Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Riaditeľ Černobyľa ako prvé žiadal odstrihnutie telefónov

Tridsať rokov – to je polčas rozpadu rádioaktívneho cézia, hlavnej zložky mraku, ktorý sa presne pred troma dekádami objavil nad ukrajinským Černobyľom. Z hľadiska ľudského dlhá doba, z hľadiska chemického len zlomok z tisícok rokov, počas ktorých bude černobyľské dedičstvo v prírode postupne slabnúť. Výbuch jadrovej elektrárne na Ukrajine sa stal presne 26. apríla 1986.

26.04.2016, 15:30 | Ján Záborský | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 6

„Prvá globálna katastrofa“, ako ju nazval jej vyšetrovateľ Grigorij Medvedev, ovplyvnila viac než len ľudské životy: načas zastala výstavba nových jadrových reaktorov, Západ sa viac začal zaujímať o východné jadrové elektrárne, narástol tlak na zvyšovanie ich bezpečnosti, neskôr sa stali jedným z bodov pri rokovaniach o vstupe do EÚ. Samotný Černobyľ sa medzitým stal symbolom sovietskej neochoty priznať si chybu a neschopnosti riešiť problémy. A tiež sa stal turistickou atrakciou.

Požiarny poplach zachytil čerstvo ženatého hasiča Vasilija Ignatenka v posteli. Nestihol si ani zbaliť žiaden ochranný odev, nič, keď sa vydal do miestnej jadrovej elektrárne. Ani sa nezdalo, že by malo ísť o nejakú zvláštnu udalosť, proste, bolo treba hasiť: horela strecha na jednej z černobyľských budov.

Neprehliadnite

Zo zásahu už išiel Vasilij aj s kolegami priamo do miestnej nemocnice, kde všetkých dôkladne oddelili od bežných pacientov. O pár dní celú jednotku, 28 chlapov, previezli lietadlom na rádiológiu do Moskvy. Krátko po 9. máji, dni víťazstva, všetci zomreli na chorobu z ožiarenia. Po nich nasledovali tí, čo sa o nich v nemocniciach starali – hasiči boli natoľko rádioaktívni, že smrteľné dávky rádioaktivity šírili dokonca aj na pohrebe.

Vasilijova manželka Ľudmila, ktorá sa o neho i o jeho kolegov celý čas v nemocnici starala, mala kruté šťastie: čakali spolu dieťa, ktoré v maternici absorbovalo smrteľné dávky žiarenia určené pre Ľudmilu. Dcérka umrela štyri dni po pôrode na cirhózu pečene, zničenej bojom s rádioaktivitou. Ani jej nestihli dať meno.

Zdroj: Profimedia.sk

Výbuch

Samozrejme, že nešlo o požiar, ale to je už tridsať rokov notoricky známy príbeh: test na štvrtom jadrovom reaktore v Černobyli sa vymkol kontrole a obrovské množstvo pary roztrhlo ochranný kontajner. Kto si predstavuje klokotajúcu pokrievku nad hrncom, mal by si svoj pohľad poopraviť – para vytlačila vysoko do vzduchu tisíctonové betónové veko hrubé tri metre, ktoré dopadlo našikmo naspäť na reaktor.

Z neho vzápätí vyšľahli plamene do výšky 1,2 kilometra spolu s parou plnou rádioaktívneho odpadu. Na okolité budovy sa zosypali úlomky prudko rádioaktívneho betónu, grafitu a ocele z útrob reaktora. Dohromady sa odtiaľ vyvalilo približne 70 ton materiálu, ďalších 50 ton ostalo vnútri. Najčastejšie vo forme horúcej, vyše dvetisícstupňovej rádioaktívnej lávy.

Reaktor RBMK (reaktor boľšoj moščnosti kanaľny) mal známe konštrukčné nedostatky, hlavne v prípade nízkej produkcie energie, čo sa stalo aj pri experimente v Černobyli. Jeho dizajn pochádzal ešte z 50. rokov a popri elektrine mal byť zdrojom ešte niečoho iného, čo Sovietsky zväz počas studenej vojny nutne potreboval: plutónia pre jadrové hlavice. Aj preto tento model pretrval takmer štyri desiatky rokov.

Svojpomocne proti rádioaktivite

V. Ignatenko bol len jedným z prvých, ktorí pomáhali odstraňovať následky katastrofy – s neadekvátnou ochranou, bez dostatočných informácií a s neznámymi dôsledkami. Jednotlivé čaty upratovačov sa chránili, ako mohli: tí, čo čistili strechy okolitých budov od rádioaktívnych trosiek, si spravili olovené „zástery“ – 30-kilové kovové pláty upravili tak, aby sa dali zavesiť na krk.

