Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Riaditeľ Černobyľa ako prvé žiadal odstrihnutie telefónov

Pokračovanie článku - stránka 2 z 3
Pokračovanie článku na ďalšej stránke

26.04.2016, 15:30 | Ján Záborský | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 6

Zachránili svet

Po hasičoch nastúpili vojaci, mnohí povinne a tiež bez informácií o nebezpečenstve. Neskôr, keď sa správy o zamorenej oblasti rozšírili, už vláda lákala likvidátorov na vysoké zárobky, extra prídely jedla – a množstvo vodky. A tiež skorší dôchodok a vysokú penziu. Väčšina z nich sa jej nikdy nedožila.

Poslušnosť k nadriadeným a autoritám znamenala pre mnoho z nich smrť, v niektorých prípadoch však zabránila oveľa väčšej katastrofe. Horúci obsah reaktora si pomaly prepaľoval cestu do chladiaceho bazéna pod ním. Ak by sa tam dostal, nastal by nový výbuch, do ovzdušia by sa dostala ďalšia mohutná dávka rádioaktivity. Vypustiť bazén dostali za úlohu traja potápači, ktorým sa nakoniec podarilo otvoriť odtok. Nikdy sa už z bazéna nedostali: presakujúci odpad zmenil vodu na korozívnu kyselinu.

„Štát možno zbytočne obetoval veľa životov, ale aspoň v tomto prípade ich aj mnoho zachránil,“ hovorí zakladateľ černobyľského múzea Sergej Vasiljevič Sobolev. Sám spomína ešte ďalší málo známy prípad štátnych obetí: do Černobyľa v dňoch po havárii – to ešte v ZSSR netušili, čo sa presne stalo – zviezli 400 baníkov z celej krajiny.

Dostali za úlohu prekopať tunel až pod reaktor, ktorý by mohli napustiť tekutým dusíkom a zmraziť takzvaný  zeminový vankúš. Ten mal zabrániť tomu, aby sa rádioaktívna láva neprepálila do chladiaceho jazera pri elektrárni. Kontaminovaná voda sa mohla dostať do Dnepra a odtiaľ do Čierneho mora. Následky by boli nepredstaviteľné. A globálne.

Pamätník černobyľským hasičom to priznáva, hoci nie priamo štyrom stovkám baníkov. Nad menami V. Ignatenka a jeho kolegov sa skvie len krátka veta: „Tým, ktorí zachránili svet.“

Zdroj: Profimedia.sk

Hlavne nenápadne

Podobne ako priebeh katastrofy je známa aj história jej zatĺkania. Oficiálne ju Sovietsky zväz priznal, až keď monitory v škandinávskych krajinách ukázali mohutný rádioaktívny spad. Tamojšie jadrové elektrárne viedli sústavné merania a náhly nárast rádioaktivity pokladali vo švédskom Forsmarku najprv za vlastný problém.

Až podobné merania z Dánska aj iných švédskych elektrární poukázali na iný zdroj. Smer vetra ich naviedol na ukrajinský Černobyľ, aj keď až na druhý deň po havárii. Oblak mal vtedy už za sebou cestu ponad územie súčasného Ruska, Bieloruska a Fínska. Aj preto Grigorij Medvedev, hlavný vyšetrovateľ havárie, píše vo svojej knihe Pravda o Černobyle o „prvej globálnej katastrofe“: zasiahla ďaleko za hranice Ukrajiny.

Čerstvý prvý generálny tajomník politbyra Michail Gorbačov stál pred skúškou. Len nedávno spustil svoju politiku glasnosti, otvoreného informovania občanov, napriek nevôli starších aparátnikov. Tí boli zvyknutí zahmlievať a podobne sa chceli zachovať aj v prípade Černobyľa: priznanie chyby by znamenal vodu na mlyn nepriateľskej propagande.

Ako upozorňuje G. Medvedev, zatajovanie bolo systémovou chorobou. Napriek tomu, že ruský jadrový sektor zažil niekoľko vážnych havárií, od úniku paliva v 50-tych rokoch v Čeljabinsku po haváriu pri Leningrade, ich príčiny i následky boli prísne stráženým štátnym tajomstvom, o ktorom nevedeli ani pracovníci v sektore. A tak sa z nich nemohli ani poučiť.

