Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Životné piruety alebo 5 príbehov o radikálnych životných zmenách

Na stenách ručne maľované tapisérie s tibetskými motívmi a mandalami, na malom stolíku fotka dalajlámu. Očiam uľaví príjemné prítmie, v nose pošteklí vonná tyčinka. Priestorom potichu znejú tóny typickej tibetskej „fujary“. Uprostred miestnosti stojí masážny stôl s dekou. „Daj si, prosím, dole kovové predmety, ľahni si na chrbát,“ počujeme svojho hostiteľa. „Teraz budem prikladať ruky k jednotlivým častiam tvojho tela. Ak ti bude čokoľvek nepríjemné, povedz,“ znie ďalšia informácia. „Uvoľni sa, pokojne si môžeš aj pospať.“ Začína sa poldruhahodinová liečba metódou pránanadi.

26.12.2017, 19:00 | Jozef Andacký | © 2017 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 2

Na tejto situácii by nebolo nič zvláštne, ak by sa odohrávala v relaxačnom alebo medicínskom centre, hneď vedľa thajskej masáže a akupunktúry. Ibaže sme na druhom poschodí malej administratívnej budovy a vo vedľajšej miestnosti niečo „kóduje“ skupina programátorov.

Naším liečiteľom je Henrich Simonics (pre priateľov Heňo, na úvodnej fotografii), štyridsiatnik, ktorý prakticky celý svoj profesijný život zasvätil podnikaniu s IT technológiami. V posledných rokoch sa jeho životná cesta zásadne mení.

Čo majú Tibeťania s Einsteinom

Ešte pred piatimi rokmi to bol klasický vorkoholik. Mal viacero firiem a na nočnom stolíku svietiace pero, ktorým si zapisoval nápady aj v čase, keď vedľa neho pokojne spala manželka. Vysoké pracovné tempo si už vyberalo svoju daň. Dnes ich Heňo opisuje ako znamenia. Bežné choroby zvykol riešiť za pochodu, a tak si vypestoval závislosť od antibiotík. Pri športe, ktorým si kompenzoval duševnú záťaž, si najprv zranil jedno a potom aj druhé koleno. Zlepšenie po operačných zákrokoch bolo minimálne. Lekári mu povedali, že z medicínskeho hľadiska spravili maximum a viac mu pomôcť nedokážu...

Niekedy v tom čase Heňovi v mailovej schránke pristála pozvánka na kurz liečenia pomocou pránanadi v Budapešti. Najskôr si myslel, že je určená pre manželku. Neskôr vysvitlo, že mu ju poslal jeho biznis partner, ktorý videl, v akom je mizernom stave. Bol to, na Heňove vtedajšie vnímanie, čudný kurz. Hovorilo sa tam o energiách, aurách, čakrách... „Myslel som si: Čo tu vlastne robím? Mohol som mať porýľovanú záhradu,“ spomína. Ale keď už tam bol, tak počúval.

Tibetské liečiteľské učenie spomínajú skripty z tretieho tisícročia pred Kristom 

Pránanadi je starobylé tibetské liečiteľské učenie, ktoré spomínajú už skripty z tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Zjednodušene povedané, je založené na prečisťovaní blokov v energetických kanálikoch, ktorými je ľudské telo popretkávané. Nespája sa so žiadnym náboženstvom, tibetskí budhistickí mnísi ho „len“ ochraňujú pre ďalšie generácie. Na Západ ho priniesol americký výskumník, ktorého v polovici minulého storočia ohúril nedostupný Tibet. Pránanadi umožňuje liečiť samého seba aj iných ľudí (či zvierat a rastlín), netreba na to žiadne špeciálne danosti. Majstri ho označujú ako „samorozvíjací systém“, ktorý človeka učí žiť vo vnútornej pohode.

