Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Ivan Mikloš: Chýbajú lídri, ktorí by išli proti prúdu

Exminister financií a súčasný poradca ukrajinského premiéra Ivan Mikloš hovorí o stave slovenskej ekonomiky a tiež o dôležitosti minulých i budúcich reforiem. Dotýka sa aj výziev a hrozieb budúcnosti našej krajiny.

10.07.2019, 19:00 | Ronald Ižip | © 2019 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 81

Slovenská ekonomika je horúca, má najlepšie makroekonomické parametre v histórii. So svojimi reformami ste skončili takmer pred pätnástimi rokmi a odvtedy sa nerobili žiadne zásadnejšie zmeny. Ako je možné, že ekonomika rastie práve teraz?

Ekonomika rastie pre celosvetovú konjunktúru a ešte stále žijeme z reforiem, ktoré sa skončili pred trinástimi rokmi. Každý súdny pozorovateľ uzná, že odvtedy nové reformy neboli. Žijeme z konkurencieschopnosti v oblasti masovej priemyselnej výroby a z konjunktúry, ktorá tu zatiaľ je. Aj keď narastá množstvo signálov, že to tak určite nebude do nekonečna. Pozorovatelia sa zhodujú na tom, že otázka nie je, či príde kríza, ale kedy príde. Aké bude mať prejavy, nevie nikto presne. Ale je evidentné, že ekonomický model postavený na náraste dlhu a na kvantitatívnom uvoľňovaní, na udržiavaní nízkej ceny peňazí, je dlhodobo neudržateľný.

Svetová ekonomika sa spomaľuje už niekoľko posledných mesiacov. Napriek tomu krajiny východnej Európy rastú. Je hlavným dôvodom Európska únia či lacná pracovná sila?

Je možné, že dôvodom sú oba faktory. Zároveň platí, že naša ekonomika je závislá od nemeckej a nemecké hospodárstvo sa spomaľuje. Existuje dôležitý vzťah medzi nemeckou a globálnou ekonomikou, ktorú momentálne ovplyvňuje protekcionizmus a obchodné vojny medzi USA a Čínou. Takže by som to videl skôr ako možnú oneskorenú reakciu na to, čo už vlastne dnes vidíme v rámci globálneho ekonomického vývoja a najmä vývoja v Nemecku.

Ak sa spomalí Nemecko, bude mať najmä Slovensko problém. Stane sa opak toho, čo sme videli v posledných piatich rokoch, keď bola konjunktúra relatívne silná?

Slovensko ako malá otvorená ekonomika je závislá od vývoja globálneho trhu. Nakoniec to bolo vidieť aj na tom, že keď bola globálna finančná kríza v rokoch 2008 až 2009, tak Slovensko postihla okamžite a veľmi výrazne. Padli sme z rastu okolo sedem, osem percent do päťpercentnej recesie. Napríklad Poľsko, ako oveľa väčšia krajina s väčším vnútorným trhom, nezažilo recesiu ani v roku 2009. Ale to bola výnimka, bola to jediná krajina v Európe. Ak teda príde globálny otras, jeho dôsledky pre Slovensko budú pomerne rýchle.

Stojí za dobrým stavom slovenskej ekonomiky aj euro?

Môže byť. Ale darí sa aj Maďarsku, ktoré nemá euro. Je to špecifický prípad toho, že táto krajina dlho rástla pomerne málo. Ešte v 90. rokoch bolo Maďarsko po Česku a Slovinsku štátom s treťou najvyššou ekonomickou úrovňou spomedzi krajín strednej a východnej Európy. Dnes je posledné alebo predposledné z tohto regiónu vrátane baltských krajín. Ak dlho rastiete pomaly, máte väčšiu šancu rásť rýchlejšie. Ešte zopár slov k euru. Neviem, či je za dobrým stavom našej ekonomiky euro, ale myslím si, že má pre nás stále viac výhod ako nevýhod. To však nemusí platiť do budúcnosti. Súvisí to s tým, či bude alebo nebude projekt eura udržateľný.

Ste mužom reforiem. Dlhodobo prezentujete, aké potrebné sú reformy pre fungovanie ekonomiky i zvyšovanie jej konkurencieschopnosti. Splnili reformy vaše očakávania?

