Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Smerovanie štátu je vec verejná

07.11.2016, 05:00 | Marián Leško | © 2016 News and Media Holding

Zasekli sme sa. Od konštruktívnych debát sme sa posunuli k diskusiám o každodenných témach, akoby sme si to mohli dovoliť. Slovensko neformujú idey a nielenže medzi sebou nesúperia, my ich vo verejnom priestore nemáme. Týždenník TREND sa chce podieľať na potrebnej zmene a byť názorovou platformou pre osobnosti, ktorým súčasný stav spoločnosti nie je ľahostajný. Premýšľajme spoločne o tom, čo musíme zmeniť, aby Slovensko bolo takou krajinou, akou by mohlo byť.

  • Tlačiť
  • 7

Tento článok je súčasťou prémiovému obsahu z týždenníka TREND, no rozhodli sme sa ho sprístupniť pre všetkých čitateľov. Kvalitný obsah sa nedá vytvárať zadarmo. V tomto prípade však redakcia TRENDU uprednostnila verejný záujem.

Pred dvanástimi rokmi, keď už Slovenská republika bola členom Severoatlantickej aliancie i Európskej únie, stalo sa skúmanie postojov a názorov obyvateľstva súčasťou širších medzinárodných výskumov. Sociologička Oľga Gyárfášová, ktorá sa na nich podieľala, si pamätá údiv, aký vyvolali slovenské výsledky u amerického analytika a politika Rona Asmusa. Američan s veľkým začudovaním poznamenal, že Slovensko je „krajina s ostrovnou mentalitou“.

Aj v porovnaní s inými stredoeurópskymi susedmi sme „vynikli“ nielen v provinčnosti, ale aj v zahľadenosti do seba. Postreh, že Slovensko je do seba zahľadené tak, ako obvykle bývajú len svetové veľmoci, potom vyslovili aj viacerí ďalší pozorovatelia. Táto sebafascinácia je o to horšia, že v jej centre sú obvykle málo významné podružnosti.

Neprehliadnite

Čo by mohlo byť

Verejná debata sa tu už desaťročia krúti okolo niekoľkých notoricky obohraných tém. Predovšetkým okolo bežnej politickej premávky bez ohľadu na to, aké plytké a bezvýznamné sú „horúce“ novinky dňa. Namiesto vecných debát o vážnych spoločenských problémoch dominujú personálne spory a stranícke naťahovačky, ktoré majú význam iba pre úzky okruh zúčastnených a verejnosť ich vníma a konzumuje iba ako spolitizovaný bulvár. Jediná zdieľaná idea, ktorá z takého pseudodiskurzu vzniká, je potom šíriaca sa nespokojnosť s každým a so všetkým, prípadne spoločné a všeobecné nadávanie na pomery.

Okrem politického bulváru sa vo verejnej debate vyskytujú aj témy, ktoré sú naozaj závažné, lebo stav, keď politické strany fungujú ako prevodové mechanizmy pre silné a vplyvné záujmové skupiny alebo oligarchov, je patologický a spoločnosť by bola vitálne ohrozená, keby si ho nevšímala. Problém je, že tento stav, ktorý je dobre diagnostikovaný, sa už viac ako desaťročie nemení, čo spôsobuje rastúcu frustráciu a posilňuje presvedčenie, že slovenský štát je a zostane iba štátom štvrtej cenovej skupiny.

Namiesto vecných debát o vážnych spoločenských problémoch dominujú personálne spory

Utvrdzovanie sa v tom, že nič podstatné a ani zásadné sa tu nezmení, spôsobuje, že pohľad zvonku, pohľad zo zahraničia, ktorý vníma, že Slovensko je krajina s veľkým potenciálom, na nás pôsobí niekedy až nezvyčajne. Ľudia, ktorí prídu z iného prostredia, akoby lepšie vnímali, že Slovensko je flexibilná krajina, ktorá sa vie adaptovať na nové podmienky, prejavuje istý dynamizmus a je schopná aj inovatívnosti, takže má kapacity na rýchlejšiu modernizáciu, než akú dosiahla.

Jednou z podmienok toho, aby sa Slovensko stalo krajinou, akou by mohlo byť, je aj spoločenská diskusia, ktorá sa bude týkať zásadnej témy: ako má republika napĺňať svoju štátnu ideu, ako má docieliť, aby sa zvyšoval prínos štátu pre ľudí, ktorí v ňom žijú, i jeho vklad v širšom spoločenstve krajín, v ktorom momentálne je. Inými slovami, tak ako každý štát, aj Slovenská republika potrebuje, aby sa nenechala zahltiť svojimi problémami, ale odpovedala na výzvy, ktoré pred ňou stoja. Hoci momentálna spoločenská atmosféra tomu vonkoncom nezodpovedá, aj naša krátka ponovembrová história je dôkazom, že krajina je oveľa životaschopnejšia a vitálnejšia, než sme obvykle ochotní pripustiť.