Na prvé počutie to znie dosť ezotericky a rovnako to vtedy v Budapešti znelo aj Heňovi. Potom sa prednášajúci majster rozhovoril o fyzike: Curryho a Hartmannove zóny, Einsteinova rovnica E = mc2... To Heňo poznal, a keďže mu to celé začalo dávať zmysel, povedal si, že pránanadi vyskúša na svoje problémy s kolenami. V Budapešti absolvoval sériu liečebných kúr a ako vraví, výsledkom bolo, že o tri mesiace mohol opäť hrať futbal a ísť na lyžovačku.

Náhoda? Alebo oneskorené účinky tradičnej liečby? Môžete si o tom myslieť, čo chcete. Fakt je, že na Heňa to zapôsobilo. A nielen naňho. Kolegovia a kolegyne v práci, susedia, bývalí spolužiaci zo školy – keď im vysvetľoval, čo uňho spôsobilo očividnú zmenu (opatrne, aby ho hneď nemali za blázna), viacerí sa o tejto metóde chceli dozvedieť viac. Najprv ich posielal na kurz do Budapešti, kde majstra tlmočil do slovenčiny. No keďže záujem rástol, presvedčil ho, aby spoločne spravili kurz aj na Slovensku.

Z ítečkára liečiteľom

To bolo pred dvoma rokmi v máji a odvtedy pravidelne vždy na jar a na jeseň prichádza majster z Budapešti a tridsiatka záujemcov na dvojdňový kurz pránanadi do Tomášova pri Bratislave. Heňo simultánne tlmočí. Tento rok pribudol ešte Zlín. Heňo vyratúva, že kurzy doteraz absolvovali dohromady tri stovky ľudí: „Keď som pred časom posielal pozvánku na januárový kurz, do týždňa boli všetky miesta rozchytané.“

Keď ho počúvate, mozog ošľahaný realitou a skepsou to nejako neberie: Kedy príde zvrat? Nie je to len ďalší spôsob, ako dôverčivých a zúfalých ľudí pripraviť o peniaze? Heňo akoby čítal myšlienky: „Nie je to o peniazoch. Neexistuje nejaký cenník výkonov. Východní majstri nám toto učenie odovzdali s tým, že máme liečiť každého, kto o to požiada, a nemáme za to niečo očakávať.“

Potom dodá vetu, ktorá má takmer štátotvornú pointu: „Ide o to, že prístup k zdraviu by nemal byť obmedzovaný podľa toho, či máš peniaze – tak ako je to dnes nastavené v biznise.“ No, minimálne pokiaľ ide o kurz, nejaká sadzba nastavená je, ale nijako horibilná, počíta sa v pár desiatkach eur.

Chutné kytice pomohli vytvoriť nový segment darčekovej služby 

Ešte raz, je jedno, čo si o tom celom myslíte. Či krútite hlavou alebo sa dokonca smejete. Heňo vás nechce presvedčiť. V tóne jeho hlasu nie je nástojčivosť, akú bežne cítite z prednášky nejakého biznisového kouča alebo z prezentácie obchodného cestujúceho. Nespochybňuje tradičnú medicínu, podľa neho ju aj samotní tibetskí majstri majú v úcte pre jej diagnostické výsledky. Hovorí, že každá liečebná metóda je dobrá – ak pomôže. Jemu a zástupu iných skrátka pomohla pránanadi.

No kým väčšina účastníkov kurzov využíva pránanadi na samoliečbu alebo v rodinnom kruhu, Heňo v ňom vidí vyššie poslanie, zodpovednosť: „Toto nie je o tebe. Dostávaš do rúk niečo, čím môžeš pomôcť iným ľuďom. A veľa ľudí potrebuje pomôcť.“ Preto v štúdiu pránanadi pokračuje, aby mohol samostatne viesť vlastné kurzy a mal prvú oficiálnu liečebňu pránanadi na Slovensku. A čo jeho podnikanie? Heňo v IT brandži stále podniká, ale v hlave má plán, že z tvrdého biznisu odíde. Postupne a pozvoľne: „Najprv budem do práce chodiť štyrikrát za týždeň, potom len dvakrát, potom len občas. Mojím cieľom je liečiť od rána do večera.“