Na Slovensku sa spravilo veľa reforiem. V rokoch 2003 až 2004 nás Svetová banka označila za najreformnejšiu krajinu na svete. Hlavne pre reformy počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu sme mali veľmi vysoký ekonomický rast. Aj z hľadiska ekonomickej úrovne sme rýchlo dobiehali aj Česko. Len dve čísla: keď sa Česko-Slovensko rozdelilo, Slovensko malo 62 percent HDP na obyvateľa Českej republiky, po reformách to vystrelilo na 92 až 94 percent.

Otvorené okno príležitostí sme na Slovensku využili na reformy 

Čiže reformy, ako tvrdíte, zaúčinkovali.

Evidentne. Mali veľmi výrazný efekt na život ľudí. Pretože za vysokým ekonomickým rastom v závese nasleduje rast miezd, tvorba nových pracovných príležitostí i zlepšovanie životnej úrovne. S odstupom času i v súvislosti s tým, ako sa presadzujú reformy na Ukrajine či v iných krajinách, to bolo zvláštne obdobie. Ako keby sa otvorilo okno príležitostí a všetko nám hralo do karát. Aj v koalícii sme sa zhodli, že mienime zmeniť ekonomický systém a urobiť hospodárske reformy, aby boli dostatočne komplexné a hlboké, aby krajinu posunuli dopredu.

Myslíte si, že aj dnes by to išlo „tak ľahko“ ako vtedy?

Keď sledujem v iných krajinách, ako ťažko sa robia reformy, v istom zmysle to bolo unikátne. Stačí sa pozrieť na francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý získal veľmi silný mandát na reformy. A ako ťažko sa mu robia. Čo je horšie, od našich reforiem uplynulo veľmi veľa času a odvtedy sa takmer žiadne nerobili. A niektoré, ktoré sa robili, sa zdeformovali alebo čiastočne zrušili – ako druhý dôchodkový pilier či daňová reforma. Z tohto pohľadu to bolo výnimočné obdobie. Aj medzinárodne sa to takto posudzuje.

Prečo je presadenie reforiem také náročné?

Všade sú ťažké, ale omnoho viac z politického ako z technického hľadiska. Technicky sa v zásade vie, čo treba robiť, aby bola ekonomika konkurencieschopná. Ale urobiť to politicky je nesmierne náročné. Nielen preto, že populisti a demagógovia budú bojovať proti reformám, ale najmä preto, že reformy idú akoby proti ľudskej prirodzenosti. Prirodzenou ľudskou vlastnosťou je averzia voči riziku, strach z neznámeho. A reforma je vždy zmena k neznámemu. Dokonca aj vtedy, keď viete racionálne veľmi dobre zdôvodniť, prečo to bude pre ľudí lepšie.

Majú Slováci záujem reformovať?

V období, keď sme boli pri vláde, to bola šťastná zhoda rôznych okolností. Mobilizovala sa časť slovenskej spoločnosti, ktorá chcela patriť do Európskej únie. Počas vládnutia Vladimíra Mečiara sme boli „vyhodení“ z prvej vlny integrácie, Slovensko sa vnímalo ako čierna diera Európy. Tento nebezpečný vývoj mobilizoval elity, otvorilo sa okno príležitostí, ktoré sa využilo. To sa už nemusí zopakovať. Odvtedy, od roku 2006 až doteraz, tu máme stratené príležitosti. Pretože keby sa za tých trinásť rokov pokračovalo v reformách, tak sme mohli byť omnoho ďalej. Keby sme mali širší národný konsenzus bez ohľadu na to, či je vláda stredoľavá alebo stredopravá, mohli sme omnoho ľahšie čeliť výzvam, ale aj hrozbám, ktoré nás evidentne čakajú. Najmä v súvislosti s robotizáciou, automatizáciou a potenciálnou stratou pracovných príležitostí v segmente, na ktorom je dnes slovenská ekonomika založená.

Nedávno ste písali o tom, že štátnik je na rozdiel od politika človek, ktorý nemyslí na budúce voľby, ale na budúce generácie. Je na svete dostatok štátnikov?

Nie je. A to je naozaj jeden z problémov. Veľa problémov prinieslo to, že vznikajú nové výzvy a základný prúd demokratických a liberálnych politikov, ktorí sú pri moci, na ne nereagujú. Nereagujú a potom nevedia čeliť problémom, ako je napríklad masová migrácia, čo ženie vodu na mlyn extrémistom. Druhý problém, ktorý je dlhodobo prítomný cez vzťah politiky a ekonomiky, je uprednostňovanie krátkodobých cieľov pred dlhodobými. Politický cyklus je vždy krátky, a ak medzi politikmi prevládajú populisti, politici, ktorých základným cieľom je byť populárny a znovuzvolený, nie sú schopní riešiť dlhodobé výzvy. Mnohé z výziev sú práve také, či už ide o konkurencieschopnosť alebo životné prostredie.

