Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Producent Únosu: V tom filme sa ľudia vidia, preto je taký úspešný

Prezident štátu na slávnostnej premiére a neskôr dokonca premietanie v parlamente. Je zrejmé, že film Únos nie je len bežným titulom z ponuky kín. Snímka s motívom bezohľadnej politickej moci, ktorá sa nestráni kriminálnych činov, zázračným spôsobom zapadla do opätovnej diskusie o Mečiarových amnestiách.

03.04.2017, 19:01 | Patrik Garaj | © 2017 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 7

Aj to filmu prinieslo nevídanú návštevnosť, ktorú vzhľadom na doterajšie výkony domácej produkcie nikto nepredpokladal. O tom, prečo je Únos taký úspešný, o peripetiách jeho zrodu, ale aj o tom, kde je hranica medzi fikciou a skutočnosťou a do akej miery je vôbec dôležitá, sme hovorili s producentom filmu Milanom Stráňavom.

Únos už videlo vyše 230-tisíc ľudí a stal sa štvrtým najnavštevovanejším domácim filmom v ére samostatného Slovenska. Očakávali ste takýto ohlas?

Dúfali sme v neho, ale, samozrejme, sme ho neočakávali. Naše filmy z posledných rokov, ktoré sme považovali za úspešné, neprekročili stotisícovú hranicu. Preto sme pri Únose všetko nad stotisíc vnímali ako úspech.

Prečo je Únos taký úspešný?

Film aj téma boli koncipované tak, aby pritiahli jednak mladých, ktorí do kina chodia, ale aj tých, ktorí do kina nechodia – čiže ľudí nad 50 rokov. A to sa podarilo. Vieme, že na Únos chodia aj starí rodičia so svojimi vnúčatami, ktoré majú pätnásť a môžu už na film ísť. Po technickej stránke je film spracovaný v európskom štandarde. Nemusíme sa naň pozerať ako na niečo naše „malé slovenské“, na čo máme možnosti. Samotná téma zarezonovala preto, lebo sa dnes o týchto veciach veľa hovorí. My sme tú tému zdvihli z prachu, vzbudili sme záujem verejnosti, a tak vznikol emočný náboj filmu.

Neprehliadnite

Nie je to prvý film, ktorý sa venuje našim spoločensko--politickým reáliám. Bol tu Červený kapitán či Eštebák, ktoré však nevyvolali až taký ohlas. V čom je Únos iný?

Ľudia sa v ňom vidia. Mariana Čengel-Solčanská ako režisérka a autorka scenára našla k príbehu šťastný kľúč. V prvej verzii v ňom nevystupovali postavy, ktoré by odrážali takzvaného bežného človeka. Boli to samí zločinci, politici spolupracujúci so zločincami a vyšetrovatelia, ktorí síce pracovali čestne, ale tiež sa pohybovali v rovnakom prostredí. Nezrkadlilo to vtedajšiu realitu života bežných ľudí, ktorí chodili do práce a s politikou nechceli mať nič spoločné. Všetky postavy, ktoré teraz v príbehu stelesňujú takýchto ľudí, boli do toho marazmu zatiahnuté. A diváci to vnímajú.

Vidia sa v postavách mladej novinárky či Róbertovej matky. Vedia, že nie je jednoduché vyhnúť sa v živote politickým dôsledkom konania ľudí, ktorých sme si demokraticky zvolili a zdalo sa, že je všetko v poriadku – ale nebolo. Že nás presvedčil človek, ktorý sa cítil ako mesiáš, ale pritom bol odtrhnutý od reality. Výsledok bol, že o krajine rozhodovalo pár ľudí. A väčšinou tak, ako sa im to hodilo. Dúfam, že táto emócia prejde aj na mladých a pochopia, že sa im môže stať niečo podobné. Ak sa pri voľbách budú rozhodovať na základe vyhranených myšlienok politikov. Povedia si, že toto je ten správny človek, pretože sa vymedzuje – ale ďalšie súvislosti im uniknú.

K návštevnosti filmu isto prispela aj prebiehajúca diskusia o Mečiarových amnestiách.

Samozrejme. Aj keď ide len o časovú zhodu okolností.

Do akej miery môže film ovplyvňovať spoločenské povedomie?