Viac radosti z práce

Teraz trocha pribrzdíme, ak je Heňova story na vás príliš radikálna... Množstvo príbehov o životných križovatkách ponúka aj novinárske prostredie. Známy televízny a rozhlasový moderátor Larry King hovorieva, že novinárčina nie je povolanie, ale životné poslanie a že ak ho nechcete robiť celý život, radšej odíďte... Aj v TRENDE za uplynulých dvadsať rokov pracovali desiatky redaktorov, ktorí sa po nejakom čase vydali inou cestou. Niektorí zakotvili na druhej strane pomyselnej bariéry (ako hovorcovia alebo accounti v PR agentúre). A niektorí odišli do celkom iného biznisu.

To bol aj prípad Jany Bednárovej, ktorá pre TREND písala desať rokov články zo sveta financií. Jej manžel Ľuboš má zasa za sebou osem rokov na manažérskych postoch v korporátnej stratégii a marketingu Slovak Telekomu. Dnes spolu vedú vlastnú darčekovú donáškovú službu Chutné kytice. Ako napovedá názov, špecializujú sa ovocné kytice (v ponuke majú aj jednu zeleninovú) a ovocie v čokoláde. Mňam!

Jana a Ľuboš Bednárovci u zamestnávateľov nevideli perspektívu, a tak si založili vlastnú firmu: „S Chutnými kyticami sa plnia naše sny.“Zdroj: Martina Brunovská

Dôvody na ich životný pivot pred šiestimi rokmi boli vcelku prozaické – zmeny u predchádzajúcich zamestnávateľov, ktoré im už neponúkali ktovieakú perspektívu. „Naopak, vlastné podnikanie bolo niečo, čo ma vždy lákalo,“ spomína Ľuboš. „To, že sme sa rozhodli podnikať spolu s manželom, bolo logické. Boli sme presvedčení, že aj v tejto sfére sa budeme výborne dopĺňať, čo sa aj stalo. To, že spolu trávime viac času, je príjemný bonus,“ dodáva Jana.

Do podnikania sa nepustili bezhlavo, najprv si to dobre premysleli a spočítali. Ovocné kytice sa po prvýkrát objavili v USA koncom milénia. V Európe mali dlhší rozbeh, do roku 2011, keď Bednárovci štartovali svoj projekt, sa na starom kontinente uchytili len v niektorých krajinách – a Slovensko medzi nimi nebolo. „Mohli sme teda získať konkurenčnú výhodu a vytvoriť nový segment darčekovej služby,“ hovorí Ľuboš, čím potvrdzuje, že roky v marketingovom prostredí nevyšli navnivoč.

Jana k tomu pridáva štipku emócie: „Ovocné kytice a bonboniéry ma úplne očarili. Vedela som si celkom dobre predstaviť, ako by som ja osobne takéto darčeky s nadšením dávala aj dostávala.“ No tiež jedným dychom pokračuje: „Čo som si však predstaviť nevedela, keďže som s tým nemala skúsenosť, je to, aké je podnikanie ťažké, ak niečo vyrábate, a najmä z potravín, ktoré rýchlo podliehajú skaze.“ Mali premyslené aj zadné dvierka pre prípad, že im nápad nevyjde? Jana s Ľubošom hovoria, že plán B veľmi neriešili: „Hovorili sme si, že počas prvých šiestich mesiacov uvidíme, či má tento produkt relevantný potenciál, alebo to bol len výstrel do tmy.“ Ukázalo sa, že záujem o netradičné darčeky bol veľký a na stúpajúcej úrovni sa drží doteraz. Tento rok by sa mali tržby Chutných kytíc priblížiť k pol miliónu eur.

