Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Vycvičil ich socializmus, dnes sú najväčším výrobcom trafostaníc

V lete roku 1994 vyrástla na okraji Lozorna drevená dedina pripomínajúca temný stredovek. Štáb amerických filmárov sa vybral na Slovensko natáčať výpravný fantasy film Dračie srdce a v záhoráckom mestečku našli potrebné zázemie.

05.12.2017, 05:09 | Tomáš Nejedlý | © 2017 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 9

Scény, kde rytier Dennis Quaid vydiera dedinčanov pod zámienkou ochrany pred drakom, natočili s pomocou miestnych obyvateľov. Film mal rozpočet 60 miliónov dolárov, zarobil dvakrát toľko a niečo z toho sa ušlo aj tvorcom filmovej dediny. „Nikdy predtým sme nič podobné nerobili, tak sme to ani nevedeli naceniť. Napokon sme išli dosť nad cenu, keďže boli z Ameriky. No a oni to vzali všetkými desiatimi a my sme boli šťastní, že sme dostali takú zákazku,“ spomína na začiatky podnikania Ján Haramia starší, zakladateľ firmy Elektro-Haramia. Nie, nerozprávame sa o stavebnej, drevárskej ani produkčnej spoločnosti, ale o najväčšom výrobcovi kioskových trafostaníc na Slovensku.

Svetlá výnimka

Asi by sme dnes na Slovensku márne hľadali „domácu kapitálotvornú vrstvu“, ktorej budovanie hlásal expremiér Vladimír Mečiar pri divokej privatizácii v 90. rokoch. Napriek fabrikám za babku, lacným a nekrytým úverom a podpore úradov ovládaných známymi ostali po podnikateľoch z tých čias zväčša len vytunelované podniky. Aj táto doba však mala svoje výnimky.

Neprehliadnite

Medzi úspešné podnikateľské príbehy Slovákov, ktorí si poradili s nástrahami kapitalizmu, mafiánskymi praktikami, prepojením politiky a biznisu či silnou zahraničnou konkurenciou, patrí aj história rodinnej firmy Elektro-Haramia. Jej zakladatelia, bratia Ján a Jozef Haramiovci z Lozorna na Záhorí, totiž zvládli aj vnútorného nepriateľa – rodinné spory či míňanie zisku a za štvrťstoročie vybudovali rešpektovanú firmu s päťdesiatkou zamestnancov, tržbami takmer šesť miliónov eur a profitom vyše pol milióna eur.

Fušky z garáže

Úzka asfaltová cesta kopíruje koľajnice na trase Lozorno – Bratislava. Na smetisku, ktoré vzniklo zahádzaním pozostatkov po ťažbe štrkopieskov, vyrástli moderné priestory s veľkými dieľňami a sklenenými transparentnými priečkami. Hlúčik montérov obchádza veľké rozvodné skrine, do ktorých skladajú elektronické črevá – riadiace systémy, spínače a súčiastky, ktoré budú zabezpečovať stabilný odber elektriny na chod nákupného centra, letiska či priemyselnej haly.

Podnikateľské korene rodiny Haramiovcov siahajú až do čias socialistického režimu. Elektrikársky kumšt a podnikavého ducha vštepoval deťom vyučený elektrikár Ján Haramia. „Otec bol šikovný montér a mal dobre vybavenú dielňu. Vždy rád majstroval, ale socialistický plat bol biedny, tak si chodil prilepšovať fuškami. Brával na ne mňa aj brata,“ hovorí o časoch spred roka 1989 Ján Haramia st.

„Každý robí to, v čom je dobrý, neodbornosť a nekvalitu si nemôžeme dovoliť.” 

Haramiovci robili elektroinštalácie a elektrické prípojky do rodinných domov, hromozvody či opravy verejného osvetlenia v Lozorne a blízkych obciach. Otec naučil synov o elektrike viac ako škola a bol to on, kto svojich potomkov najviac povzbudzoval, aby sa po páde bývalého režimu osamostatnili.

Ján Haramia st. pôvodne pracoval ako energetik v štátnom Hydrostave. K definitívnemu rozhodnutiu prejsť na podnikateľskú dráhu mu napokon „pomohol“ nový šéf. „Mal som postúpiť na post vedúceho, ale prednosť dostal človek s červenou knižkou, ktorý o energetike nevedel nič. Povedal som si, že mi ani nenapadne robiť všetko za neho, a dal som výpoveď. Otec jasal, mama plakala a brat sa po čase pridal,“ hovorí Ján Haramia st. o situácii predtým, než si v decembri 1989 založil živnosť.