Môžete uviesť príklad?

Keď prišla druhá Dzurindova vláda, nemuseli sme spraviť takú radikálnu reformu dôchodkového systému so silným druhým pilierom. Pretože demografia bola taká, že na jedného dôchodcu pripadalo šesť ľudí v práceschopnom veku. Solidárny systém ešte vtedy nevykazoval problémy. Vedeli sme však, že keď s tým niečo neurobíme, o dvadsať, tridsať rokov tu bude akútny problém, že systém sa zrúti. Začali sme robiť reformu, ktorá bola citlivá. Ale urobili sme ju, lebo sme sa nepozerali na horizont volieb, ale niekde ďalej.

Akým dlhodobým výzvam musia čeliť súčasní lídri?

Štátnikov, ako som už povedal, bolo medzi politikmi vždy málo. Dnes je to možno ešte ťažšie preto, že sú tu nové výzvy, ktoré prinášajú nové technológie, nové hrozby, nové médiá, šírenie dezinformácií, a to všetko spolu. Aj dnes chýbajú lídri, ktorí by niekedy išli proti prúdu a riešili nepopulárne, ale potrebné veci. Aby dokázali presvedčiť ľudí, aby im verili. Macron sa o niečo podobné pokúsil a vidíme, že to ani v jeho prípade nie je ľahké.

Nie je to aj o vhodnej komunikácii?

Dôležitou vecou v tejto súvislosti je, že pudy sú silnejšie ako emócie a emócie sú silnejšie ako racionálne myslenie. Čiže politici, ktorí sa snažia získať dôveru ľudí faktmi a racionálnym zdôvodňovaním, nemajú šancu, ak do toho nevnesú aj emócie. Lebo populisti, ktorí strašia, využívajú strach a nenávisť, jednoducho negatívne ľudské emócie, to majú vždy ľahšie. Preto aj štátnici musia byť ľudia, ktorí sa snažia riešiť dlhodobé výzvy, ale musia mať víziu, vôľu a odvahu a vniesť do toho emócie.

Zdá sa, že ak príde globálny otras, tak jeho dôsledky pre Slovensko budú pomerne rýchle 

Populizmus na Slovensku má pomerne veľké zastúpenie. I napriek silnému ekonomickému rastu. Ako je to možné?

Už som sa toho dotkol. Na jednej strane potrebuje každá krajina robiť zmeny, na druhej strane ľudia majú averziu k riziku. Druhý faktor je, že sú tu nové hrozby, na ktoré mainstream nedokázal vždy adekvátne reagovať, takže aj chyby doterajších politikov vytvárajú príčiny, prečo alternatívy vyzerajú atraktívne. Je tu nový fenomén sociálnych sietí, ktoré vytvárajú nový priestor na dezinformácie a manipuláciu. Kým boli hlavným zdrojom štandardné médiá, existovali určité pravidlá overovania faktov či etiky. S tým súvisí strata dôveryhodnosti štandardných elít – mainstreamu, ale aj štandardných médií.

A to je voda na mlyn populistov.

Populisti, demagógovia a manipulátori veľmi zručne využívajú tieto možnosti. To všetko spoluvytvára nový koktail. Samozrejme, sú tu aj nové hrozby, súvisiace s globalizáciou. K zásadným problémom patrí nárast príjmových nerovností. Vidíme to napríklad v USA, kde stredná trieda stagnuje. Čoraz viac pribúda krajín, kde si väčšina obyvateľstva nemyslí, že ich deti sa budú mať lepšie, ako sa mali oni. Strata perspektívy, strata dôvery v budúcnosť vytvára tiež živnú pôdu a naháňa vodu na mlyn populistom a demagógom, ktorí nemajú riešenia, ale vedia šikovne zneužiť obavy, strach, závisť, nenávisť či neriešenie problémov. Kritika terajšieho stavu a súčasných elít však nie je vždy nelegitímna, lebo veľa problémov sa nezvládlo.