Na začiatku Bednárovcom veľmi pomohlo, že mali dostatočné úspory (plus podľa Ľuboša „zaujímavé odstupné“ z Telekomu) na štart podnikania a najťažšie prvé dva roky. Sami uznávajú, že životný štandard im počas tohto obdobia beztak o niečo klesol. „Čo sa neporovnateľne zvýšilo, bola radosť a pocit naplnenia z práce, hoci zo začiatku sme prakticky okrem spánku stále iba robili a odvtedy sa to veľmi nezmenilo,“ dodáva Jana.

Entuziazmus ich stále neopúšťa, aj keď prvotný boom trhu ovocných kytíc a bonboniér, na ktorom vyrástla aj rodinná firma Bednárovcov, sa pomaly končí. Takže treba hľadať nové produkty a už aj optimalizovať náklady. „S Chutnými kyticami sa plnia moje sny. Vymýšľam produkty aj ich komunikáciu, a preto ma to stále tak baví. Vždy som s plnou vážnosťou hovorila, že mi neprekáža tráviť toľko času vo firme – veď som tam doma,“ vysvetľuje Jana.

Na vlastnej koži

Vlastný biznis dnes rozvíja aj Michal Palčinský, ktorý doň skočil z pozície account executive v reklamnej agentúre Istropolitana. Hovorí, že práca v agentúre, kde mal na starosti klientov ako Heineken, Peugeot, Tesco či Fornetti, ho bavila, no už od štúdií ho to ťahalo k vlastnému podnikaniu. V bakalárskej práci sa pohral s ideou webového portálu, cez ktorý si ľudia hľadajú majstra alebo remeselníka, ktorý by vyriešil nejakú menšiu či väčšiu výzvu v domácnosti, a rozhodujú sa aj podľa referencií ostatných používateľov. Aby dobre pochopil procesy, ktoré by potom mohol zlepšiť, rozhodol sa „zažiť to na vlastnej koži“.

Michal Palčinský chvíľu viedol dvojaký život: „Cez deň som bol account v košeli s laptopom, večer som namiesto cvičenia manuálne pracoval.“Zdroj: Martina Brunovská

Michal hovorí, že manuálne práce má rád a veľa mu v tomto smere pomohli letné brigády v Nemecku a Amerike. Keďže mal potrebné nástroje, vytvoril si profil hodinového manžela. „Na drobných zákazkách, ako je montovanie nábytku, inštalácia svietidiel a maľovanie, som zbieral referencie od zákazníkov a sledoval ich vplyv na nových klientov, ktorí ma oslovovali,“ vysvetľuje.

Na drobných zákazkách zbieral referencie a sledoval ich vplyv na nových klientov 

Kvôli netradičnému hobby istý čas viedol dvojaký život. „Cez deň som bol account v košeli s laptopom, ktorý sa stretával s klientom a pripravoval podklady pre tím. A večer, namiesto cvičenia, som ako psychohygienu mal manuálnu prácu, za ktorú mi ešte aj platili,“ usmieva sa.

Evidentne boli ľudia s jeho výkonom spokojní, lebo klientov pribúdalo, obracali sa naňho s čoraz väčšími požiadavkami. Dokonca investoval do malej dodávky a ďalšieho vybavenia. Zlom prišiel pred dvoma rokmi. „V tom čase sa v reklamke sypalo viac a viac projektov, prišiel nový veľký klient a dve práce sa už nedali ťahať súbežne,“ spomína. Prehodnotil preto možnosti, zvážil priority s ohľadom na zdravie a súkromný život, a keďže na „nový“ projekt mal prvého väčšieho klienta, zanechal stabilnú a dobre platenú prácu v agentúre: „Plný optimizmu a mladíckej dravosti som sa rozhodol budovať vlastnú firmu.“ Nazval ju Masterwork.