Pôda nájdená a stratená

Málokto si ešte pamätá, aké veľké obete si vyžiadala ponovembrová transformácia. Prechod bývalých socialistických krajín zo stavu, ktorému sa hovorilo plánované hospodárstvo, k trhovej ekonomike spôsobil, že ich hrubý domáci produkt (HDP) klesol v priemere o 36 percent. Priemyselná výroba klesla dokonca o 44 percent.

Slovensko nebolo výnimkou. V roku 1991 – po cenovej liberalizácii a po zavedení vnútornej konvertibility meny – sa nominálne mzdy obyvateľstva zvýšili o 17 percent, ale ceny tovarov a služieb vzrástli o 63 percent. Tento pokles reálnych príjmov bol rádovo citeľnejší ako pokles spôsobený finančnou a ekonomickou krízou spred ôsmich rokov.

Situáciu ešte zhoršovalo to, že privatizácia podnikov sa v bývalom Česko-Slovensku začala ako privatizácia kupónová, ktorú spustil a zrealizoval Václav Klaus. A tiež to, že pokračovala ako privatizácia stranícka, ktorej už v samostatnej republike šéfoval Vladimír Mečiar. Prospech z takejto privatizácie mali investičné spoločnosti, ktoré ovládli akcie veľkých podnikov a vytiahli z nich krátkodobý zisk.

Ani mečiarovská „kapitálotvorná vrstva“ sa nestarala o prosperitu svojich podnikov, ale o svoju vlastnú. Ekonóm Zsolt Bindics preto skonštatoval, že „v začiatočnej fáze transformácie boli paralyzované všetky rozvojové možnosti hospodárskeho rastu“. Napriek tomu – aj vďaka skutočnosti, že od roku 1998 už Slovensku nevládli garnitúry V. Mečiara – došlo v relatívne krátkom čase k obratu.

O 12 percent ročne rástla produktivita nášho priemyslu počas rokov 2001 až 2010

Od roku 2001 do roku 2010 mala Slovenská republika najvyšší ekonomický rast spomedzi 27 členských štátov Európskej únie. Priemysel dokázal zvyšovať svoju produktivitu o takmer 12 percent ročne. Po období konsolidácie, ktoré trvalo počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu, prišlo obdobie nielen prudkého, ale aj udržateľného rastu, ktorý trval počas jeho druhej vlády až do polovice funkčného obdobia prvej vlády Roberta Fica.

Ako napísal ekonóm Zsolt Gál, „ekonomika rástla hlavne vďaka investíciám, exportu a následnému rastu domácej spotreby“, takže išlo o zdravý ekonomický rast, ktorý ukončil až nástup hospodárskej krízy. Pretože sa dovtedy štátny dlh znížil z 50 percent na 30, nezamestnanosť klesla z takmer dvadsiatich percent na polovicu a deficit štátneho rozpočtu i inflácia sa dostali pod kontrolu, Slovensku to umožnilo, aby sa v roku 2009 stalo ďalšou krajinou eurozóny. Bolo to obdobie najväčšej slovenskej „success story“, bol to príbeh úspechu, ktorý zahraniční experti ocenili tak, že Slovenská republika je štát, ktorý napokon „našiel svoju pôdu pod nohami“.

Aj závažné štátnopolitické rozhodnutia sa v tomto období prijímali neobvykle konsenzuálne. V apríli 2003 hlasovalo za pristúpenie krajiny k Severoatlantickej zmluve 124 poslancov zo 136 prítomných – proti bolo iba 11 poslancov Komunistickej strany Slovenska (KSS) a nehlasoval jeden poslanec Smeru. Do kampane pred referendom o pristúpení Slovenska k Európskej únii sa v lete 2003 zapojili predstavitelia takmer všetkých relevantných politických strán na Slovensku.

Takýto konsenzus bol v ďalšom období veľmi zriedkavý, ako keby sa potreba konsenzu na Slovensku definitívne vyčerpala vstupom do NATO a EÚ. Pritom pred krajinou stoja ďalšie výzvy, ktoré sa dajú zvládnuť iba širšou spoločenskou dohodou a spoločným úsilím.