Odtajnené archívy hovoria o nedostatkoch v kvalite betónu aj základov. Od tých závisí stabilita elektrárne

Nakoniec, aj hlásenia KGB o nedostatkoch pri konštrukcii elektrárne z roku 1979 išli len samotnému vedeniu krajiny: odtajnené archívy hovoria o „nedostatkoch v kvalite betónu aj základov, od ktorých závisí stabilita elektrárne“. Zlá izolácia môže viesť k tomu, „že rádioaktívny odpad bude presakovať do okolia“. Inak ide o klasický problém socializmu: miestna betonárka miešala nekvalitný betón, pretože kolísala kvalita dodávaného cementu.

Nakoniec aj osudný test reaktora bol len odrazom miestneho systému: inžinieri sa obávali, že dôjde k problémom, ale zo strachu pred nadriadenými mlčali. Prvým krokom riaditeľa elektrárne Viktora Brjuchanova bol telefonát: nepožiadal o pomoc, ale o  odstrihnutie väčšiny telefonických liniek z oblasti. Aby sa von nedostali „neoverené“ informácie. Sám do Moskvy zatelefonoval len to, že síce nastali problémy, ale sú pod kontrolou.

Tajnostkársky prístup Rusov s Černobyľom skončil: zahraniční odborníci si vyžiadali prístup na miesto katastrofy a poskytli odborníkov aj peniaze na obmedzenie dôsledkov. Sarkofág, ktorý zamedzil prístupu k stále horúcemu reaktoru, dobudovali spoločne rekordne rýchlo, v decembri 1986.

Kam s odpadom

Sarkofág nad reaktorom dosluhuje už teraz, zhruba desaťročie sa hovorí o vybudovaní nového, väčšieho krytu. Sovietsky zväz už dávno nejestvuje, a tak sa nový kryt montuje aj s ohľadom na zdravie robotníkov: stavia sa na koľajniciach a nasunie sa priamo nad starý sarkofág. Stavia ho z medzinárodných peňazí francúzske konzorcium Novarka.

Prvý sarkofág vyšiel na 70 miliónov dolárov. Ten nový bude stáť 2,5 miliardy dolárov. Vydržať má sto rokov: dovtedy má ľudstvo čas hľadať ďalšie riešenia. Pretože láva z reaktora bude smrteľne rádioaktívna ešte niekoľko tisíc rokov.

Skladovanie jadrového odpadu nie je čisto černobyľskou otázkou, riešia ho všetky krajiny, ktoré stavili na jadro. Otázka je rovnaká ako v prípade Černobyľa: ako uložiť materiál, ktorý bude ešte desiatky tisíc rokov životunebezpečný?

Zdroj: Profimedia.sk

Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu požaduje predovšetkým stabilné a nepriepustné geologické podložie: zemetrasenie by mohlo odpad dostať na nevhodné miesta, priepustný podklad by zas znamenal presakovanie do spodných vôd.

Chuť vyvážať odpad mimo krajiny zas pribrzďuje geopolitika: z odpadu sa dá získavať napríklad obohatený urán vhodný do jadrových zbraní. Každý kontinent momentálne hľadá vhodné úložiská. Nádejné sa javí rozsiahle územie v austrálskej pustine, kde sa podľa firmy Pangaea Resources nachádzajú ideálne geologické podmienky pre celosvetové uskladnenie paliva.

Úložisko plánované na desaťtisíc rokov – dlhšie, než existuje ľudská civilizácia – stojí pred ďalšími otázkami. Ako napríklad našim potomkom komunikovať, že sa nachádzajú v blízkosti smrteľného nebezpečenstva. Návrhy ponúkajú dizajnéri z celého sveta: od hľadania univerzálne zrozumiteľných piktogramov až po rozsiahle terénne úpravy, ktoré by mali prostredie premeniť tak, aby odradzovalo od jeho návštevy. Jadrová energia môže byť čistá, ale jej pozostatky môžu prežiť ľudstvo.

Pokračovanie článku - stránka 2 z 3
Pokračovanie článku na ďalšej stránke

  • Tlačiť
  • 6

Rubrika Téma - katastrofa Černobyľ

Tagy Černobyľ, Ukrajina, ZSSR