Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Riaditeľ Černobyľa ako prvé žiadal odstrihnutie telefónov

Pokračovanie článku - stránka 3 z 3
Koniec článku - stránka 3 z 3

26.04.2016, 15:30 | Ján Záborský | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 6

Osudné tajnosti

Obmedzenie informovanosti však malo fatálne následky. Než rádioaktívny oblak dorazil do Škandinávie, zamoril štvrtinu územia dnešného Bieloruska. Rádioaktívny izotop jódu, ktorý sa z prostredia usadzuje – podobne ako bežný jód – v štítnej žľaze, spôsobil desiatky tisíc prípadov rakoviny štítnej žľazy. Do roku 1986 mali na Ukrajine registrované len dva prípady: v nasledujúcich rokoch sa už počítali na tisícky.

Ak by sovietski činitelia okamžite priznali problémy, mohli tieto dopady obmedziť. Včasné podávanie jódových tabliet by zabezpečilo, že telo získa dostatok jódu z tohto zdroja a rádioaktívny izotop vylúči. Nestalo sa tak. Lekári mali dokonca ešte v nasledujúcich rokoch príkaz nové prípady rakoviny neregistrovať ako dôsledok ožiarenia.

Presné čísla sa tak dohľadávajú veľmi ťažko. Podujala sa na to organizácia Greenpeace na konci deväťdesiatych rokov. Pár čísel za všetky: prípady detskej rakoviny štítnej žľazy v Bielorusku stúpli z 0,09 prípadu na stotisíc obyvateľov na zhruba 0,6, teda šesťnásobne. A na Ukrajine narástol v kontaminovaných oblastiach podiel dospelých s rakovinou z 1,3 percenta na takmer štyri percentá. Podľa konzervatívnych odhadov tak havária spôsobila len v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku do konca deväťdesiatych rokov 60-tisíc úmrtí.

Československa sa mrak dotkol len mierne: podľa Greenpeace mohol spôsobiť štyristo až 1200 úmrtí. V Bielorusku vojaci zrovnali so zemou vyše štyristo zamorených dedín. Spolu s budovami padli v 30-kilometrovom okruhu aj stromy a kry. Doteraz sa v oblasti udržiavajú dreviny pod kontrolou: ak by nastal požiar, množstvo rádioaktívneho materiálu, ktoré rastliny absorbovali, by sa opäť dostalo do ovzdušia.

Roky po páde Sovietskeho zväzu pretrváva neochota priznať skutočný rozsah škôd. Príbeh V. Ignatenka zo začiatku článku priniesla vo svojej knihe Hlasy z Černobyľa Bieloruska Svetlana Alexijevič. Desať rokov po havárii zbierala svedectvá tých, čo haváriu zažili. Jej aktivity zatrhol režim Alexandra Lukašenka v mene dobrých vzťahov s Ruskom.

S. Alexijevič odišla do londýnskeho exilu a jej činnosť jej vlani vyniesla Nobelovu cenu za literatúru. Predtým však získala ešte niečo: chronické zlyhanie imunity ako následok dlhodobého pobytu v najzamorenejšej oblasti Bieloruska a Ukrajiny. 

Černobyľ a politika

Nedôvera v sovietske technológie sa naplno prejavila pri vyjednávaniach o vstupe do EÚ. Všetky krajiny, ktoré využívali staré modely ruských reaktorov, sa museli zaviazať k tomu, že ich postupne odpoja. Model RBMK, ktorý stál v Černobyli, využívalo okrem Ukrajiny a Ruska už len Lotyšsko: dva reaktory v Ignaline odpojilo v rokoch 2004 a 2009.

Zdroj: Profimedia.sk

Ostatné krajiny používali model VVER, ktorý už netrpel nedostatkami černobyľských reaktorov. V bulharskom Kozloduji ich prevádzku ukončili v rokoch 2002 a 2006, zastavenie východonemeckého Greifswaldu si vynútilo západné Nemecko už pri zjednotení v roku 1990. Poslednými dvoma prístupovými obeťami boli bohunické bloky 1 a 2: druhý z nich sa zastavil v roku 2008.

Rusko stále prevádzkuje 11 reaktorov černobyľského typu RBMK v Kursku, Smolensku a pri Sankt Peterburgu. Posledné dva z nich sa budú vypínať až o deväť rokov.

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 17/2016. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
Pokračovanie článku - stránka 3 z 3
Koniec článku - stránka 3 z 3
  • Tlačiť
  • 6

Rubrika Téma - katastrofa Černobyľ

Tagy Černobyľ, Ukrajina, ZSSR