Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Najmladšia členka Kiskovho tímu: Začalo sa to Ezopovou bájkou

Ako sa taký mladý človek dostane do tímu prezidenta republiky? Keď Andrej Kiska ohlásil kandidatúru, Vladimíra Ledecká sa rozhodla napísať mu e-mail s Ezopovou bájkou o levovi a myši. Je o tom, že lev chcel zjesť myš, ktorá mu hovorila: „Nerob to, lebo raz ti môžem byť užitočná.“ Lev sa len zasmial, no potom ho chytili pytliaci a práve myš rozhrýzla povrazy a zachránila ho. „K tomu som dodala, že ak bude potrebovať do tímu tú usilovnú myš, tak sa hlásim,“ spomína Vladimíra. Zabralo to.

27.05.2018, 17:14 | Valentína Sedileková

  • Tlačiť
  • 27

Snaha a zanietenosť je pre Vladimíru spôsob, ako sa môže každý mladý človek dostať, kamkoľvek si zaumieni. Hovorí, že vždy dbala na dobré výsledky v škole, ale rástla tiež mimoškolskými aktivitami, recitovaním, študentským parlamentom, organizovaním diskusií s úspešnými ľuďmi. Vtedy dostala príležitosť stretnúť sa aj s A. Kiskom, toho času podnikateľom a filantropom.

Aké bolo vaše prvé stretnutie? 

Ešte zo študentskej diskusie som si ho pamätala ako srdečného a spontánneho človeka. Takže keď som vošla do miestnosti a on mal ruky doširoka rozpažené, hovorila som si, že je to zrejme taký „americký týpek“, ktorý sa s každým víta objatím.

Prišla som k nemu, objala ho a on sa zrazu rozosmial a povedal: „Slečna, ja som vám chcel len zobrať kabát.“ Pochopila som, že to nie je „americký týpek“, ale džentlmen, a celá červená som sa snažila dostať do diskusie. Asi pätnásť minút som habkala a on sa len smial.

Myslíš si, že máš nejaký podiel na tom, že Andrej Kiska vstúpil do politiky? 

Bol rozhodnutý kandidovať za prezidenta ešte skôr, než som ho spoznala. Od začiatku, čo som bola v jeho tíme, som ho podporovala a hovorila mu, že pre mladých ľudí je veľmi dôležité, aby mali v politike správne vzory. Myslím tým slušných ľudí, ktorí majú za sebou príbeh.

Pre mňa bola najdôležitejšia stránka jeho charitatívna činnosť, ktorej sa venoval. Vybudoval najväčšiu organizáciu na pomoc deťom s rakovinou Dobrý anjel a osem rokov tam aj sám pracoval. To, že do nej vkladal svoj čas a svoje nápady, bolo pre mňa výkričníkom, že to myslí s pomocou iným vážne.

Vladimíra Ledecká, Kancelária prezidenta republiky SRZdroj: Archív V. Ledeckej

Plánovala si sa angažovať v politike alebo to bola len zhoda okolností?

Ako stredoškoláčka som bola predsedníčkou študentov, na vysokej som šéfovala študentskému parlamentu. Bola som tá, ktorá klopala na dvere rektorom a riaditeľom škôl a referovala, čo treba zlepšiť. Riešiť problémy iných mi bolo prirodzené od detstva.

Môj otec je starosta. Od malička našimi dverami prechádzali stovky príbehov. Vždy vedel nájsť cestu, ako ľuďom pomôcť. Ja som sa snažila vždy robiť len to, čo ma naučil on – nielen riešiť, ale aj vyriešiť. A menej hovoriť, viac robiť.

Čo by si poradila ľuďom, ktorí by raz chceli vstúpiť do politiky?

Ak chcete byť politikom, malo by byť podľa vašich doterajších činností zrejmé, že to myslíte vážne. Neverím človeku, ktorý chce ísť do politiky a rozpráva o reforme sociálneho systému, no nikdy nenavštívil rómsku osadu, neskúmal príčiny dlhodobej nezamestnanosti, nezaujímal sa o viacgeneračnú chudobu...