Zábery ich práce prezrádzajú viac, než je na obrázkoch – spodná časť všetkých fotografií je ožiarená dobiela, akoby zospodu prichádzalo intenzívne svetlo. Presne takto objavili pred storočím rádioaktivitu, podľa obrysov uránovej rudy na nevyvolaných fotografických platniach.

Jej objaviteľ Henri Becquerel a neskôr i jeho slávni nasledovatelia manželia Curieovci boli zároveň prvými obeťami následkov ožiarenia. V čase Černobyľa boli už veľmi dobre známe, avšak od čias Hirošimy a Nagasaki nemala žiadna jadrová katastrofa taký rozsah.

Zdroj: Profimedia.sk

Podobne svojpomocne si pomáhali i piloti helikoptér Mi-8: pod sedačkami mali pláty olova. V helikoptérach mohli stráviť najviac niekoľko sekúnd nad peklom, do ktorého potrebovali presne vysypať materiál na zastavenie horenia.

Nulové skúsenosti s takouto haváriou občas viac problémov spôsobili než vyriešili: popri piesku napríklad do kráteru sypali i veľké kusy olova. Tie sa však vyparili a zamorili pôdu v širokom okolí. A to na stovky rokov dopredu. Pre porovnanie, pôda v okolí Banskej Štiavnice je dodnes, dvesto rokov po skončení ťažby, kontaminovaná ortuťou. Len čo sa do pôdy dostane olovo, nerozpadá sa. So živinami ho nasávajú rastliny.

Zachránili svet

Po hasičoch nastúpili vojaci, mnohí povinne a tiež bez informácií o nebezpečenstve. Neskôr, keď sa správy o zamorenej oblasti rozšírili, už vláda lákala likvidátorov na vysoké zárobky, extra prídely jedla – a množstvo vodky. A tiež skorší dôchodok a vysokú penziu. Väčšina z nich sa jej nikdy nedožila.

Poslušnosť k nadriadeným a autoritám znamenala pre mnoho z nich smrť, v niektorých prípadoch však zabránila oveľa väčšej katastrofe. Horúci obsah reaktora si pomaly prepaľoval cestu do chladiaceho bazéna pod ním. Ak by sa tam dostal, nastal by nový výbuch, do ovzdušia by sa dostala ďalšia mohutná dávka rádioaktivity. Vypustiť bazén dostali za úlohu traja potápači, ktorým sa nakoniec podarilo otvoriť odtok. Nikdy sa už z bazéna nedostali: presakujúci odpad zmenil vodu na korozívnu kyselinu.

„Štát možno zbytočne obetoval veľa životov, ale aspoň v tomto prípade ich aj mnoho zachránil,“ hovorí zakladateľ černobyľského múzea Sergej Vasiljevič Sobolev. Sám spomína ešte ďalší málo známy prípad štátnych obetí: do Černobyľa v dňoch po havárii – to ešte v ZSSR netušili, čo sa presne stalo – zviezli 400 baníkov z celej krajiny.

Dostali za úlohu prekopať tunel až pod reaktor, ktorý by mohli napustiť tekutým dusíkom a zmraziť takzvaný  zeminový vankúš. Ten mal zabrániť tomu, aby sa rádioaktívna láva neprepálila do chladiaceho jazera pri elektrárni. Kontaminovaná voda sa mohla dostať do Dnepra a odtiaľ do Čierneho mora. Následky by boli nepredstaviteľné. A globálne.

Pamätník černobyľským hasičom to priznáva, hoci nie priamo štyrom stovkám baníkov. Nad menami V. Ignatenka a jeho kolegov sa skvie len krátka veta: „Tým, ktorí zachránili svet.“

Zdroj: Profimedia.sk

Hlavne nenápadne

Podobne ako priebeh katastrofy je známa aj história jej zatĺkania. Oficiálne ju Sovietsky zväz priznal, až keď monitory v škandinávskych krajinách ukázali mohutný rádioaktívny spad. Tamojšie jadrové elektrárne viedli sústavné merania a náhly nárast rádioaktivity pokladali vo švédskom Forsmarku najprv za vlastný problém.

Až podobné merania z Dánska aj iných švédskych elektrární poukázali na iný zdroj. Smer vetra ich naviedol na ukrajinský Černobyľ, aj keď až na druhý deň po havárii. Oblak mal vtedy už za sebou cestu ponad územie súčasného Ruska, Bieloruska a Fínska. Aj preto Grigorij Medvedev, hlavný vyšetrovateľ havárie, píše vo svojej knihe Pravda o Černobyle o „prvej globálnej katastrofe“: zasiahla ďaleko za hranice Ukrajiny.