Najprv musíte ľudí do kina dostať. Na to, aby sa ľudia o slovenskom filme rozprávali a chodili naň, je potrebná žánrová pestrosť. Dôležité sú aj ľahšie a zábavnejšie formáty a kto má odvahu, môže riešiť ťažšie témy. Potrebujeme, aby sa filmári neuzatvárali do seba a spracovávali aj námety, za ktoré možno nebudú chválení kritikou, ale naučia ľudí chodiť do kina. Stane sa to zábavou. Aj Únos je v konečnom dôsledku mainstreamový. Bol to úmysel a vôbec sa za to nehanbím. Urobili sme to preto, aby sme mladých pritiahli do kina aj na ťažšiu tému a na film, ktorý si hovorí „politický triler“ – čo je pre distribúciu vlastne odstrašujúce.

Dúfam, že emócia filmu prejde aj na mladých a pochopia, že sa im môže stať niečo podobné 

Teraz ľudí v kine máte. Môže film ovplyvniť zmýšľanie ľudí o politickej garnitúre či konkrétne o amnestiách?

Film je umelecké dielo. Poslanie umenia je klásť otázky a nedávať všetky odpovede. Nechávať na obrazotvornosti ľudí, aby si odpovede našli sami. Nech to vzbudzuje záujem a je za tým isté tajomstvo. Úlohou umenia je tiež vyvolať nejakú emočnú reakciu. Keď sa vám to podarí – možno raz či dvakrát za život –, tak ste si splnili svoju úlohu. Čo sa týka Únosu, tak môj prístup k tomuto príbehu sa postupne menil a vyvíjal.

Akým spôsobom?

Dnes vnímam situáciu na Slovensku pozitívne a mám pocit, že nech sa deje čokoľvek, smerujeme k otvorenejšej spoločnosti. Pred siedmimi rokmi, keď sa projekt rozbiehal, by som si to, čo dnes, nedovolil. Začínal som veľmi alibisticky. Pôvodní tvorcovia písali pod pseudonymom, pretože som ich nechcel ohrozovať. Tiež sme nechceli zvyšovať utrpenie obetí, ktoré sú z filmu úplne zrejmé. Môj názor sa menil a spresňoval. Dôležité bolo vybaviť si niektoré veci z predchádzajúceho života, ku ktorým som bol ľahostajný. A pokúsiť sa navodiť takú atmosféru, aby sme ľahostajní neboli, a keď sa to už stalo, tak aby sme sa s tým voči sebe nejako vyrovnali.

Prvú verziu ste na odporúčanie právnikov zastavili. Dnes tu máme film, v ktorom síce nie každá postava má meno, ale zodpovednosti sú dosť jasné. Čo sa teda zmenilo?

Na začiatku sme získali práva na spracovanie kníh Dominika Dána. Ak by sme boli pokračovali v práci na ich motívoch, boli by sme krytí po každej stránke. Ale keďže sme chceli hovoriť o príbehu, ktorý je u Dána na niekoľkých stranách, nestačilo nám na to desať filmových minút. Začal nám narastať príbeh okolo uneseného prezidentovho syna a zavraždeného Róberta a vytláčal sa pôvodný príbeh z kníh. Odtiaľto sa odvíjali všetky právne výhrady a upozornenia. Tak potom chvíľu zvažujete, aj vás to to zneistí, ale potom príde zase bežný rytmus, scenáristka píše, posiela vám raz za týždeň materiály a vy sa už nevenujete právnikom, ale príbehu. Neviete sa od toho odpútať, máte pocit, že ste našli ten správny kľúč a už je jedno, kto sa ako volá. Najprv sa dva roky boríte s pár stranami a potom máte za štyri mesiace stodvadsaťstranový scenár, v ktorom to zrazu celé do seba zapadne.

Takže nakoniec ste sa už neriadili žiadnymi odporúčaniami.

Nie. Už som sa riadil len tým, čo chceme nakrútiť. Zhruba pred tromi rokmi bolo jasné, že nech sa deje čokoľvek, tak buď vyjdeme s tým, čo urobíme, alebo neukážme nič.

V istej chvíli vás to strhne a nehľadíte na právnické odporúčania či nedostatok peňazí 

Okolo filmu vznikla diskusia, či zodpovedá realite a či sedia charaktery postáv. Nie je to však dokumentárny, ale hraný film a ako hlavné sa javí zachytenie vtedajších mechanizmov moci. Ako to vy vnímate?