Politika nepotrebuje viac politikov, ale viac ľudí. Nepotrebujeme tých, ktorí sa vidia v oblekoch a bavorákoch, ako určujú pravidlá iným, ale tých, ktorí aj doteraz robili niečo užitočné, pomohli ľuďom okolo seba a teraz chcú pomôcť ešte väčšej skupine.

Bohužiaľ, tých správnych je dnes málo. Príčinou môže byť aj kríza hodnôt. Znížili sme svoje očakávania od politikov. Zabúdame za nimi hľadať urobenú robotu, namiesto toho sa tešíme z osláv MDŽ.

Vladimíra Ledecká, Kancelária prezidenta republiky SRZdroj: Archív V. Ledeckej

Vidíš krízu hodnôt aj pri súčasnom dianí, ktoré spôsobila vražda Jána Kuciaka?

Smrť Jána Kuciaka je veľkou tragédiou, no zároveň sa kvôli strate dvoch nevinných mladých ľudí v spoločnosti niečo pohlo, predovšetkým v dopyte po slušnosti a spravodlivosti. Vždy hovorím, že v spoločnosti, ale aj v politike musí byť viac dobrého ako zlého, aby sa to zlé dokázalo rozpustiť. Myslím si, že práve na to dnes tlačia občania: aby sa dokázali stotožniť s ľuďmi v politike, ktorí sú slušní a hodní toho, aby viedli našu spoločnosť.

Zabúdame za politikmi hľadať urobenú robotu, namiesto toho sa tešíme z osláv MDŽ 

V tíme Andreja Kisku si poradkyňou v otázkach regionálnej politiky. V čom spočíva tvoja úloha?

Snažím sa, aby prezident trávil dostatočne veľkú časť svojho programu v mestách a dedinách na Slovensku, aby poznal pestrosť problémov a života v nich. To, kde potrebuje pomôcť Námestovo, kde Kráľovský Chlmec a kde Hlohovec, sú tri rozdielne svety.

Mojou úlohou je, aby poznal všetky tieto svety a pri debatách s ministrami vedel tlmočiť a obhájiť záujmy z týchto regiónov. Riešim, aké mesto by mal navštíviť, kedy a s kým sa má stretnúť, čo by malo byť obsahom rozhovorov, na čo treba prezidenta upozorniť, na čo treba prostredníctvom prezidenta upozorniť verejnosť alebo exekutívu.

Prečo je dôležitá prezidentova prítomnosť?

Kvôli ľuďom. Politici trávia veľmi málo času mimo Bratislavy. Je nesmierne dôležité, aby na chvíľu odišli z bratislavských kancelárií a pýtali sa ľudí, ako sa im žije.

V Kráľovskom Chlmci som mala jeden z najsilnejších zážitkov môjho pracovného života, keď prezident vystúpil z auta a niekoľko desiatok ľudí začalo plakať. Spýtala som sa ich prečo a povedali, že je to prvý živý politik, ktorého vidia. Smutné. Politici sú na svojom mieste len vďaka ľuďom a to, že sú od nich takí vzdialení, je odrazom politiky, ktorú robia.

Myslíš si, že to môže byť jeden z dôvodov, prečo rastie extrémizmus?

Som z okresu Levoča, kde v posledných parlamentných voľbách nenavštívila mesto žiadna politická strana okrem Kotlebu. Vydesilo ma to. Tento okres má niekoľko desiatok tisíc ľudí a žiadnemu z politikov nezáležalo na to, aby tam prišiel. Kotleba to spravil, dokonca vo všetkých okresoch, a dokázal tak svoju politiku šíriť hlbšie do celého Slovenska.

Si mladá na pomery vrcholovej politiky. Bolo ťažké presadiť sa, získať si rešpekt a dôveru?

Bolo to ťažké. Mladý človek na Slovensku nie je v politike bežným javom. Je to škoda, lebo v krajine máme veľa mladých talentovaných ľudí, ktorí chcú pracovať pre štát a majú na to aj kvalitné vzdelanie a zručnosti.

Keď som začala pracovať pre prezidenta, nečakala som, koľko predsudkov v iných moje pôsobenie vyvolá. Príliš mladá. Príliš upravená. Príliš blond. Príliš žena. Na každom stretnutí som si musela získať dôveru druhej strany. Až po určitom čase nabrali pocit, že tam sedím, lebo na to mám, a nie kvôli výzoru.