S odstupom času to hodnotí ako doteraz najlepší krok vo svojom profesijnom živote. Páči sa mu sloboda rozhodovania, hoci je spojená so zodpovednosťou. Páči sa mu, že každodennou súčasťou jeho sveta sa stalo udržiavanie krehkého vzťahu so zákazníkmi i spolupracovníkmi, ako aj potreba neustále sa zlepšovať, sledovať požiadavky trhu a konkurenciu. Dnes pre Michalovu firmu pracuje tím dvanástich remeselníkov a ďalšia desiatka externistov. Pre domácnosti a firmy zabezpečujú drobné opravy aj kompletné rekonštrukcie, preventívny a havarijný servis či revízne správy. „Kvalitné náradie či obrandované oblečenie nepôsobí seriózne, kým s ním nepracujú seriózni ľudia, ktorí majú logo na tričku ako pečiatku kvality,“ vysvetľuje svoju filozofiu.

Z reklamky za výrobný pás

Prechod človeka pracujúceho hlavou do sveta modrých golierov nie je v zásade niečo úplne výnimočné. Podobný príbeh má aj Oliver Lippo. Dalo by sa povedať, že je veteránom reklamnej brandže, pôsobil v nej od roku 1993. Najprv ako copywriter, neskôr ako kreatívny riaditeľ vo viacerých reklamných agentúrach. Na konte má niekoľko desiatok televíznych reklám. Bol tiež riaditeľom marketingu v Tipose, pracoval aj v PR agentúre.

Ako roky ubiehali, nadšenie pre tento druh práce vyprchávalo. „Môj príbeh je v podstate podobný nejakému športovcovi, ktorý si uvedomil, že už nemá na extraligu, a v nižších súťažiach, kde platia iné pravidlá, sa mu otĺkať nechce,“ spomína. Pred dvoma rokmi si preto našiel prácu na montážnej linke vo firme ECS Slovensko, ktorá vyrába mechanizmus radenia pre automobilové prevodovky: „Chcel som prácu od-do a mať taký život, aby som sa ňou potom nemusel nezaoberať.“

Keď sa mu vo fabrike po roku končila zmluva, na krátky čas sa vrátil do komunikačnej brandže. Rozhodol sa prijať ponuku kamaráta, ktorý vedie knižné vydavateľstvo, aby k nemu šiel robiť na marketing. No už v skúšobnej lehote šéfovi oznámil, že končí: „Vo vydavateľstve sa mi páčilo všetko – okrem mojej náplne práce.“

„Radšej budem predávať svoje telo než dušu.“ Oliver Lippo, veterán slovenskej reklamy o svojom prechode do sveta modrých golierov 

A tak sa vrátil do „svojej“ fabriky, kde koncom tohto roka bude mať dohromady odrobených presne 24 mesiacov. Dnes hovorí, že manuálna práca mu vyhovuje. A pritom sa mu nemusí až tak páčiť na to, aby ju mal rád: „Zo žartu vravím, že radšej budem predávať svoje telo než dušu.“ Samozrejme, finančne je práca vo fabrike iný level. Hoci, ako vraví Oliver, „keď máte vo výrobe niečo odrobené, máte aj podstatne vyšší plat oproti nováčikovským začiatkom“. Drobné bokovky pre známych z reklamnej brandže však neodmieta: „Peniaze potrebujem, veď kto nie, ale beriem iba zákazky, ktoré mi vyhovujú a ktoré viem zvládnuť rýchlo.“ Ak sa pozriete na jeho facebookový profil, zistíte, že copywriterské inštinkty má stále v pohotovosti.

