Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Gordulič: Hovoríme si „nevadí“ príliš často. Môže byť z toho prúser

V USA dlhodobo platí, že satirické programy sú dôležitým zdrojom informácií pre divákov. U nás je to skôr tak, že smiech je často posledná možnosť, ako reagovať na politický marazmus. Aj podľa Jána Gorduliča môže byť humor a presne adresovaná kritika podávaná s dávkou sarkazmu nástrojom, ako ľahšie zvládať vlečúce sa kauzy či pochybné názorové prúdy v spoločnosti. K oživeniu tradície politickej satiry a jej upgradu pre mladú generáciu prispieva aj on.

10.09.2016 | Martin Poláš | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 11

Vo svojej internetovej relácii Ťažký týždeň a rovnako v stand-up šou Silné reči nešetrí nikoho a politikom nastavuje drsné zrkadlo. S obidvomi etablovanými formátmi práve vstupuje do novej sezóny. Nie sú pre neho už len zdrojom potlesku a lajkov, ale súčasťou podnikateľského plánu.

Pri rozbiehaní internetovej relácie Ťažký týždeň ste povedali, že si ňou ventilujete frustráciu a beznádej z čítania novín. Odvtedy sme mali voľby, objavila sa kauza Bašternák a iné. Celkovo sa zrejme frustrácia nezmenšila.

Veru nie, skôr naopak. Stále sa snažím pripomínať si, že vrcholová politika vplýva na náš život z 15 percent a viac asi tie voľby, kam nikto nechodí – komunálne. Ale momentálne už veci eskalovali a mám pocit, že sa začína budovať nálada, že aj toto je v pohode a potom aj tamto... Také žaby vo vriacej vode. Prikyvuje sa na čoraz viac vecí a ľudia sa k tomu stavajú tak, že veď nevadí. A keď si povieme „nevadí“ príliš veľakrát, môže byť z toho dosť veľký prúser.

Bez uvoľňujúceho humoru a satiry by to asi krajina s Bašternákom a ministrom, ktorý je spájaný s kauzou DPH, „nedala“.

Ventiluje sa to aj týmto spôsobom, ľudová tvorivosť je už na vysokej úrovni. Darí sa aj stránkam, ktoré robia zábavu tohto typu. Len jedna vec je satira – zasmejeme sa, dobre. Druhá, že by mala byť aspoň nejaká reálna protiváha, a obávam sa, že ju nevidím. Jediná viditeľná aktivita sú demonštrácie, ktoré sú organizované politicky a zanecháva to zvláštnu pachuť.

V pozícii frustrovaného si kladiete aj otázku, či to môže byť ešte horšie?

Určite môže. Priateľka má rada nemeckú minisériu Hotel Adlon, kde je vyobrazený čas pred vojnou. Chyžná černoška si tam prešla peklom, keď po nej pokrikovali na ulici, urážali ju, nikto sa jej nezastal a ani to zrazu nikomu neprekážalo. A od toho nemusíme byť tak ďaleko, ako sa zdá. Lebo aj tu môžu vyeskalovať protiimigrantské vášne, ktoré niektorí živia. A potom, samozrejme, stav, v akom je polícia a prokuratúra, ktorý je už dnes na hrane, môže smerovať k tomu, že sa tu už nebudú trestať žiadne veľké zlodejstvá a ľuďom sa to bude zdať normálne. Kultúra sa posunie do roviny, že jediné, čo ľuďom bude prekážať, nebude, že niekto kradne, ale že oni nekradnú tiež.

Až tak?

To je samozrejme čierny scenár, ale v tomto nastavení nie je až taký nereálny. Volá sa to teória rozbitých okien, že sa veci nechávajú tak a zrazu dôjde k celkovej zmene klímy, v ktorej je v poriadku kričať na niekoho – ty neger alebo kradnúť peniaze, lebo to robia aj tí hore.

No tvorcom humoru ako ste vy tragikomické príbehy ako Bašternák, ale napríklad aj Kotleba či Kollár v parlamente vlastne uľahčujú prácu.

To áno, ale keby som si mal vybrať, či mi to má ísť ťažšie a nebudú tam Kotleba a Kollár, tak si to pochopiteľne zvolím. Samozrejme, sú to vďačné námety, rovnako ako Trump či Le Penovci vo Francúzsku a pravicové krídlo v Nemecku. Najlepšie sú ich jasné vyjadrenia, ktoré zasiahnu veľa ľudí, lebo vtedy už staviame na vybudovanom podhubí. Milujem aj veľké gestá, z tých sa tiež robí dobre sranda.