Turbulentné začiatky

Haramiovci pokračovali v tom, čo sa im osvedčilo. Z fušiek sa stala systematická podnikateľská činnosť, z garáže sídlo firmy. Ako všestranní remeselníci vycvičení nedostatkom materiálu či kvalitných výrobkov za socializmu dokázali popri elektrikárčine urobiť všeličo iné – od stavby drevených stánkov na Kolibe po spomínanú výstavbu dediny pre filmárov z Hollywoodu.

„Okrem drevárčiny sme si pri filmovačke poradili aj s odbornou prácou – jeden z filmárov chcel mať v scéne skutočný vodopád a potreboval zapojiť veľké čerpadlo, aby sa voda točila dokola. Keď povedal, aký príkon bude potrebovať, najprv sme zamrzli, ale potom sme si poradili, postavili sme v lome pri Záhorskej Bystrici, kde sa natáčalo, samostatnú trafostanicu a fungovalo to,“ dodáva.

Haramiovci sa rozhodli sústrediť na elektrinu. Do zrenovovanej dielne prijali prvých dvoch zamestnancov a pustili sa do montáží elektromerov, ku ktorým neskôr pribudli aj elektrické rozvádzače. V dielni pozvárané plechové škatule s jednoduchým elektrickým vybavením nahradili profesionálne a sofistikované výrobky, výhodný pomer kvality a ceny posúval firmu k ďalším zákazníkom aj bez veľkého marketingu.

„Spočiatku sme o podnikaní nevedeli nič a Slovensko vtedy prežívalo čierne roky. Neušli sme podvodom a podobným praktikám. Skoro nás to odradilo, ale napokon sme nejako prežili. Rozhodli sme sa na nikoho neviazať, nebrať žiadne službičky a zamerať sa len na svoju prácu, ktorú sme vedeli najlepšie,“ hovorí Ján Haramia st.

Zdroj: TREND.sk

Od skladania k výrobe

Rozmach firmy prišiel s povinným zavádzaním externých trafostaníc. Trafostanica je zariadenie, ktoré mení elektrinu s vysokým napätím z distribučnej siete na elektrinu použiteľnú napríklad v domácnostiach. Legislatíva v tom čase zaviedla povinnosť vysunúť trafostanicu mimo budovy, aby mali hasiči či elektrikári v prípade potreby ľahší prístup. Pri letiskách, priemyselných halách, lyžiarskych strediskách či nákupných centrách po celom Slovensku rástli malé betónové domčeky – kioskové trafostanice, na ktoré sa Haramiovci rozhodli špecializovať.

„Postupne sme sa preorientovali výlučne na kioskové trafostanice a snažili sme sa osamostatniť vo všetkých častiach ich výroby,“ hovorí Ján Haramia mladší z druhej rodinnej generácie vo firme. Úspory z podnikania investovali do nákupu foriem na odlievanie betónu a začali vyrábať prefabrikáty na stavbu kioskových domčekov.

Ďalšia investícia smerovala do linky na výrobu hliníkových dvier a okien, ktoré sú na kioskových trafostaniciach predpísané normou. Posledným ohnivkom reťaze bol kamión a žeriav, ktorý dokázal ťažkú trafostanicu naložiť a vyložiť na mieste dodania. „V súčasnosti si 80 percent každej trafostanice vyrábame sami,“ dodáva Ján Haramia ml.

„Členov širšej rodiny už zapájať nechceme. Trh je tvrdý, musíme byť efektívni.“ 

Úplnú sebestačnosť firma neplánuje. Súčiastky, z ktorých skladá vysokonapäťové rozvádzače v kioskových trafostaniciach, odoberá od firmy Schneider Electric. Haramiovci sú na Slovensku jedinou spoločnosťou, ktorej francúzsky energetický gigant po náročných testoch kvality priznal pozíciu licenčného partnera. Spolupráca je výhodná pre obe strany. Rozvádzač poskladaný na Slovensku je lacnejší, je možné ho lepšie prispôsobiť potrebám klienta a jeho dodávka trvá kratšie, ako keby mal prísť kompletný z Francúzska.

Betónové domčeky s tabuľkou Elektro-Haramia a francúzskymi súčiastkami tak dnes stoja na viac ako štyritisíc miestach Slovenska a Česka. „Väčšinu zákazníkov máme v bývalej československej federácii, pár kusov sme viezli do Rumunska a teraz rokujeme s maďarskými firmami, pretože sa u nich rozbieha fotovoltika,“ vysvetľuje Ján Haramia ml.