Slovensku hrozí, že spadne do pasce stredného príjmu, v ktorom dosiahnu mzdy takú úroveň, že ekonomika stratí konkurencieschopnosť. Preto potrebujeme posunúť ekonomiku ďalej k vyššej pridanej hodnote.

Táto hrozba nie je teoretická a je tu už dnes. Páči sa mi, ako to vysvetľuje Svetové ekonomické fórum, ktoré delí krajiny do troch základných skupín: factor-driven, efficiency-driven a inovation--driven. Tie najchudobnejšie sú factor-driven. Tieto krajiny môžu rásť, pretože tamojšie výrobné faktory – práca, pôda, kapitál – sa dostatočne nevyužívajú. Môžete zamestnať ľudí, ktorí nie sú zamestnaní, využiť pôdu, ktorá nie je využitá. Efficiency-driven, to je stredná skupina štátov, do ktorej sme donedávna patrili aj my. Výrobné faktory majú v zásade zamestnané, akoby využité, ale je tam obrovská rezerva v efektívnosti využitia týchto faktorov. Čiže keď prídu zahraničné investície, ako napríklad automobilky alebo ďalšie nové technológie, tak vedia oveľa lepšie využiť existujúcu pracovnú silu, pôdu a kapitál. Pretože sme to už urobili, dostali sme sa vyššie, do kategórie inovation-driven.

Čo potrebujú štáty, aby sa uplatnili v tomto elitnom klube?

Tam sú už malé rezervy v zmysle využitia efektívnosti výrobných faktorov a hlavným zdrojom rastu sa musia stať inovácie. Inými slovami, nielen práca rúk v masovej priemyselnej veľkovýrobe, ale aj práca mozgu – výroba a služby s vyššou pridanou hodnotou. Na to, aby ste neuviazli v pasci stredných príjmov, aby ste vedeli reštrukturalizovať ekonomiku založenú prevažne na masovej priemyselnej veľkovýrobe na ekonomiku ťahanú inováciami, potrebujete štyri predpoklady.

Aké?

Po prvé, zdravé, udržateľné verejné financie, ale takým spôsobom, aby to nezhoršovalo podnikateľské prostredie. Potrebujete verejné financie s nízkym deficitom, ale aj nízku mieru prerozdeľovania, aby ste nemali príliš vysoké dane. Po druhé, zdravé podnikateľské prostredie z hľadiska deregulácie, vynútiteľnosti práva. Po tretie, potrebujete efektívnu verejnú správu, aby sa za čo najmenšie množstvo verejných zdrojov poskytovali kvalitné verejné služby. A po štvrté, kvalitné vzdelanie, vedu, výskum, inovácie. Problém je, že ak chce byť krajina naozaj úspešná, potrebuje zmeny a reformy vo všetkých štyroch oblastiach. Pretože ak ich aj urobíte v prvých troch, ale nebudete mať vzdelanú pracovnú silu, ktorá by nebola schopná v ekonomike ťahanej inováciami fungovať, tak to nebude nič platné.

Čo je v tejto súvislosti problémom Slovenska?

Náš problém je, že počas vlád od roku 2006 znižujeme deficit verejných financií, ale veľmi pomaly a ešte aj zlým spôsobom. Nie znižovaním plytvania a zefektívňovaním výdavkov, ale zvyšovaním daní a odvodov. Čo sa týka podnikateľského prostredia, to sa nezlepšuje, ale zhoršuje. Hovoria to podnikatelia aj podnikateľské zväzy. Ani kvalita verejného sektora sa nezlepšuje. Vzdelanie, veda a výskum? Vo všetkých medzinárodných rebríčkoch sme na chvoste a situácia sa, žiaľbohu, nezlepšuje.

Ak bude populácia starnúť, bude automaticky požadovať, aby politici venovali viac výdavkov do starostlivosti o staršiu, nie mladšiu generáciu. To môže ešte viac zhoršiť existujúce trendy. Čo by sa malo stať, aby Slovensko opäť začalo robiť reformy?