Zdroj: Maňo Štrauch

Tri výzvy pre krajinu

Ekonóm Vladimír Baláž skonštatoval, že počas uplynulých dvoch desaťročí viacnárodné spoločnosti premenili Slovensko na takzvanú pobočkovú ekonomiku. Vykonávajú sa tu pracovne náročné operácie, ale iba s nízkou pridanou hodnotou. Aktivity s vysokou pridanou hodnotou sa vykonávajú v sídlach multinacionálnych spoločností.

Pobočková ekonomika Slovensku umožnila, aby sa dostalo do klubu bohatých. Neznamená to, že nemáme chudobu, ale že je to chudoba európskeho typu – chudobný je ten, kto má príjem okolo 300 eur mesačne. Nie je to absolútna chudoba, keď niekto musí vyžiť z eura na deň. Problém je, že pobočková ekonomika negarantuje ani zotrvanie v klube bohatších, nieto ešte dotiahnutie sa na úroveň najúspešnejších. Podľa V. Baláža je rast nákladov práce aj na Slovensku, tak ako v iných pobočkových ekonomikách, vcelku prudký.

62 percent dospelých Slovákov má nedostatočné alebo žiadne informačné zručnosti

Odhaduje to tak, že keď náklady práce v republike dosiahnu úroveň 1200 – 1250 eur, „odvetvia s nízkym stupňom inovatívnosti a kreativity už nedokážu súťažiť s Rumunskom, Bulharskom a inými alternatívnymi destináciami zahraničných investícií“. Aj Slovensku sa preto môže stať to, čo Portugalsku. Po náraste výrobných nákladov veľké nadnárodné spoločnosti z krajiny odišli (do strednej a východnej Európy), v dôsledku čoho Portugalsko viac než desaťročie nezaznamenalo žiadny hospodársky rast a ocitlo sa na prahu bankrotu.

Dosiahnuť, aby sa Slovensko stalo producentom technologicky progresívnych tovarov a poznatkovo intenzívnych služieb, je komplexná úloha. V nej sú niektoré zmeny dôležitejšie ako iné, ale žiadna nie je zanedbateľná.

Poslanec Miroslav Beblavý (nezávislý) ako jeden z mála okrem bežnej politickej prevádzky sleduje aj veci strategického významu. Minulý týždeň upozornil na to, čo odznelo na nedávnej parížskej konferencii. Medzinárodné výskumy odhalili, koľko pracovných miest je možné automatizovať – tak že sa živí ľudia vymenia za roboty a počítače. Slovensko na tom nie je vonkoncom dobre, lebo „takmer polovica našich zamestnancov je nahraditeľná buď ľahko, alebo s trochou snahy“.

Keď sa porovnávali informačné zručnosti (kde schopnosť pracovať s modernými technológiami treba spojiť so schopnosťou pracovať s informáciami), Slovensko malo medzi vyspelými krajinami druhý najhorší výsledok: „62 percent našich dospelých to nevedelo robiť buď vôbec, alebo len na veľmi nízkej úrovni.“ Poslanec M. Beblavý k tomu pridal fakt, že Slovensko bude aj v európskom porovnaní starnúť rýchlejšie ako iné krajiny, a teda „máme približne pätnásť rokov, aby sme sa s týmito tromi výzvami vyrovnali“. Bez zmeny smerovania štátu sa to nemôže podariť.

Odkiaľ ideme, kam smerujeme

Otázka, čo je potrebné urobiť, aby sa zmenilo smerovanie štátu, je síce vo verejnom diskurze prítomná, ale je zavalená nánosmi každodennej rutiny. Vieme veľa o tom, čo hovoria politici v televíznych debatách, v parlamente alebo na svojej facebookovej stránke o veciach ak nie bezvýznamných, tak určite druhoradých. Oveľa menej vieme, ako a či vôbec premýšľajú o smerovaní krajiny. Ak aj premýšľajú, tak to nijako zvlášť nepromujú, lebo zrejme vychádzajú z toho, že tento druh úvah ešte nikomu nezaručil víťazstvo vo voľbách.

Premýšľanie o tom, odkiaľ ideme a kam smerujeme, tak ako ho roky na Slovensku pestuje napríklad Inštitút pre verejné otázky, je vecou verejnou, lebo nemôže byť iba záležitosťou politikov. Premýšľanie, čo všetko musíme urobiť, aby Slovensko bolo takou krajinou, akou by mohlo byť, je vecou každého, kto má k tomu čo povedať a je ochotný podeliť sa so svojimi názormi a stanoviskami s verejnosťou.