V Ťažkom týždni nešetríte nikoho – svoje dostali Fico aj Sulík. Viete sa politicky definovať?

Pre nás, ktorí to píšeme, je dôležité, aby sme si povedali – toto je v pohode a toto už nie. Veľká diskusia bola napríklad pred voľbami, keď som navrhol, aby sme poradili, koho voliť. Dvaja z nás povedali – všetci sú smradi, neraďme nikoho. Tak sme našli nejakú strednú cestu. My sme takí slniečkarsko-bratislavsko-kaviarenskí liberáli so sociálnym cítením. No a, samozrejme, nad všetkým je zdravý rozum, ktorý je viac ako náboženstvo, veda viac ako homeopatia a tak ďalej.

Odkiaľ prišiel nápad robiť Ťažký týždeň?

Odo mňa, bolo to vlani na jeseň, keď sa mi trochu uvoľnil čas a hovoril som si, že by som pribral nejaký projekt. Bol som zároveň trochu vyčerpaný z televíznych vecí, kde ma vždy zavolali – pod robiť toto, čo už niekto iný vymyslel. Chcel som mať niečo svoje, baviť ľudí. Hľadal som jednoduchú, rýchlo vyrobiteľnú vec. Ťažký týždeň to spĺňa – deje sa niečo aktuálne, napíše sa scenár, ide to von, vidíš „lajčíky“. Krátky proces, ktorý mám rád. Na film sa napríklad ešte necítim, ten by sa dostal do kina po štyroch rokoch.

Ako ste si vyberali tím?

Oslovil som ľudí, o ktorých som vedel, že píšu dobre. Opýtal som sa ich, či by nešli zadarmo so mnou robiť novú vec, prekvapivo povedali, že áno. Jeden z nich mal kontakty v Sme, povedal im, že sa niečo také chystá, a oni hneď reagovali, že nám za to dajú nejaké peniaze. Asi dva týždne som premýšľal, či to robiť zadarmo a nemať nikoho nad sebou, alebo mať z toho nejaký honorár, ktorý síce nie je zásadný, ale z pohľadu kolegov sa zíde, lebo ich to nemusím nútiť robiť úplne za nič.

Koľkí na Ťažkom týždni robíte a ako vzniká?

Som tam ja, kameraman, ktorý to aj strihá, potom štyria stabilní autori, ktorí píšu často a asi traja spolupracovníci prispievajúci zhruba raz za mesiac. Vždy začiatkom týždňa máme poradu, každý prinesie nejakú tému a z nich vyberieme dve, ktoré ideme robiť. Každý k nim potom povie všetko, čo mu napadne. Autor pošle prvú verziu scenára, ja mu k nej napíšem pripomienky a v stredu – vo štvrtok točíme. Strihač potom spraví prvú verziu, ktorá je zvyčajne ešte otrasná, opäť to spripomienkujem, doplníme obrázky, pesničky, dolaďujeme to a snažíme sa mať v utorok ráno finálnu verziu. Teraz to vyzerá, že strihač bude mať viac času, takže chceme byť aktuálnejší, teda proces skrátime. Zatiaľ máme rekord, že v pondelok sme diel napísali a v stredu večer šiel von.

Pripomienkuje obsah aj Sme?

Vždy si to, samozrejme, niekto pozrie, ale dnes už je to spravidla bez pripomienok. Vystrihovali sme len jednu vec – keď sme použili video Paškovcov, ako mlátia ľudí na ulici a komentovali to ako hokejový zápas. Nakoniec sme to vynechali, ale dali sme to von aspoň cez Facebook. Na začiatku sme si ešte nastavovali, ako hovoriť veci – najmä čo sa týka prípadných urážok na cti, pre ktoré už malo Sme v minulosti niekoľko súdov. Vysvetlili nám, že nemáme hovoriť o niekom, že je zlodej alebo kradne, treba to formulovať v zmysle, že je pre niečo obvinený či vyšetrovaný. Dávame si tiež pozor, aby boli použité len obrázky a videá, na ktoré máme práva.

Ozval sa niekto z tých, ktorí vám slúžia ako námet?

Dočítajte celý článok
Článok je súčasťou prémiového obsahu, vyšiel v týždenníku TREND 36/2016. Ak ste predplatiteľom a článok sa nezobrazuje celý, skontrolujte si prihlásenie a prečítajte si rýchly návod ako získať prístup k digitálnym službám TRENDU.
Vyberte si predplatné od 3,99 €
  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 11

Rubrika Rozhovor

Tagy Ján Gordulič, Silné reči, Ťažký týždeň