Čerstvý prvý generálny tajomník politbyra Michail Gorbačov stál pred skúškou. Len nedávno spustil svoju politiku glasnosti, otvoreného informovania občanov, napriek nevôli starších aparátnikov. Tí boli zvyknutí zahmlievať a podobne sa chceli zachovať aj v prípade Černobyľa: priznanie chyby by znamenal vodu na mlyn nepriateľskej propagande.

Ako upozorňuje G. Medvedev, zatajovanie bolo systémovou chorobou. Napriek tomu, že ruský jadrový sektor zažil niekoľko vážnych havárií, od úniku paliva v 50-tych rokoch v Čeljabinsku po haváriu pri Leningrade, ich príčiny i následky boli prísne stráženým štátnym tajomstvom, o ktorom nevedeli ani pracovníci v sektore. A tak sa z nich nemohli ani poučiť.

Odtajnené archívy hovoria o nedostatkoch v kvalite betónu aj základov. Od tých závisí stabilita elektrárne

Nakoniec, aj hlásenia KGB o nedostatkoch pri konštrukcii elektrárne z roku 1979 išli len samotnému vedeniu krajiny: odtajnené archívy hovoria o „nedostatkoch v kvalite betónu aj základov, od ktorých závisí stabilita elektrárne“. Zlá izolácia môže viesť k tomu, „že rádioaktívny odpad bude presakovať do okolia“. Inak ide o klasický problém socializmu: miestna betonárka miešala nekvalitný betón, pretože kolísala kvalita dodávaného cementu.

Nakoniec aj osudný test reaktora bol len odrazom miestneho systému: inžinieri sa obávali, že dôjde k problémom, ale zo strachu pred nadriadenými mlčali. Prvým krokom riaditeľa elektrárne Viktora Brjuchanova bol telefonát: nepožiadal o pomoc, ale o  odstrihnutie väčšiny telefonických liniek z oblasti. Aby sa von nedostali „neoverené“ informácie. Sám do Moskvy zatelefonoval len to, že síce nastali problémy, ale sú pod kontrolou.

Tajnostkársky prístup Rusov s Černobyľom skončil: zahraniční odborníci si vyžiadali prístup na miesto katastrofy a poskytli odborníkov aj peniaze na obmedzenie dôsledkov. Sarkofág, ktorý zamedzil prístupu k stále horúcemu reaktoru, dobudovali spoločne rekordne rýchlo, v decembri 1986.

Kam s odpadom

Sarkofág nad reaktorom dosluhuje už teraz, zhruba desaťročie sa hovorí o vybudovaní nového, väčšieho krytu. Sovietsky zväz už dávno nejestvuje, a tak sa nový kryt montuje aj s ohľadom na zdravie robotníkov: stavia sa na koľajniciach a nasunie sa priamo nad starý sarkofág. Stavia ho z medzinárodných peňazí francúzske konzorcium Novarka.

Prvý sarkofág vyšiel na 70 miliónov dolárov. Ten nový bude stáť 2,5 miliardy dolárov. Vydržať má sto rokov: dovtedy má ľudstvo čas hľadať ďalšie riešenia. Pretože láva z reaktora bude smrteľne rádioaktívna ešte niekoľko tisíc rokov.

Skladovanie jadrového odpadu nie je čisto černobyľskou otázkou, riešia ho všetky krajiny, ktoré stavili na jadro. Otázka je rovnaká ako v prípade Černobyľa: ako uložiť materiál, ktorý bude ešte desiatky tisíc rokov životunebezpečný?

Zdroj: Profimedia.sk

Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu požaduje predovšetkým stabilné a nepriepustné geologické podložie: zemetrasenie by mohlo odpad dostať na nevhodné miesta, priepustný podklad by zas znamenal presakovanie do spodných vôd.

Chuť vyvážať odpad mimo krajiny zas pribrzďuje geopolitika: z odpadu sa dá získavať napríklad obohatený urán vhodný do jadrových zbraní. Každý kontinent momentálne hľadá vhodné úložiská. Nádejné sa javí rozsiahle územie v austrálskej pustine, kde sa podľa firmy Pangaea Resources nachádzajú ideálne geologické podmienky pre celosvetové uskladnenie paliva.