Zlatá fotovoltika

V ére štátnej podpory fotovoltiky zažili Haramiovci svoj najväčší rozmach. Solárne parky s garantovanou výkupnou cenou elektriny rástli od Záhoria až po Zemplín a firma v priebehu troch rokov vyrobila a dodala približne 1 200 trafostaníc.

Zákazka, na ktorú sú vo firme extra hrdí, je však z prostredia automobilového biznisu. „Keď automobilke Kia pri Žiline zoskratovala nie veľmi kvalitná trafostanica, zastavila sa aj výroba, a aby sa predišlo obrovským stratám, potrebovali novú stanicu nainštalovať čo najskôr,“ spomína Ján Haramia ml. Firma do 24 hodín vyrobila a dopravila na sever novú vstupnú spínaciu stanicu. Betón vzali z inej zákazky, ktorá mohla počkať a naplnili ho technológiou. Tucet ľudí pracoval nepretržite deň aj noc. Zákazku stihli.

Medzi najväčších zákazníkov firmy dnes patria všetky elektrické distribučné spoločnosti v krajine, ale aj Železnice Slovenskej republiky.

Rodina vo firme

Ján Haramia ml. postupne preberá riaditeľské kompetencie. „Otec je v dôchodkovom veku a začína si viac užívať voľný čas. Ráno prichádza do firmy neskôr ako kedysi a večer odchádza skôr,“ hovorí. Na pozícii spoločníkov sa však zatiaľ nechystajú žiadne zmeny, v obchodnom registri ostávajú zapísaní bratia Ján a Jozef Haramiovci zo staršej generácie.

Rodinný charakter firmy môže byť v podnikaní konkurenčnou výhodou, ale tiež nástrojom skazy. „Výhodou je, že kľúčoví ľudia neodídu, nech by čo bolo. Môžeme sa na seba spoľahnúť a dôverovať si. Na druhej strane to chce veľkú toleranciu a odpúšťanie, keď sa spraví chyba,“ vysvetľuje Ján Haramia st.

Akékoľvek spory s bratom, spoluzakladateľom firmy, napokon vždy dokázali vyriešiť. „Keď sa nedalo inak, išli sme do šenku a vymysleli sme, ako ďalej. Podstatná vec bola, že sme do podnikania nenechali hovoriť naše manželky. Ženy už rozhádali nejednu firmu, uvažujú inak a napríklad viac než investície do ďalšieho rozvoja uprednostňujú istotu, takže sa nám osvedčilo nedať na ich rady,“ dodáva Ján Haramia st. Na druhej strane práve vďaka podpore manželiek sa mohli Haramiovci sústrediť na firemné aktivity.

Dôležitá pre zdravie rodinnej firmy a jej príslušníkov je podľa neho tiež schopnosť neprenášať problémy z firmy do rodiny. „Nie vždy sa s bratom zhodneme, ale to neznamená, že budeme dva mesiace chodiť do práce inými dverami. Aj po hádke na druhý deň ráno opäť riešime veci spoločne,“ dodáva Jozef Haramia.

Ľudia sú najdôležitejší

Z päťdesiatich súčasných zamestnancov firmy sú desiati z rodiny. Synovia zakladateľov majú pod palcom ekonomiku, logistiku, kontrolu kvality a rozvojové projekty, dcéra pracuje na účtovnom oddelení. Širšia rodina Haramiovcov našla uplatnenie v dielni a v kancelárii na obchodnom oddelení či pri nákupe materiálu.

„Každý robí to, v čom je dobrý, neodbornosť a nekvalitu si nemôžeme dovoliť. Darí sa nám, ale členov širšej rodiny už nechceme zapájať, pretože trh je tvrdý a musíme byť efektívni,“ hovorí Ján Haramia st. Zatiaľ sa však nestalo, že by niekoho z rodiny z firmy vyhodili.

„Je tu dobre, domáci sa nevyvyšujú, makajú rovnako ako všetci,“ hovorí jeden zo zamestnancov firmy. Veľká časť pracovníkov, ktorí nie sú z klanu Haramiovcov, pracuje vo firme od jej začiatkov, najstarší s ňou ostali až do dôchodku. „V malej firme sú najdôležitejší zamestnanci a podľa toho sa správame,“ hovorí Jozef Haramia st. Aj rodinní príslušníci sa podľa neho k sebe správajú inak doma a inak v práci. „Ak meškáš do práce alebo robíš nekvalitnú robotu, pokarhám ťa, či si syn alebo zamestnanec,“ uzatvára. 

Odborná spolupráca na seriáli Rodinné firmy:

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 48/2017. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 9

Rubrika Podnikanie

Tagy Rodinné firmy