Keď Oliver vo fabrike pred dvoma rokmi začínal, prekvapilo ho, aký ohlas to v kruhoch jeho známych vyvolalo. Niektorí podľa neho dokonca uvažovali, že spravia to isté. „Vo fabrike to zvládne každý, kto je aspoň trochu manuálne zručný, vytrvalý, disciplinovaný a ochotný tvrdo pracovať,“ myslí si. Mimochodom, vo svojom pracovnom kolektíve má bývalého policajta a bývalú zdravotnú sestru z jednotky intenzívnej starostlivosti: „Všetci traja si pochvaľujeme.“

V súlade s tým, čomu verí

Naše rozprávanie o životných piruetách zavŕšme príbehom v určitých aspektoch podobným tomu, ktorým sme začínali. Daniela Tejkalová má CV, o akom sníva nejeden headhunter. Svietia v ňom značky ako VÚB, TNS a Orange. Plných šestnásť rokov pracovala v marketingu, zaoberala sa prieskumami trhu, skúmala zákaznícke potreby a skúsenosti: „Mojou úlohou bolo pomáhať firmám, aby bola ich značka pre ľudí atraktívna, ich zákazníci spokojní a aby sa k nim opätovne vracali.“

Life koučka Daniela Tejkalová o tom, čo je viac ako bohatá výplatná páska: „Každý deň sa budím a zaspávam spokojná, vyrovnaná a vďačná.“Zdroj: Archív D. Tejkalovej

Ibaže potom Daniela pokračuje slovami, ktoré by zrejme headhunterom úsmev z tváre zobrali: „Videla som aj to, ako sa niektoré produkty tlačia zákazníkom len kvôli potrebe zvyšovania ziskov. Nejaký vyšší zámer, vplyv na životné prostredie či skutočné potreby ľudí až také dôležité neboli.“ A čím viac do toho prenikala, tým menej ju to bavilo: „Mala som síce dobrý plat aj podmienky, ale vracala som sa z práce vystresovaná, nahnevaná a frustrovaná.“

Sama hovorí, že postupne prestala veriť tomu, čo robila, a tak prišiel čas na zmenu. Pôvodne študovala dejiny filozofie, vždy ju zaujímala psychológia, ekológia a svet zvierat. „Keď zomrela moja mama – na rakovinu, rovnako ako otec dvadsať rokov predtým –, uvedomila som si, aký krehký môže byť život,“ spomína, ako sa rozhodla žiť svoj život v súlade s tým, čomu verí.

Posledné dva roky Danielin profil na LinkedIne uvádza – life & business coach: „Počúvam a motivujem druhých hovoriť o ich skúsenostiach, predstavách o budúcnosti, o pocitoch a ich uhle pohľadu na situáciu. Tak môžu lepšie uvidieť sami seba, iných aj svoje problémy.“ Evidentne ju to baví: „Každý deň sa budím a zaspávam spokojná, vyrovnaná a vďačná. Energia, ktorú do svojej práce dávam, sa mi vracia v podobe, ktorá ma živí oveľa viac ako len bohatá výplatná páska.“

Energiu spomína Daniela aj v odpovedi na otázku, v čom sa vlastne life koučing líši od tvrdého biznisu v korporácii. „Keď robíte na seba alebo v menšej firme, bez rovnováhy nedokážete fungovať. Nesmie to byť bublina, ktorá keď praskne, položí vás na chrbát. Nevznikajú tu také nadhodnotené zisky, ktoré by mohli prípadné prepady vyrovnať. Nezostáva nič iné, ako byť poctivý v tom, čo robíte, veriť tomu a za to si vypýtať zaslúženú odmenu,“ hovorí.

Prechádzajúca práca už Daniele podľa nej nechýba. Vraví, že odchádzala v čase, keď bola úplne vyhorená: „Ten plameň by sa dnes zapaľoval veľmi ťažko.“ Na druhej strane, pripúšťa, že je dobré, ak má človek zadné dvierka. Hlavne ak ste na voľnej nohe a nikdy neviete, čo sa stane: „Takže sa netajím tým, že keď príde kríza, zaklopem na niektoré dvere a požiadam o zamestnanecké tričko. Budem si však veľmi dobre vyberať, na ktoré dvere zaklopem.“ 

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 50/2017. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 2

Rubrika Podnikanie

Tagy práca, zmena