Celkom určite politická zmena. Hádam nikto neočakáva, že politici ako Robert Fico alebo strany, ktoré sú dnes vo vláde, budú robiť niečo iné ako doteraz. Čiže politická zmena, ku ktorej, predpokladám, dôjde na jar budúceho roka. A potom, samozrejme, začať rozmýšľať nielen ako politici, ale ako štátnici a robiť potrebné zmeny. Zmena demografie je jedna obrovská hrozba, nazývam ju časovaná bomba. Demograficky na tom síce nie sme najhoršie, ale starnutie je jedno z najrýchlejších, ak nie najrýchlejšie v Európskej únii. Nemáme žiadnu aktívnu imigračnú politiku, pričom iné krajiny vo vzťahu k nám ju majú. Česko napríklad cez poskytovanie vysokoškolského štúdia zadarmo našim študentom, ktorých je v súčasnosti takmer 22-tisíc. A polovica z nich tam ostáva aj po ukončení školy. Reformy v štyroch spomínaných oblastiach plus aktívna imigračná politika budú nevyhnutné, ak chceme čeliť problémom, ktoré nás čakajú.

Je dobré, že sme v EÚ? Môže to byť toto spoločenstvo, ktoré nás donúti reformovať, posunúť sa ďalej?

Pre Slovensko je obrovským šťastím, že je v Únii. Už o niekoľko mesiacov uplynie 30 rokov od novembra 1989. Ľudia na Slovensku nikdy nezažili pozitívnejšie obdobie z hľadiska kvality života, rastu, rozvoja, slobody, možnosti realizácie. Je to vďaka trom veciam – padol komunizmus, urobili sme reformy a vstúpili do EÚ a eurozóny. Stačí sa prejsť pár kilometrov za naše hranice na Ukrajinu a videli by sme, aké by to bolo, keby sme neboli v Únii a reformy neurobili.

Vaše vnímanie Únie je teda pozitívne.

Niektorí ľudia, najmä nezodpovední politici, si neuvedomujú, že Európska únia je unikátny projekt. Aj napriek problémom, ktoré má, a deformáciám či absurdnostiam. Len si predstavte rozdiel vyrokúvať z pozície malej otvorenej krajiny, ako je Slovensko, obchodné dohody. Teraz ich za nás a v našom mene vyrokúva 500-miliónová Európska únia. Ak by nebola, päťmiliónové Slovensko by rokovalo napríklad s Čínou o obchodných podmienkach. Aká by asi bola naša pozícia oproti tej dnešnej?

Leto je bohaté na akcie

A ako hodnotíte eurozónu?

Tam je to zložitejšie. Doteraz bolo veľkým šťastím pre Slovensko, že sme v eurozóne boli. Aj to je jeden z dôvodov, prečo rastieme rýchlo, aj keď možno nie rozhodujúci. Eurozóna ochránila naše reformy. Keď prišiel Robert Fico v roku 2006, vyhral s tým, že sľúbil zrušiť všetky reformy. No už sme boli rozbehnutí vo vstupe do eurozóny, a keď sa ho hneď po nástupe k moci novinári opýtali, či bude pokračovať vo vstupe do eurozóny, povedal, že ešte nevie, či to pre nás bude výhodné. Koruna okamžite začala padať a Fico sa v panike prihlásil k tomuto projektu. Pretože sme v eurozóne, musíme plniť prísnejšie pravidlá v rámci eurozóny – Pakt rastu a stability. Čiže reformy boli ochránené aj eurom. Stále verím, že euro je dobrý projekt. Obávam sa však, že bez toho, aby sa udiali nejaké zmeny vo fungovaní eurozóny, je z dlhodobejšieho hľadiska neudržateľné.

Prečo?

Lebo narastá rozdiel v konkurencieschopnosti severu a juhu. Ak sa budú tieto nožnice ďalej otvárať, je euro neudržateľné, pretože je príliš silné pre krajiny juhu, a nebude to mať iné riešenie ako to, že sa zmenší počet krajín eurozóny. Otázne je, kde bude Slovensko. To dodnes problém nemá, lebo sa nezväčšuje rozdiel v konkurencieschopnosti medzi Slovenskom a Nemeckom. Ale ak sa naďalej nebudú robiť reformy, tak to problém môže byť. 

Neprehliadnite

Ivan Mikloš (59)

je absolvent Národohospodárskej fakulty Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Pôsobil ako člen viacerých slovenských ponovembrových vlád, najčastejšie na poste ministra financií. V súčasnosti pracuje ako poradca ukrajinského premiéra.

Dočítali ste článok z TRENDU
Článok vyšiel v týždenníku TREND 27/2019. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Vyberte si predplatné od 4,45 €
  • Tlačiť
  • 81

Tagy demografia, Ivan Mikloš, rozhovor