Presne ste to trafili. To bolo najdôležitejšie. A čo sa týka mien, postáv a funkcií – my sme potrebovali zjednotiť náhľad na celý film. Od ľudí, ktorí z filmu vychádzajú ako vinníci, by sme žiadny súhlas na identifikovanie nezískali. No nedostali sme ho ani od obetí. Každá postava, ktorá z filmu vychádza ako obeť, vidí svoj životný príbeh prísne osobne. A pre potreby filmu to nie je možné spracovať. Keďže sme potrebovali zjednotiť uchopenie témy, tak sme nemohli niektoré postavy pomenovať a iné zase skryť. Vedeli sme, že zainteresovaní aj tak budú vedieť, o čo ide, a niektorí nás budú podozrievať z alibizmu. Ale tí, ktorí to nezažili, nám možno budú vďační, že sme to ukázali z iného pohľadu.

Takže vám nešlo o prísne detailnú pravdu.

Je to, ako keby maliar na tú tému namaľoval obraz. Tak ako je pomník Róberta Remiáša stvárnený, ako je, tak my sme to obdobie a ten príbeh stvárnili takto. Tá štruktúra moci a spriaznenosť medzi zločinom a politikou z toho jednoznačne trčí a ja som veril, že v ľuďoch po tom ostane stopa. Na konci filmu hovorí Róbertova mama svoj záverečný monológ, ktorý cituje reálny rozhovor. Povedal som si, že keď budeme poctiví v týchto veciach, tak nemôžeme minúť to, čo chceme povedať. Moje najväčšie zadosťučinenie bolo, keď som dva dni pred premiérou sám premietal film pani Remiášovej, lebo som jej to sľúbil. Po tom, ako sa pozbierala, lebo to pre ňu nebolo jednoduché, povedala: „Hlboko sa pred vami skláňam.“ V tej chvíli bolo pre mňa všetko vyriešené.

Na Únos ste od Audiovizuálneho fondu dostali zhruba 800-tisíc eur. Zohľadňuje sa pri podpore aj spoločenský prínos diela?

To neviem, keďže som nikdy nesedel v komisii. Vo filme pôsobím od roku 1975, a preto ma väčšina ľudí pozná. A ja poznám ľudí z komisií. To však neznamená, že by ma mali všetci radi. Je to rovnaká brandža ako vaša. To, že sa poznáte s inými novinármi, ešte neznamená, že ste všetci kamaráti. Je to úplne prirodzený konkurenčný boj. Áno, na Únos sme dostali veľmi slušný grant, celkovo to boli približne dve tretiny financovania. Zvyšok sme mali najprv prisľúbený z Českej televízie a zapojení boli aj drobní investori z filmovej brandže. A je tam aj môj vklad, pričom ani presne neviem, koľko som do toho investoval, pretože do Únosu išli všetky výnosy a predaje z rozprávky Láska na vlásku.

Doteraz platilo, že slovenský film je nutne stratový. Váš rozpočet bol 1,3 milióna eur a doterajšie tržby sú tiež takmer 1,3 milióna. Je predpoklad, že slovenský film môže byť ziskový?

Myslím, že nie. To by som musel mať 

Dočítajte celý článok s predplatným TRENDU

už od 94 centov / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Sektorové rebríčky, hospodárske výsledky firiem
  • Obmedzenie reklamy na TREND.sk

Odomknite článok cez SMS s týždenným predplatným len za 1,90 €

Získajte prístup za pár sekúnd cez SMS objednaním týždenného predplatného TREND Digital s automatickou obnovou.

Viac informácií.

  • Tlačiť
  • 7

Rubrika Téma - Slováci v kine

Tagy únos

Súvisiace články

Prečo sa Slováci hrnú do kina

Prečo sa Slováci hrnú do kina

Pohľad do štatistík hovorí, že návštevnosť slovenských kín medziročne skokovito rastie. TREND zisťoval, čo sa deje 10

Vrátil kino do centra mesta

Prečo Slovensko prišlo o doménu .sk a čo sa s tým dá robiť

BMW nikdy nebolo agresívnejšie, terčom je Mercedes

Prečo sa Slováci hrnú do kina