Ďalší argument, ktorým sa mladých snažia odzbrojiť, je nedostatok skúseností. Je to sčasti pravda, ale mladý človek prináša do tímu vízie, iný pohľad na vec a otvorenú myseľ. Sme to práve my, naša generácia, ktorá bude najdlhšie žiť v pravidlách, ktoré sa teraz nastavia. Je veľmi dôležité, aby sme pri tých rozhodnutiach boli a nebáli sa k nim ozvať.

Neprehliadnite

Si dcérou starostu Spišského Hrhova Vladimíra Ledeckého. Inšpiroval ťa?

Môj otec je pre mňa najväčšou inšpiráciou v živote. Od útleho detstva ho zaujímal môj názor a popritom som ho sledovala ako starostu, ktorý bral svoju prácu ako spôsob života.

Pamätám si, ako k nám prišiel Róm, ktorý bol najzručnejším murárom široko-ďaleko. Povedal, že sa chce zamestnať, bol na troch pracovných pohovoroch, kde ho preto, že je Róm, poslali preč.

Otec vedel, že je veľmi šikovný, a videl, ako sa naňho dívajú iní. Rozhodol sa preto založiť stavebnú obecnú firmu, kde tohto človeka zamestnal na vedúcej pozícii. Po pár mesiacoch mu konkurenčná firma dala ponuku a za lepšiu plácu ho stiahla k sebe. Práve toto sú príbehy, keď som videla, ako otec dokázal meniť ľuďom život.

Je rómska otázka najväčší problém, ktorý na Slovensku pozoruješ?

Nie. Podľa mňa najväčšou výzvou je zastaviť odlev tých najšikovnejších, najkvalitnejších ľudí do zahraničia. Prejavuje sa to najmä pri mladej generácii. V mnohých okresoch až 70 percent gymnazistov odchádza študovať do Česka. Väčšina sa nechce vrátiť späť.

My ich potrebujeme tu, doma, ak chceme riešiť akýkoľvek problém, ktorý máme alebo len budeme mať. Všetky kontrolky v krajine svietia, všetci vieme, že je to problém, ale akosi sa nič nedeje pre nápravu.

Vladimíra Ledecká, Kancelária prezidenta republiky SRZdroj: Archív V. Ledeckej

Odlev mozgov môže byť aj problémom školstva. Je školstvo prezidentova priorita?

Jednou z prezidentových najvýraznejších priorít je vzdelávanie a školstvo, na ktoré stále poukazuje. Je vo funkcii štyri roky a za ten čas sa vymenili štyria ministri. Aj to dokazuje, ako vysoko si cenia školstvo vládni činitelia, keď tam nie je nikto dostatočne politicky silný, aby dokázal vydržať aspoň jedno štvorročné volebné obdobie.

To je tragédia slovenského školstva: slabý líder na jeho čele. Potrebujeme, aby sa školstvo stalo prioritou, aby sme pri každej politickej strane vedeli, akého má na edukáciu odborníka a koho v prípade výhry dosadí na tento post.

Ako sa prejavuje prezidentov záujem o školstvo?

Najvýraznejší popud k školstvu bol pred poslednými parlamentnými voľbami. Verejnosťou vtedy hýbala téma migračnej krízy. Prezident navštívil každý jeden región a stretol sa s mienkotvornými osobnosťami a snažil sa apelovať na to, že nie migračná kríza je najväčším problémom, ale stav školstva a zdravotníctva.

Jeho tlak mal zmysel, lebo práve školstvo a zdravotníctvo sa stali témou posledných týždňov parlamentnej volebnej kampane. Aj toto je dôvod, prečo bol práve Tomáš Drucker ministrom zdravotníctva. Bol tlak na to, aby to bol schopný manažér a nestraník.

Prečo sa podľa teba naši žiaci umiestňujú v testovaní PISA na nízkych priečkach?

Z mojich školských čias si pamätám, že kvalita učiteľa ovplyvňovala môj vzťah k učeniu aj moje výsledky. Mala som šťastie na učiteľov a práve preto sa bojím, že tá generácia poctivých a talentovaných pedagógov nám odchádza preto, že učiteľské povolanie viac nie je atraktívne.