Úložisko plánované na desaťtisíc rokov – dlhšie, než existuje ľudská civilizácia – stojí pred ďalšími otázkami. Ako napríklad našim potomkom komunikovať, že sa nachádzajú v blízkosti smrteľného nebezpečenstva. Návrhy ponúkajú dizajnéri z celého sveta: od hľadania univerzálne zrozumiteľných piktogramov až po rozsiahle terénne úpravy, ktoré by mali prostredie premeniť tak, aby odradzovalo od jeho návštevy. Jadrová energia môže byť čistá, ale jej pozostatky môžu prežiť ľudstvo.

Osudné tajnosti

Obmedzenie informovanosti však malo fatálne následky. Než rádioaktívny oblak dorazil do Škandinávie, zamoril štvrtinu územia dnešného Bieloruska. Rádioaktívny izotop jódu, ktorý sa z prostredia usadzuje – podobne ako bežný jód – v štítnej žľaze, spôsobil desiatky tisíc prípadov rakoviny štítnej žľazy. Do roku 1986 mali na Ukrajine registrované len dva prípady: v nasledujúcich rokoch sa už počítali na tisícky.

Ak by sovietski činitelia okamžite priznali problémy, mohli tieto dopady obmedziť. Včasné podávanie jódových tabliet by zabezpečilo, že telo získa dostatok jódu z tohto zdroja a rádioaktívny izotop vylúči. Nestalo sa tak. Lekári mali dokonca ešte v nasledujúcich rokoch príkaz nové prípady rakoviny neregistrovať ako dôsledok ožiarenia.

Presné čísla sa tak dohľadávajú veľmi ťažko. Podujala sa na to organizácia Greenpeace na konci deväťdesiatych rokov. Pár čísel za všetky: prípady detskej rakoviny štítnej žľazy v Bielorusku stúpli z 0,09 prípadu na stotisíc obyvateľov na zhruba 0,6, teda šesťnásobne. A na Ukrajine narástol v kontaminovaných oblastiach podiel dospelých s rakovinou z 1,3 percenta na takmer štyri percentá. Podľa konzervatívnych odhadov tak havária spôsobila len v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku do konca deväťdesiatych rokov 60-tisíc úmrtí.

Československa sa mrak dotkol len mierne: podľa Greenpeace mohol spôsobiť štyristo až 1200 úmrtí. V Bielorusku vojaci zrovnali so zemou vyše štyristo zamorených dedín. Spolu s budovami padli v 30-kilometrovom okruhu aj stromy a kry. Doteraz sa v oblasti udržiavajú dreviny pod kontrolou: ak by nastal požiar, množstvo rádioaktívneho materiálu, ktoré rastliny absorbovali, by sa opäť dostalo do ovzdušia.

Roky po páde Sovietskeho zväzu pretrváva neochota priznať skutočný rozsah škôd. Príbeh V. Ignatenka zo začiatku článku priniesla vo svojej knihe Hlasy z Černobyľa Bieloruska Svetlana Alexijevič. Desať rokov po havárii zbierala svedectvá tých, čo haváriu zažili. Jej aktivity zatrhol režim Alexandra Lukašenka v mene dobrých vzťahov s Ruskom.

S. Alexijevič odišla do londýnskeho exilu a jej činnosť jej vlani vyniesla Nobelovu cenu za literatúru. Predtým však získala ešte niečo: chronické zlyhanie imunity ako následok dlhodobého pobytu v najzamorenejšej oblasti Bieloruska a Ukrajiny. 

Černobyľ a politika

Nedôvera v sovietske technológie sa naplno prejavila pri vyjednávaniach o vstupe do EÚ. Všetky krajiny, ktoré využívali staré modely ruských reaktorov, sa museli zaviazať k tomu, že ich postupne odpoja. Model RBMK, ktorý stál v Černobyli, využívalo okrem Ukrajiny a Ruska už len Lotyšsko: dva reaktory v Ignaline odpojilo v rokoch 2004 a 2009.

Zdroj: Profimedia.sk

Ostatné krajiny používali model VVER, ktorý už netrpel nedostatkami černobyľských reaktorov. V bulharskom Kozloduji ich prevádzku ukončili v rokoch 2002 a 2006, zastavenie východonemeckého Greifswaldu si vynútilo západné Nemecko už pri zjednotení v roku 1990. Poslednými dvoma prístupovými obeťami boli bohunické bloky 1 a 2: druhý z nich sa zastavil v roku 2008.

Rusko stále prevádzkuje 11 reaktorov černobyľského typu RBMK v Kursku, Smolensku a pri Sankt Peterburgu. Posledné dva z nich sa budú vypínať až o deväť rokov.

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 17/2016. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 6

Rubrika Téma - katastrofa Černobyľ

Tagy Černobyľ, Ukrajina, ZSSR