby, kontaminovaná ortuťou. Len čo sa do pôdy dostane olovo, nerozpadá sa. So živinami ho nasávajú rastliny.

Pokračovanie článku - stránka 1 z 3
Pokračovanie článku na ďalšej stránke
  • Tlačiť
  • 6

Rubrika Téma - katastrofa Černobyľ

Tagy Černobyľ, Ukrajina, ZSSR