Keď som sa rozprávala s dekanom pedagogickej fakulty v Trnave, s poľutovaním povedal, že učiteľstvo je dnes v rámci vysokoškolského štúdia škola druhej-tretej voľby. Nie je tam sen stať sa učiteľom a ovplyvňovať životy mladých ľudí, ale iba nutné zlo.

Často to už nie sú tí najlepší, ktorí končia na pedagogických fakultách, sú to priemerní až podpriemerní žiaci, ktorí budú v budúcnosti učiť moje či tvoje deti. Toto je pre mňa najväčším alarmom a je to vidieť aj na výsledkoch školstva.

Čo by sa malo spraviť, aby sa povolanie učiteľa stalo lukratívnejším? 

Nerada hovorím, že peniaze stoja za všetkým, lebo to tak nie je, no učiteľské povolanie je platovo podhodnotené a neatraktívne. Zabudli sme, ako títo ľudia dokážu ovplyvňovať život našich detí a v konečnom dôsledku aj život v tejto krajine: v spôsobe myslenia, v spôsobe voľby, v otázkach politických rozhodnutí.

Neviem, aké konkrétne kroky by sme mali vykonať, je na to množstvo názorov. Mne osobne sa páči fínsky model, ale nemusí sedieť práve Slovensku. Je to na tíme odborníkov a analytikov, aby sa tým zaoberali, no situácia je zlá a je dôležité spraviť prvý krok.

Aký by mal byť podľa teba dobrý učiteľ? 

Mala som šťastie na niekoľkých učiteľov, ktorí ma výrazne ovplyvnili. Dnes veľkú časť mojej práce tvorí kreatívna robota – drafty príhovorov, mediálnych vystúpení, kritické myslenie...

Za rozvoj talentu kreatívne písať vďačím svojej slovenčinárke na strednej škole. Trávila som mnou čas aj po vyučovaní, kontrolovala moje slohy, dávala mi prácu navyše, pripravovala ma na súťaže... Našla vo mne talent a rozvíjala ho. Je pravda, že neexistuje zlý učiteľ, ktorého by som stretla.

Mala som učiteľku dejepisu, čo ma nenaučila vôbec nič. Neskôr na vysokej škole som z toho predmetu mala mať skúšku a všetko som sa musela doučiť sama.

Bola to pre mňa výborná životná lekcia: uvedomila som si, že sa nemôžem spoliehať na iných a viniť učiteľku, že mi dávala známky bez toho, aby som ich dokladovala vedomosťami. Pochopila som, že je len a len na mne naučiť sa to. Napriek tomu, že bola v mojich očiach slabou učiteľkou, dala mi najdôležitejšiu životnú lekciu: tvoj úspech závisí len a len  od teba, a nie od práce iných.

Aký je podľa teba ideálny učiteľ?

Ten, ktorý si uvedomuje, akú dôležitú úlohu zohráva, ako výrazne ovplyvňuje životy detí. Keď som bola v škole v rómskej osade, v triede sedeli dve rómske dievčatká, Beatka a Evička. Zdali sa mi primladé na to, aby chodili do školy, no veselo mi ukazovali svoje výtvarné dielka visiace na oknách.

Spýtala som sa učiteľky, ako sa učia, a ona mi povedala, že sa ešte neučia, lebo nie sú školopovinné. Nerozumela som, prečo sú teda v škole. „Ráno, keď ich starší súrodenci idú do školy, ony chcú ísť tiež,“ odvetila. „Dám im niečo kresliť, nevyrušujú, a tak som sa rozhodla, že ich vezmem medzi nás.“

Namiesto 17 žiakov v triede je ich takto 25. Učiteľka si uvedomuje, že je to proti pravidlám, ale vie, ako výrazne ovplyvňuje deti v osade, kde nie je škôlka. Deti vďaka tomu netrávia dni na ulici, ale sedia v triede a počúvajú, čo sa učia ich starší súrodenci. Dnes sú Beatka a Evička už druháčky a sú najlepšie žiačky na škole. Písať a čítať vedeli skôr, ako prišli do prvej triedy, a dostali sa na väčšiu školu v susednej dedine.

Prekonali jazykovú bariéru, ktorú mali kvôli rómčine, naučili sa základné veci oveľa skôr ako rovesníci. Učitelia by sa mali zaujímať, čo prežívajú ich žiaci. Viem, že sa to nedá v mnohých triedach, kde je tridsať žiakov, ale treba byť vnímavý.