Od čias politológov Carla Schmitta a Hannah Arendtovej vedú teoretici spor o to, čo je vlastne politika. Či je to sféra, ktorá rozdeľuje ľudí na priateľov a nepriateľov, ktorí spolu bojujú o dominanciu, ako hovorí C. Schmitt, alebo sa ňou vytvára spoločenstvo osôb, ktorí sa síce odlišujú, no napriek tomu tvoria jeden celok, ako tvrdí H. Arendtová. Bežná politická prax akoby dávala za pravdu schmittovcom, čo neznamená, že to tak má aj zostať. Názor, že politika má byť spôsobom zlaďovania záujmov rozličných spoločenských skupín či jednotlivcov, nevylučuje spor či konflikt, ale považuje ho iba za krajný spôsob, akým sa hľadá a presadzuje úspešné smerovanie spoločenstva.

Slovenský filozof Egon Gál napísal, že sociálny kapitál je „kultúrny majetok spoločenstva ľudí, ktorí môžu mať rozdielne názory na všetko možné, na politiku, náboženstvo, liberálne hodnoty a národné programy, no ktorí sú napriek tomu schopní a ochotní spolupracovať“.

Týždenník TREND chce programovo vytvoriť priestor na tvorbu nášho sociálneho kapitálu, priestor pre všetkých, ktorí premýšľajú o krajine ako celku a o svoj názor sa chcú podeliť s ostatnými. Chce vytvoriť priestor pre tých, ktorí sú ochotní a schopní spolupracovať, keď ide o to najdôležitejšie – o smerovanie krajiny, ktoré bude na prospech jej obyvateľom. 

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 44/2016. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 7

Rubrika Čo ďalej s krajinou

Súvisiace články

Andrej Kiska: Táto vláda zatiaľ neposilnila dôveru v štát

Andrej Kiska: Táto vláda zatiaľ neposilnila dôveru v štát Čo ďalej s krajinou

Nedošlo k upokojeniu situácie. Som smutný z toho, že sa pri riešení kauzy Bašternák doteraz nič zásadné neudialo, hovorí prezident SR 72

Prečo nová rubrika „Čo ďalej s krajinou“

Andrej Kiska: Táto vláda zatiaľ neposilnila dôveru v štát

Ako J&T expresne otočilo miliardy eur

Toxický Kaliňák

Nájdi vydanie

Výhody pre predplatiteľov TRENDU

  1. Zľavy

  2. Online služby

  3. TREND do tabletu

    • Aktuálny TREND aj archívne vydania na stiahnutie do aplikácií pre iOS/Android
  4. Ďalšie výhody

    • Doručenie do piatku vo Vašej schránke
    • Kedykoľvek si môžete zmeniť doručovaciu adresu
    • Kedykoľvek môžete prerušiť predplatné na ľubovoľný čas a neskôr si ho obnoviť

Všeobecné obchodné podmienky pre predplatné
Kontakt:
(02) 3215 3121-2, trendpredplatne@newsandmedia.sk

Darovací list na stiahnutie

Knihy a digitálne médiá

Tituly v našej ponuke máme na sklade a predplatitelia TRENDU si ich môžu objednať so zľavou. Ak ste predplatiteľ TRENDU, nezabudnite sa pred objednaním prihlásiť. Automaticky dostanete 10 až 20-percentnú zľavu.

Prečo Dobré zmluvy

Naozaj sa dá spoľahnúť na vzory zadarmo stiahnuté z webu? Neznámeho pôvodu a niekoľko rokov staré? Dobré zmluvy prinášajú viac ako 150 aktuálnych vzorových dokumentov. Všetky sú overené advokátskou kanceláriou:

Ak ste predplatiteľ TRENDU, nezabudnite sa pred objednaním prihlásiť. Automaticky dostanete 10-percentnú zľavu. Pozrite si aj dokumenty na bezplatné stiahnutie.

Daňové vzory a judikáty

Daňové vzory obsahujú vzory 60 najčastejšie používaných dokumentov v daňovom konaní (komunikácii s daňovými úradmi), Daňové judikáty 40 reálnych judikátov z daňového práva s odborným komentárom. Vychádzajú z praxe skúseného daňového právnika - ich autorom je advokát JUDr. Patrik Benčík, ktorý má za sebou viac ako 100 daňových súdnych sporov. Niekoľko rokov pracoval ako právnik na vtedajšom Daňovom riaditeľstve SR, je autorom a spoluautorom viacerých odborných publikácií z oblasti daňového práva.