Keď som bola v USA [rok tam študovala na strednej škole], počas každého obeda v škole si medzi nás posadali učitelia. Nesedeli pri jednom učiteľskom stole na rohu jedálne, ale pýtali sa nás, čo prežívame, či sa trápime, či máme frajerov, či sme zdraví, čo sa deje doma. Vedeli z nás vyčítať, či sme v poriadku a či máme prostredie na naberanie nových vedomostí. 

Vladimíra LedeckáZdroj: Maňo Štrauch

Koľko vás v americkej škole bolo v triede?

Rôzne, ale nie menej ako na Slovensku.

Na základe toho príbehu si myslíš, že naše školstvo potrebuje malé, postupné zmeny alebo veľkú reformu, akou je napríklad Učiace sa Slovensko?

Som veľmi netrpezlivý človek. Práve preto by som si želala vidieť výsledky čo najskôr a zažiť jednu veľkú reformu, ktorá by krajine pomohla. Z praxe však viem, že takéto náhle zmeny nie sú dobré pre spoločnosť a malo by to ísť postupne, systematicky. Najprv testujme novoty na niekoľkých školách, potom to zaveďme celoplošne.

Ideálny učiteľ je ten, ktorý si uvedomuje, akú dôležitú úlohu zohráva, ako výrazne ovplyvňuje životy detí 

Nedávno vyšiel rebríček vysokých škôl v strednej a východnej Európe. Naše univerzity sa zase umiestnili na posledných priečkach. Prečo je to podľa teba tak?

Ja som skončila slovenskú Univerzitu Pavla J. Šafárika v Košiciach, ktorá mi dala veľmi veľa. Zažila som aj študijný pobyt v Salzburgu v Rakúsku, kde bolo iné prostredie, no nemôžem povedať, že by som sa naučila viac.

Rozdiel bol v prostredí, ktoré bolo viac konkurenčné. Študenti sa tam predbiehali, súťaží a mimoškolských aktivít bolo viac, ale učiaci proces sa nelíšil. Nepovažujem slovenské vysoké školy za nekvalitné, no máme ich priveľa a spôsob financovania je otázny.

Veľmi by som si želala, aby sa nejaká vysoká škola stala prioritou a štát by z nej vytvoril špičku v rámci Slovenska. Máme veľa priemerných škôl, ale žiadnu špičkovú. Takáto univerzita nevznikne bez pomoci štátu. Potrebujeme systematicky a účelovo vybrať univerzitu, z ktorej spravíme výkladnú skriňu nášho školstva a dáme jej na to aj financie.

Zabránilo by kvalitné školstvo a kvalitné univerzity úniku mozgov? 

Áno, ale úniku mozgov by pomohlo aj to, keby sa súčasné univerzity snažili zabojovať o slovenského študenta. Stále počúvam, ako vysoká škola v Brne chodí na naše stredné školy a láka študentov, zatiaľ čo slovenské to robia menej alebo vôbec.

Treba podotknúť, že dôležitý je nielen akademický, ale aj študentský život, ktorý sa odohráva na internátoch. Tieto priestory sú na Slovensku veľmi neatraktívne a za posledných tridsať rokov sa nezmenili. To mnohých odrádza od výberu vysokej školy na Slovensku.

V tom zaostávame za ostatnými krajinami a je dôležité začať to riešiť a otvorene o tom hovoriť. Študent nehľadá len kvalitu štúdia, ale aj kvalitu života. Potrebujeme im ponúknuť oboje.

Po minulom týždni vieme, že Andrej Kiska druhýkrát prezidentom nebude. Premýšľaš nad zotrvaním v politike?

S touto myšlienkou sa pohrávam, ale nie je pre mňa dôležité, kde budem robiť, ale čo budem robiť. Chcem sa venovať sociálnym témam – viacgeneračnej chudobe, životu detí z detských domovov a reedukačných centier. Či to bude na univerzite, v neziskovke alebo v politickej strane, chcela by som priniesť do spoločnosti niečo zásadné.

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 21/2018. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 27

Rubrika Použi rozum

Tagy Použi rozum